Leonardo Da Vinci bol nielen velikánom renesančného umenia, ale zároveň azda najvšestrannejším géniom všetkých čias. Jeho záujmy zahrňovali prakticky všetky sféry poznania vtedajšej doby. Jeho vášňou boli anatómia a geológia a celoživotným snom lietanie. Leonardova pedantnosť a prepiata snaha o dokonalosť spôsobili, že dokončil pomerne málo veľkých diel. Leonardo sa narodil neďaleko Florencie. Mestom, v ktorom prežil svoje najplodnejšie roky, sa však stalo Miláno. Na sklonku života žil vo Francúzsku ako hosť kráľa Františka I., ktorý ho zahrňoval poctami, akým sa nemohol tešiť žiadny z jeho súčastníkov. Napriek tomu, že mnohé z jeho projektov zostali nerealizované, zachovali sa početné skvelé kresby dokumentujúce nezvyčajné invenčné myslenie a silu jeho génia.
Umelcov život
Univerzálny mysliteľ
Leonardo Da Vinci sa narodil 15. apríla 1452 v malom mestečku Vinci vinúcom sa k svahom Monte Albana neďaleko prosperujúcej Florencie. Bol nelegitímnym synom notára florenckej signorie Piera Da Vinciho. O Leonardovej matke Caterine vieme len veľmi málo. Otec Piero chlapca so všetkou srdečnosťou prijal do svojho domu a vychovával ho spolu s Leonardovou nevlastnou matkou. O Leonardovom detstve nemáme takmer nijaké informácie. Viacerí životopisci napriek tomu improvizovali na túto tému a predstavovali umelcovo detstvo ako vidiecku idylu v zajatí zelene toskánskej prírody. Zámienku na túto hru fantázie im poskytla Leonardova záľuba v scenériách z prírody, ktorá mu bola celoživotnou inšpiráciou. Kresliť a maľovať začal istotne už v detstve. Podľa životopisca 16. storočia Giorgia Vasiriho Leonardove práce natoľko očarili jeho otca, že zobral ukážky do Florencie a ukázal ich svojmu priateľovi, poprednému maliarovi Andreovi del Verocchiovi. Verocchio bol údajne chlapcovým talentom natoľko očarený, že ho prijal do svojej naplno vyťaženej dielne. Verocchiova dielňa bola podobne ako dielne väčšiny ostatných umelcov čímsi medzi umeleckou školou a výtvarným ateliérom. Učni, ku ktorým patril v tom čase aj mladý Leonardo, mali svojráznu pracovnú náplň- od zametania dlážky, cez miešanie farieb až po priamu spoluprácu na tvorbe objednaných diel. Leonardo absolvoval učňovskú prípravku vo veku 20 rokov, keď ho Verocchio poveril, aby namaľoval postavu jedného z anjelov na obraze KRSTENIE KRISTA. Leonardov anjel akoby vyžaroval silu jeho mladého talentu.
Vasari tvrdí, že „Verocchio bol natoľko zahanbený mimoriadnymi výsledkami svojho žiaka, prevyšujúcimi jeho vlastné schopnosti v narábaní s farbou, že sa farieb nikdy viac nedotkol“. Leonardo sa stal absolvovaním učňovskej prípravy „maliarskym majstrom“ Cechu sv. Lukáša, čo mu vynieslo postavenie nezávislého umelca. Napriek tomuto privilégiu zostal u Verocchia až do konca sedemdesiatych rokov. Všetko, čo si Leonardo počas svojich učňovských rokov osvojil, nepochádzalo výlučne od Verocchia. Florencia bola v 15. storočí významným svetovým kultúrnym centrom a Leonardo tu prichádzal do kontaktu s mnohými učencami, ktorých nové myšlienky a učenie formovali intelektuálnu klímu renesančného Talianska. Jedným z najvýznamnejších bol preslávený matematik, geograf a astronóm Paolo Toscanelli. Tento uctievaný učenec hostil vo svojom dome najvzácnejšie osobnosti, ktoré prechádzali mestom.
Nedôvera spoločnosti
Približne v tomto období sa stal Leonardo vegetariánom. Bol to jeden zo spôsobov, ktorým sa tento nepokojný muž snažil odlíšiť od svojich súčastníkov. Nešlo pritom zďaleka o utiahnutosť samotára. Podľa Vasariho bol „Leonardo bol tak z duše prívetivý, že si musel získať sympatie každého“. Zachovali sa aj mnohé ďalšie správy, svedčiace o jeho vzhľadnosti, šarme a vybrúsenom zmysle pre humor, ktorý sa prejavil v celoživotnej záľube vo vtipkovaní. Leonardo mal vžitú hlbokú nedôveru k ľudskej spoločnosti. V jednom zo svojich záznamov napísal: “Keď si sám, zostávaš sám sebou, ak si v spoločnosti, si sám sebou len z polovice.“
Prvé roky Leonardovej samostatnej umeleckej kariéry sú časovo súbežné s rastúcou mocou Lorenza de´Medici. Lorenzo vládol v prosperujúcom mestskom štáte, bránil svoje záujmy s príslovečnou prefíkanosťou a vynikal kultivovaným vkusom. Leonardovi sa dostalo len málo zo záštity, ktorú bohatým priehrštím ponúkala Florencia tých čias. Napriek tomu, že jeho záľuba v skicovaní hraničila s posadnutosťou, dokončil v rokoch po odchode z Veracchiovej dielne len niekoľko prác. Prekvapujúci nedostatok oficiálnych objednávok si možno čiastočne vysvetliť tým, že Leonardo, hoci bol výnimočne talentovaným umelcom, stratil povesť ignorovaním svojich záväzkov voči zákazníkom. Keď vyriešil problém, ktorý ho zaťažoval, napríklad otázku kompozície, stratil o dielo záujem a hľadal si nový intelektuálny rébus. Leonarda zaťažovali však aj oveľa prízemnejšie problémy. Vroku 1476 ho dvakrát obvinili z pohlavnej zvrátenosti a vzápätí stiahli žalobu pre nedostatok dôkazov. To, že bol slávny maliar homosexuálom, nemožno vylúčiť. Nikdy sa neoženil a zvyčajne pracoval v spoločnosti jedného alebo dvoch mladých mužov.
V jeho živote bolo však pravdepodobne príliš málo miesta na akékoľvek sexuálne vzťahy. Jedinou vášňou, ktorá ho dokázala opantať, bola vášeň pre intelektuálne záhady. Leonardove intelektuálne záujmy mali nezvyčajnú šírku. Aj keď opovrhoval násilníckou politikou florentských Mediciovcov, koncom sedemdesiatych rokov strávil množstvo času nad návrhmi celého arzenálu vražedných strojov vrátane strelných zbraní. Čoskoro dostal príležitosť využiť svoj um v tomto smere, keď získal priazeň a zákazky jedného zo silných rivalov rodiny Mediciovcov-krutého milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu. Asi roku 1482 Leonardo odišiel za prácou do Milána. Na novom pôsobisku dostal Leonardo v roku 1483 prvú významnejšiu objednávku od predstavaného Kostola San Francesco Grande. Prior sa zrejme dopočul o Leonardovej neochote dokončiť svoje diela a vypracoval podrobnú zmluvu, ktorá určovala záväzný sedemmesačný termín odovzdania práce. Túto námahu si mohol ušetriť, pretože maliar objednaný obraz Madonu v skalách nechal nedokončený nasledujúcich dvadsaťpäť rokov.
Socha pre vojvodu
Len čo Leonardo začal pracovať na Madone v skalách, zaujali jeho myšlienky celkom iné práce. Dozvedel sa o úmysle milánskeho vojvodu postaviť na počesť svojho otca masívnu jazdeckú sochu a rozhodol sa, že objednávku získa. Poslal vojvodovi osobný list, v ktorom zdôraznil svoje schopnosti a skúsenosti v navrhovaní vojenskej techniky. Leonardo okrem vyzdvihovania svojich zásluh ponúkal výstavbu nehorľavých, nedobytných mostov a bezpečných a odolných vojenských vozov. Až na konci ako dôvetok ponúkal aj svoje služby ako architekt, maliar a sochár. Leonardova prispôsobivosť mala očakávaný efekt. V roku 1483 získal povolenie pracovať na Veľkej jazdeckej soche. Jeho návrh bol mimoriadne rozsiahlym projektom. Leonardo sa, ako zvyčajne, neuspokojil s tradičným riešením, zavrhol zaužívanú statickú kompozíciu a vytýčil si náročnú úlohu vytvoriť jazdeckú sochu, ktorej kôň sa vzpína do výšky ôsmich metrov. V riešení takého náročného sochárskeho problému, vyžadujúceho dlhý čas prípravy, nemal Leonardo predchodcu. Ludovico Sforza však čoskoro stratil trpezlivosť a v roku 1489 napísal do Florencie, že je rozhodnutý poveriť touto objednávkou iného sochára, ktorý dokáže dokončiť prácu rýchlejšie. Leonardo sa medzičasom na vojvodovom dvore preslávil ako tvorca zábavných mechanických hračiek. Sochár, ktorý by prevzal prácu na Veľkom jazdeckom pomníku, sa nenašiel a Leonardovi napokon umožnili, aby vo svojom projekte pokračoval. V novembri 1493 bol hotový hlinenný model v zamýšľanej veľkosti.
Zastávalo už len pripraviť 90 ton bronzu, potrebných na odliatie sochy. Leonardo si krátil obdobie čakania na dodávku bronzu prácou na obrovskej nástennej maľbe Poslednej večere pre neďaleký kláštorný Kostol Santa Maria delle Grazie. Bolo to nesporne úžasné dielo, ktoré pritiahlo ešte pred dokončením mnohých obdivovateľov. Experimentálna technika maľby, ktorú Leonardo použil, sa ukázala ako nevhodná a vlhká stena kláštornej jedálne v priebehu niekoľkých rokov celkom zničila majstrovský výtvor.
Úspech a obdiv
V tom čase Leonardo ani jeho súčastníci netušili, čo ich čaká. Vo veku 42 rokov bol umelec na vrchole svojej kariéry, obdivovaný a rešpektovaný celým svojím okolím. Mal vlastnú školu, svojich žiakov a bol zaneprázdnený ako nikdy predtým. Správa o tom, že Ludovico poslal bronz, určený na jazdeckú sochu, svojmu bratrancovi na výrobu kanónov, ho azda na chvíľu vyviedla z rovnováhy. Napokon ho však uchvátili celkom iné myšlienky. Prijal k sebe mladého chlapca s „krásnymi, pôvabne kučeravými vlasmi, nádherne tvarovanými očami a perami“, ktorého nazýval Salai. Venoval sa tiež písaniu obsiahleho rukopisu Úvahy o maliarstve, ktorý mal byť prameňom poznania pre nasledujúce generácie umelcov. Stránky Leonardovho denníka sa rýchlo zapĺňali skicami a poznámkami písanými v zrkadlovom obraze, zľava doprava, a z príslovečnou precíznosťou.
Jeho nepokojný duch chcel preniknúť do tajomstiev všetkého, čo ho obklopovalo. Vášnivo sa zaujímal najmä o anatómiu ľudského tela, čo ho priviedlo k obludným pokusom s pitvami. Keď bol Ludovico porazený Ľudovítom XII., Miláno stratilo pre Leonarda príťažlivosť a čoskoro ho opustil. Opití francúzski vojaci, ktorí drancovali Miláno, si urobili z obrovského hlineného modelu Leonardovej jazdeckej sochy terč svojich útokov a celkom ho zničili. S krátkym zastavením v Mantove odišiel do Benátok sužovaných tureckou hrozbou, dúfajúc v uplatnenie svojich vynálezov vojnovej techniky. Roku 1500 sa vydal opäť do Florencie. Tam býval u matematika Luca Pacioliho, ktorého dielo o božskej proporcii a o architektúre vraj ilustroval. V pitevni florentskej nemocnici Panny Márie taktiež ďalej študoval anatómiu človeka. Pre kostol Santissima Annunziata maľoval oltárny obraz a prestože ho ani po desiatich rokoch nedokončil, nikdy ho nedal z rúk. Jeho najvätším činom pre mesto mal byť obraz bitky pri Anghiary v novej sále vládnej budovy. Maľba však nebola kvôli technickému problému uskutočnená a zachovala sa len kópia návrhu na kartóne.
Leonardo sa možno vrátil do Florencie s nádejou, že bude poverený vytvorením sochy Dávida. Zmluva na jeho sochu však bola podpísaná s Michelangelom Buonarrotim. Leonardo opustil Florenciu a odišiel do Ríma, aby tam pracoval pre pápežovho syna Cesara Borgiu, ktorý bol vojvodcom pápežskej armády. Stal sa vrchným pevnostným inžinierom a mal prístup do mnohých pevností, aby tam mohol prevádzať rôzne zmeny a úpravy. Pri tejto činnosti dlho nevydržal a vrátil sa do Florencie, kde spoznal Monu Lisu, ženu Florenťana Francesca da Giocondo. Jej portrétu sa venoval štyri roky a znovu s ním zrástol tak, že sa s ním nedokázal rozlúčiť. V tej dobe bola medzi Florenciou a Pisou vojna a Leonardo chcel opäť slúžiť svojimi neobvyklými nápadmi. Presvedčil predstaviteľa Florencie, že je možné Pisu poraziť bez zbraní, iba tým, že sa tok rieky Arna odvedie inde a tak bude Pisa zbavená spojenia s morom.
Leonardo navrhol dokonca i bágre, ktorými se začal kopať kanál. Ani tento zámer však nebol dokončený, možno tiež preto, že sa Leonardo začal zaoberať zkamenelinami a otlačkami pravekých živočíchov, ktoré boli pri výkope nájdené. Tento objav viedol Leonarda k poznaniu, že tam, kde je dnes pevnina, bolo kedysi more. V strede roku 1506 opustil Florenciu a vrátil sa do Milána, ktorý stále patril Francúzom. Už sa zabudlo, koľko rokov slúžil Ludvikovi Morovi, a stal sa dvorným maliarom Ludvika XII. V tejto dobe tiež pokračoval v štúdiu anatómie, optiky, hydrauliky a plánov miest. Jeho kluď bol opäť prerušený vojnou, ktorá skončila ústupkom Ludovikových vojsk späť do Francúzska. Vlády v Miláne sa ujal Massimiliano Sforza, syn Ludvika Mora. Kvôli svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu pod záštitou francúzskeho kráľa musel vtedy Leonardo v roku 1513 opäť opustiť Miláno.
Na pozvanie pápežovho brata Giuliana Medici sa vydal do Ríma, kde už však nedostal žiadnu veľkú umeleckú zákazku. Kvôli svojim pitvám a kacírskym teóriám o pohybe Slnka tu mal veľa odporcov. Z tejto doby pochádza tiež veľa jeho apokalyptických výjavov. Ochorel a po mozgovej mŕtvici ochrnul na jednu ruku. Roku 1516 bol pozvaný do Francúzska a František I., francúzský kráľ, ho ubytoval na zámočku v Cloux neďaleko kráľovského zámku Amboise. Tam ešte tri roky pokračoval v štúdiu, organizoval kráľovské slávnosti a projektoval stavbu kráľovského paláca v Romorantinu. Zomrel 2. mája 1519 a bol pochovaný na zámku Cloux u Amboise. V záveti dátovanej 23. apríla toho istého roku odkázal všetky svoje rukopisy, kresby, nástroje a náradie svojmu najobľúbenejšiemu žiakovi Francescu Melzi. Jeho druhý žiak Salai zdedil všetky Leonardove maľby z dielni (taktiež aj Monu Lisu).
Vojenská architektúra
Za svojho pobytu v Ríme navrhol Leonardo tiež veľa obranných prvkov pre hrady a pevnosti pápežskej armády. Cieľom jeho úprav bolo zlepšenie obranyschopnosti objektov voči novým strelným zbraniam, ktoré sa začali používať asi v polovici 15. storočia. Leonardo dáva väčší dôraz na sklon obranných valcov, aby boli schopné odrážať delové gule. Prehodnocuje tiež účel vodných príkopov vo vzťahu k parametrom nových zbraní. Vymýšľa dokonca nový typ valca s polkruhovými výbežkami, ktorý lepšie chráni obranca so strelnou zbraňou a umožňuje lepšie odvádzanie hluku a dymu zo strelného prachu. „Nemôžeme mať väčšiu ani menšiu vládu ako tú nad sebou samými.“
Vedec
Anatómia človeka
Značnú časť svojho života venoval Leonardo štúdiu anatómie človeka. Plánoval dokonca vydanie súborného anatomického spisu, ktorý sa mal skladať z viac ako sto dvadsiatich kníh a tisícich názorných obrázkov. K jeho vydaniu bohužiaľ nikdy nedošlo.
Leonardo získaval vedomosti o stavbe ľudského tela z viacerých pitiev, které často robieval (vraj ich bolo okolo 30). Potom detailne a presne zakreslil a popísal všetky svaly, cievy, kĺby a vnútornosti. Bol však obvinený svojimi odporcami, a tak bol jeho výskum zakázaný pápežom Levom X. Napriek tomu svojým štúdiom výrazne ovplyvnil vtedajšie anatomické a fyziologické názory založené na arabskej tradícii. Leonardo sa ale nezaujímal len štúdiom človeka, ale aj zvieratami a rastlinami. Dospel tak k niektorým zákonom rastu stromov, orientácie rastlín a dalším podobným javom. Život v skratke
• 1452 - Leonardo da Vinci sa narodil 15. apríla 1452 v malom mestečku Vinci v blízkosti Florencie. •1460 – s otcom sa presťahoval do Florencie
• 1469 - začal sa učiť v dielni maliara a sochára Andrea Verrocchia
• 1482 - odišiel do Milána a vstúpil do služieb vojvoda Lodovica Mora z rodu Sforzov (dopis); namaloval portrét Cecilie Gallerani (Portrét dámy s hranostajom), venoval sa jezdeckej soche Francesca Sforzy
• 1495 - dielo Posledná večera (kláštor Santa Maria della Grazie); freska dokončena 1498
• 1499 - Lodovico Moro ušiel na sever a milánskym vojvodom sa stal francúzský kráľ Ludovik XII. S krátkým zastavením v Mantove odišiel Leonardo do Benátok.
• 1500 – návrat do Florencie
• 1502 – Rím - Vstúpil do služieb Caesara Borgii (vojvodca pápežskej armády)
• 1504 – Návrat do Florencie, poznal Monu Lisu, 4 roky ju portrétoval
• 1508 - Návrat do Milána – štúdium anatómie, optiky, hydraoliky; ideálne mesto
• 1513 - Vlády v Miláne sa ujal Massimiliano Sforza, Leonardo musel opustiť Miláno.
Na pozvanie pápežovho brata Giuliana Medici sa vydal do Ríma
•1516 - pozvaný do Francúzska - František I., francúzsky kráľ, ho ubytoval na zámku v Cloux neďaleko kráľovského zámku Amboise
•1519 - Zomrel 2. mája 1519 a bol pochovaný na zámku Cloux u Amboise. Zvestovanie (asi 1472, 98 x 467 cm, Galleria degli Uffizi Florencia)
O tejto maľbe nemáme žiadnu dokumentáciu, jej kvalita je však natoľko vysoká, že ju viacerí experti považujú za jedno z Leonardových ranných diel, pochádzajúcich pravdepodobne z obdobia, keď sa stal majstrom maliarskeho cechu vo Florencii. Skvelý „koberec“ kvetov prerádza Leonardovu záľubu v botanických detailoch a anjelove krídla sú s typicky vedeckou precíznosťou modelované podľa vzoru vtáčích krídel.
Mona Lisa (asi 1503, 77 x 53 cm, Musée du Louvre, Paríž)
Tento portrét Lisy Gherardiniovej, ženy florentského kupca Francesca di Giocondo, je dne spreslávený a je len veľmi ťažké určiť, do akej miery postoj a nežný výraz vychádzali z reality. Leonardo údajne najal hudobníkov a vtipkárov, ktorí počas práce Monu Lisu zabávali.