Rok 1989 bol prelomovým rokom na celom území našej republiky. 17.novembra sa v Prahe konala manifestácia študentov za zvrhnutie komunizmu a za demokraticky slobodný štát. Študenti manifestovali pokojne, avšak poriadková služba polície použila proti študentom neprimeraný zákrok a manifestáciu sa snažila potlačiť vodnými delami, obuškami a rozháňaním študentov. Manifestácia mala neuveriteľný ohlas u všetkých občanov, študentov v prvom rade podporili umelci – herci, speváci. Usporiadali sa rôzne mítingy hádam vo všetkých mestách republiky. Na tribúnach rečnili nielen zástupcovia študentov, kultúrneho života ale aj bývalí disidenti / ľudia odsúdený za svoje zmýšľanie proti komunistickému režimu /. Ako prvá vznikla organizácia – Verejnosť proti násiliu / na Slovensku / a Občianske fórum / v Čechách /. Na obecných mítingoch sa vítala zmena na politickom poli, ostro sa kritizovala náboženská nesloboda . V novembri boli voľby novej federálnej vlády, na čelo štátu bol zvolený Václav Havel. V roku 1990 sa v obciach a mestách zakladajú nové politické strany a hnutia. Vývoj udalostí priniesol zásadné zmeny v štátnom, politickom aj hospodárskom živote. Revolúciou sa skončila mnohoročná diktatúra komunistickej strany. Vláda robila prvé kroky k trhovému hospodárstvu krajiny. Občania žiadali odchod vojsk Sovietskej armády z celého územia našej vlasti.

Táto revolúcia, zvaná „ Nežná revolúcia“ znamenala veľkú zmenu pre obyvateľov Československa a má následky aj v súčasnosti, čo si mnohí ľudia neuvedomujú, hlavne z mladšej generácie, ku ktorej sa radím aj ja. Mnohí zabúdajú na negatíva zo starého režimu. Systémová zmena však priniesla najmä slobodu, šance a predpoklady pre sebarealizáciu. Starý režim stratil na dynamickosti a stratil aj opodstatnenie.

Mňa táto téma ma zaujala a rozhodla som sa hlbšie preskúmať jej priebeh a fakty s ňou súvisiace.  Cieľom mojej práce je objasniť príčiny, priebeh ale aj záver tejto revolúcie a výsledky, ktoré mali dopad na občanov, a v celkovom hodnotení , aj na ďalšie generácie.

TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ
Množstvo faktov týkajúcich sa Nežnej revolúcie bolo neobjasnených, respektíve neuverejnených a široká verejnosť o nich nebola informovaná.
Bolo známe, že :

• Za začiatok revolúcie bol označený neoprávnený útok namierený na pokojne manifestujúcich študentov dňa 17. novembra 1989. Táto manifestácia sa uskutočnila na pamiatku zosnulého študenta Jana Palacha v Prahe.
• Existovali organizácie podporujúce zmenu režimu, napríklad Charta 77 a podpora prichádzala aj so zahraničia ( USA, západná Európa).
• Neboli to len študenti, ktorí sa postavili proti tomuto hrubému zákroku a tak odštartovali sled zhromaždení, manifestácií a protestných akcií, pridali sa k nim umelci, ale aj robotníci a nakoniec väčšina obyvateľstva ČSR.
• Vznikli ďalšie organizácie na podporu zmeny režimu : Verejnosť proti násiliu a Občianske Fórum, ktoré jasne sformulovali svoje požiadavky na odstránenie totalitnej diktatúry a vlády jednej strany.
• 27. novembra 1989 sa uskutočnil sa generálny štrajk, KSČ akceptovala požiadavky OF, štrajk prešiel na štrajkovú pohotovosť.
• Rezignovali niektorí vysokopostavení členovia ÚV KSČ ( Ústredného výboru Komunistickej strany Československa ) vrátane generálneho tajomníka Miloša Jakeše.
• Prvým krokom ku zmene režimu bol dialóg medzi predsedom vtedajšej vlády Ladislavom Adamcom a vedúcim delegácie za Občianske fórum Václavom Havlom.
• 10. decembra 1989 vymenoval prezident Gustáv Husák novú „ vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval.
• 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske Fórum.

SITUÁCIA PRED REVOLÚCIOU
Po druhej svetovej vojne bol vytvorený Československý štát formálne samostatný, no v podstate závislý od Sovietskeho Zväzu. V ČSR bola nastolená diktatúra jednej strany a to komunistickej, jej vedúce postavenie bolo zachytené aj v ústave. Komunistická ideológia ako taká nebola zlá, no nepripúšťala pluralitu názorov ani demokraciu. Všetky stránky politického, hospodárskeho i občianskeho života boli podriadené vôli KSČ. V ekonomike prebiehalo centrálne plánovanie, teda fungovala príkazová ekonomika, ktorá v konečnom dôsledku brzdila rozvoj hospodárstva v štáte.

Ďalším problémom bola nesloboda. Občania nemohli vyjadrovať svoje názory, ak neboli v súlade s názormi, ktoré prezentovala KSČ, museli byť organizovaný v SSM alebo iných organizáciách patriacich ku KSČ. K neslobode patrila aj náboženská nesloboda, na školách sa síce náboženstvo oficiálne vyučovalo, no žiakom ani rodičom sa neodporúčalo svoje deti naň prihlasovať, pretože sa o tom viedli záznamy a daný žiak, ktorý hodiny náboženstva navštevoval, mohol mať v postupe na vyššie školy problémy, resp. komplikácie.

Cieľom školstva, podľa vzoru ZSSR bolo vychovať občanov poslušných a oddaných politike Komunistickej strany. V oblasti vedy sa takisto prejavil vplyv komunistického režimu, styk zo západnou resp. svetovou vedou bol sťažený a obmedzoval sa na sovietsku vedu, v krajinách Východného bloku. Názory sovietskych vedcov sa nesmeli spochybňovať.

Všetky významné a veľké podniky patrili pod správu vedúcej strany, riaditeľom podniku mohol byť len človek organizovaný a podporujúci KSČ, preto kvôli kariérnemu postupu muselo množstvo ľudí uznať ideológiu napriek tomu, že sa s ňou vnútorne nezhodovalo.

KSČ usmerňovala a ovládala aj kultúrny život, pridŕžala sa teórie socialistického realizmu a v kultúre oddeľovala správne- triedne postoje od ostatných- nesprávnych, prekonaných a zavádzajúcich. Tým pádom neslobodu pociťovali aj umelci, ktorí nemohli vystupovať podľa svojich predstáv a schopností, aj tu zasahovala KSČ, ktorá určovala aké seriály, divadelné predstavenia sa môžu prezentovať širokej verejnosti. Množstvo umelcov sa s týmito nariadeniami nezhodovalo, patrili k nim najmä speváci z ktorých mnohí mali zákaz verejne vystupovať a šíriť svoje piesne. Patrili k nim napríklad : Karel Kryl, Marta Kubišová a mnohí ďalší. Schematizmus socialistického realizmu ťažko postihol celú kultúru, aj vrátane literatúry, výtvarného umenia a architektúry.

Jednou z najviac obmedzujúcich skutočností bolo cestovanie, ktoré bolo obmedzené len na krajiny sovietskeho bloku, ku ktorým patrili napríklad: Bulharsko, Rumunsko, Poľsko, Nemecká Demokratická Republika a ZSSR. Vycestovať do krajín západnej Európy alebo USA bolo veľmi komplikované, bolo potrebné vybavenie Devízového prísľubu, povolení od zamestnávateľa a od príslušných vedúcich orgánov patriacich pod KSČ. Cestujúci sa musel zaviazať, že sa vráti a nemohol vycestovať s celou rodinou. Ak niekto predsa utiekol, tzn. nesplnil prísľub a nevrátil sa, jeho majetok prepadol v prospech štátu a on bol trestne stíhaný.

To je len načrtnutie pomerov aké fungovali vo vtedajšom Československu.

Kritiku musela vláda znášať aj za vojenskú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968 a za pobyt časti vojsk ZSSR na našom území. Posledným predrevolučným prezidentom bol Gustáv Husák a premiérom bol Štrougal, ktorého tesne v predrevolučnom období vystriedal Ladislav Adamec. Totalitný režim nevyhovoval aj mnohým komunistom, uvedomovali si, že tento režim dlho nevydrží a preto sa snažili vytvárať styky s krajinami západnej Európy a tajne pripravovať prevrat.

Za takýmto účelom vznikla aj Charta 77 z komunistov, ktorí boli prevedení to tzv. „zálohy“. Táto organizácia bola finančne podporovaná zo zahraničia, vytvárala kontakty na dôležité osoby v zahraničí. Zakladajúci počet signatárov Charty77 bol 217 a pred revolúciou 17. 11. tento počet dosiahol 1900 členov. Hoci činnosť Charty bola podľa platných zákonov v rozpore s nimi ( protištátna činnosť), nebola zakázaná. Niektorí jej členovia boli aj väznení, či zadržaní na niekoľko hodín, no malo to len náučný a reklamný charakter. Charta nekonala priamo proti režimu, len pripravovala situáciu na prevrat. Význam Charty sa zviditeľnil v revolúcii, po vzniku Občianskeho Fóra ( to vzniklo z členov Charty), ktoré sformulovalo požiadavky revolúcie a uskutočnilo dialóg s vtedajšou vládou, výsledkom ktorého bolo už vyššie spomínané odstúpenie prezidenta a vymenovanie novej vlády, čo dospelo až ku slobodným voľbám roku 1990.

K dôležitým osobám pracujúcich pre Chartu 77 patrili hlavne Rudolf Hegenbart, ktorý viedol oddelenie pre zahraničné kontakty a styky od roku 1988 a Václav Havel, vodca Charty, neskôr aj Občianskeho Fóra a zástupca delegácie, ktorá diskutovala s Ladislavom Adamcom o situácii vzniknutej počas prevratu a o postupoch po ňom.

Nielen spolupráca so zahraničím, ale aj politická situácia v zahraničí značne ovplyvnila túto revolúciu. V samotnom ZSSR, po tom, čo sa prezidentom stal Gorbačov, sa začali diať zmeny, nastala prestavba komunistického režimu, všeobecne známa ako Gorbačova „perestrojka“, ktorá smerovala k postupnej pomalej demokratizácii režimu. Následkom toho sa stali prevraty, ktoré postupne prebiehali v rôznych okolitých komunistických štátoch. Všetky tieto prevraty boli súčasťou plánu na ktorom sa dohodli Gorbačov a Reagan na vzájomnom rokovaní roku 1987 v Moskve. Preto boli podporované zo zahraničia oboma svetovými veľmocami, bez toho by tieto revolúcie úspech nedosiahli.