Mladočesi odmietali dodhodu s Nemcami. Česko – Nemecký problém sa stal jednou z najzávážnejších otázok Predlitavska. No neskôr sa začal český národ politicky štiepiť. Vznikli dve strany: Sociálna a Agrárna strana. V 90.-tych rokoch sa ustanovili aj radikálne nacionálne strany. V českom živote zohral dôležitú úlohu aj T. G. Masaryk. Na začiatku 20. storočia sa česká spoločnosť delia na tri zoskupenia: Konzervatívny blok – katolícke strany, ktoré si želali zmenu nastávajúcichpolotických pomerov. Ďalej to boli české buržoázne strany, ktoré sa ďalej delili na nacionalistickú, pozitivistickú a radikálnu. Do tretej skupiny patrili sociálno demokratické, ktoré reprezentovali väčšinu robotníckej triedy. V politickom živote katolícke strany nemali veľkú váhu. Tá bola ovplyvnená buržoáznym blokom a sociálnou demokraciou. Buržoázny tábor uplatňoval tvz. Pozitívnu politiku, ich protipólom bol radikalizmus. Pozitívna politika vychádzala z nerušenej a dlhodobej existencie Habsburskej monarchie, v ich rámci chcela zabezpečiť čechom patričné miesto.Cesta k tomuto cieľu nemala viesť cez zmenu ústavy, tobôžnie dobytím monarchie „zvnútra“. Ich cieľom bola účasť vo vláde, odkiaľ by mohli posilňovať svoje pozície. Toto sa im najviac darili, keď bol ministrom financií jedn z tvorcov tejto politiky – J. Kaizl. V roku 1905 A. Rašín, vodca mladočechov, vysvetlil podstatu tejto politiky tak, že cieľom bolo „podmaniť si Rakúsko v jeho dnešnom zložení, dočasnej politickej moci a prevahy v tomto štáte“ a to prostredníctvom byrokracie a za „tichého súhlasu koruny“. Podobne sa vyjadril aj ďalší predstaviteľ K. Kramář, ktorý videl koreň prehier „v prázdnom staropráničení“. Chcel aby česi neprichádzali do Viedne len ako sluhovia, ale uplatnilimsa v najvyšších úradnývh postoch. V rámvi tejto pozitívnej politiky sa pozabudlo na otázku Česko – Nemeckých vsťahov. Omnoho viac sa zdôrazňovala otázka češtiny ako vnútorného jazyka a žiadali jazykovú rovnoprávnosť.