Narodil sa 22.3.1684 v Očovej a umrel 29.8.1749 v Bratislave, kde je i pochovaný. Venoval sa viacerým odborom, jako napríklad geografii, histórii, medicíne, národopisu, jazykovede a literatúre - bol polyhistor - a vo viacerých sa stal priekopníkom. Napísal aj učebnice nemčiny, maďarčiny, rétoriky a húnsko-skýtskej literatúry. Dňa 12.3.1971 začal vydávať prvý pravidelný týždenník v Uhorsku. Stal sa členom viacerých učených společností (Olomouc, Petrohrad, Londýn, Berlín). Panovník ho povýšil do šľachtického stavu a vymenoval ho za cisárskeho historika.

Jeho najcennejším dielom je NOTITIA HUNGARIAE NOVAE HISTORICO-GEOGRAPHICA (HISTORICKO-GEOGRAFICKÉ VEDOMOSTI O SÚVEKOM UHORSKU). V rokoch 1735-1742 vyšlo vo Viedni 5 zväzkov a šiesty vyšiel až po jeho smrti v roku 1792, ďalšie ostali v rukopise. Toto dielo je prvý podrobne spracovaný sprievodca po Slovensku. Opisuje v ňom Bratislavu, ale aj stolice: Bratislavskú, Turčiansku, Zvolenskú, Liptovskú, Piešťansko-Pilišsko-Šoltskú, Novohradskú, Tekovskú, Nitriansku, Hontiansku a aj Mošovskú. V jednom zo zväzkov podrobne opisuje aj Tatry, Nízke Tatry, pohorie Kozie chrbty, Chočské vrchy a iné. Zaujímavé sú aj mapy, ktoré zvyšujú hodnoty Belovho diela. Ich autorom je známy slovenský rytec a kartograf Samuel Mikovíni. Matej Bel bol aj prorektor a evanielický kazateľ v Banskej Bystrici. Neskôr, od roku 1714 bol aj rektorom lýcea a od roku 1719 aj farár nemeckej evanielickej církvi v Bratislave.

V roku 1735 sa pokúšal založiť učenú spoločnosť aj s časopisom OBSERVATIONES POSONIENSIS, ale tento projekt sa nerealizoval. Matej Bel bol považovaný za najslávnejšieho a najuznávanejšieho polyhistora a najplodnejšieho slovenského vedca. Pre svoju vzdelanosť ho často nazývajú "MAGNUM DECUS HUNGARIAE" ("VEĽKÁ OZDOBA UHORSKA"). Je po ňom pomenovaná aj univerzita v Banskej Bystrici.