narodil sa 21. júla 1880 v Kopaničiarskej dedine Košariská v rodine evanielického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa a po ňom prišli na svet ešte šiesti súrodenci. Len 9 detí sa dožilo dospelosti. Milan Rastislav vyrastal v chudobnom prostredí, no od malička bol obklopovaný sloveskými knihami a časopismi, teda vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť.
Keď mal 6 rokov, nastúpil do ľudovej školy a už ako 9-ročný nastúpil na evanielické lýceum vo vtedajšom Prešporku. Po troch rokoch štúdia musel odísť na školu v Šoproni a neskôr v Šarvaši, kde získal Tekeliho štipendium a spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Šarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť do Prahy na techniku odbor stavebné inžinierstvo, ako chcel jeho otec. V Prahe v tom čase pôsobil spolok Detvan, ktorého sa stal neskôr predsedom. Zapájal sa aj do iných spolkov a pomáhal pri vydávaní časopisu Hlas. Stal sa vstúpencom myšlienok učiteľa T.G. Masaryka.
V lete roku 1900 po prudkej roztžke s otcom musel mladý Štefánik odísť z domu. Odišiel do Ružomberka k svojmu priateľovi Vavrovi Šrobárovi. Na jeseň, keď sa vrátil do Prahy, odišiel z techniky a zapísal sa na Filozovfickú fakultu, odbor Astronómia. Počas letného semestra 1902 odišiel študovať do Zurichu. Aj napriek problémom so žalúdkom sa na jeseň vrátil a pokračoval v štúdiu. Zakončil ho dizertačnou prácou o novej hviezde v súhvezdí Cassiopea, ktorú úspešne obhájil a 12. októbra 1904 promoval na doktora filozofie.
Cieľom Štefánikovho ďalšieho pôsobenia sa stal Paríž. Dostal sa na hvezdáreň astronóma Janssena v Meudone, ktorý si ho hneď obľúbil. Vedecky najúspešnejším bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil 7 vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta, kde sa zoznámil s jeho ďalšou láskou Mariou Neumanovou, ktorá ho predstavila mnohým významným ľuďom. Štefánik dostal ponuku od jednej francúzskej firmy vieť výpravu do Turkmenistanu na pozorovanie zatmenia Slnka. Po návrate ho ocenili Jassenovou cenou. Neskôr sa jeho zdravotné problémy zhoršili a odviezli ho do kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa počas liečenia dozvedel, že Janssen zomrel. 2 roky po skončení liečenia ho meteorologický ústav v Paríži poslal na Tahiti pozorovať Halleyho kométu.
Plánoval, že sa na Tahiti usadí, ale francúzska vláda ho požiadala, aby získal povolenie na stavbu teledrafnej siete a sústavy meteoroligických staníc na Galapágach a v Ekvádore. Túto úlohu úspešne splnil a vláda mu udelila Kríž rytiera Čestnej légie. V roku 1913 ho zasiahla správa, že jeho otec zomrel. Vtedy šiel na jeho pohreb a nevedel, že to je posledný krát, čo je v rodnej vlasti. Na jar roku 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka.
Po zotavení ho zasiahla správa o vypuknutí vojny. Videl v nej hlavne možnosť oslobodenia Slovákov a Čechov spod útlaku. V roku 1915 nastúpil do leteckej školy v Chartres a získal diplom pilota. V hodnosti podporučíka nastúpil na front, kde robil výskumné lety. Neskôr sa z neho stal generál.
Dňa 13.decembra 1915 sa stretol s Eduardom Benešom. Ich novým cieľom bolo vytvorenie riadiaceho centra pre odboj Čechov a Slovákov v zahraničí a vytvorenie vojska a jeho presadenie medzi politikmu. Štefánik sprostriedkoval Masarykovi stretnutia s vplyvnými ľuďmi v Paríži.
Vo februáry 1916 vznikla ČSNR, ktorá začala organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí. Štefánik spolu s Durichom boli podpredsedami v rade. Podpísali s predstaviteľom ameriských Slovákov G. Košíkom kyjevskú dohodu --> spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán česko-slovenského hnutia v zahraničí. Štefánik zhromažďoval dobrovoľných vojakov v Rumunsku, Rusku, Amerike, Taliansku a vo Francúzsku. Zapojil sa aj do rokovaní o ustanovení samostatnej armády. Rokovanie bolo úspešné, takže armáda vznikla. Zapojili sa do bojov proti Nemecku a R-U. R-U sa rozpadlo a 14. októbra 1918 vznikla provizorná československá vláda na čele s Masarykom (ministerský predseda), Benešom (minister vnútra) a Štefánikom (minister obrany). Krátko na to uverejnili Washingtonskú deklaráciu – nezávislosť ČS.
V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie zahraničného odboja:
-Masaryk – prezident
-Kramář – predseda vlády
-Beneš – minister zahraničia
-Štefánik – minister vojny
-Klofáč – minister obrany
Zakrátko Nemecko kapitulovalo. Štefánik sa v Paríží snažil o presunutie sibírskych vojsk do vlasti. Potom ešte išiel do Talianska, kde navštívil svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzóniovú a dohodli sa na sobáši. Na rodnú vlasť sa tešil, lebo tam nebol od otcovej smrti. Dňa 4. mája 1919 nastúpil do lietadla typu Caproni 450 sprevádzaný dvoma talianskými letcami a mechanikom. Lietadlo však v BA nikdy nepristálo. Zrútilo sa neďaleko Ivanky pri Dunaji. Všetci boli na mieste mŕtvi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Milan Rastislav Štefánik