Slovania sa na začiatku druhej polovice 1. tisícročia nášho letopočtu rozšírili na obrovskom území od Severného mora cez Bavorsko k Jadranskému moru, od Grécka, Malej Ázie, pozdĺž čiernomorského pobrežia k hornej Volge, k Ladožskému jazeru, Fínskemu zálivu a Baltskému moru.
Ako klin pri Baltskom mori zostávali Balti a časť Ugrofíncov, ktorí sa so Slovanmi zžívali ďalej na severovýchod. Pri útokoch na byzantské provincie to boli krutí, neústupní a ziskuchtiví koristníci, inokedy sa prejavovali ako pokojní poľnohospodári, ktorí zaberali málo osídlené územia alebo sa miešali s miestnymi obyvateľmi a postupne ich poslovanšťovali. Na rozdiel od slovanských kmeňov, ktoré sa sťahovali po rôznych miestach Európy, vytvárali tam dočasne svoje štáty a potom mizli alebo boli asimilovaní pôvodnými obyvateľmi, osídlili Slovania väčšinu územia natrvalo.
Oblasti, kde sa Slovania tiež usadili, ale neprevládli a boli vstrebaní pôvodnými obyvateľmi, ako v časti Grécka, v Rumunsku, Albánsku alebo v Bavorsku, tvorí len malé percento.
Slovania sa najviac stretávali s byzantskou ríšou, Germánmi
a kočovníkmi. Germanov spočiatku predstavovala výbojná franská ríša, ktorá
mnoho načerpala z rímského dedičstva a pri svojom rozmachu sa usilovala
podriadiť susediacich Slovanov svojej právomoci a zvrchovanosti. Uspeli len v
malom pohraničí, aj keď ich panovníci s väčšou či menšou intenzitou vyhlasovali
svoje nároky a podnikali vojenské ťaženia. Na začiatku 2. tisícročia sa hlavný nápor nemeckej ríše sústredil na Polabských Slovanov,
ktorí sa pevneusadili na území kedysi germánskom, neskôr však Germánmi
opustenom. Do boja sa pripojili aj vikingovia, hlavne Dáni, ktorým Slovania
konkurovali na mori a v obchode a ktorí boli hospodársky a politicky nútení
rozširovať svoje územie a svoje záujmové oblasti. Postupnou germanizáciou Polabských
Slovanov však nespôsobili len vojenské neúspechy a porážky od Germanov,
ale takisto nárokyslovanských štátov, hlavne Poľska. Kočovníci, hlavne Avari,
Maďari, Mongoli a Tatari, kočovali na východných hraniciach slovanského územia
a občas podnikali útoky na západnejšie oblasti, slovanské aj neslovanské.
Pokiaľ ide o Avarov, žili so Slovanmi v premenlivých vzťahoch, niekedy boli
protivníci, inokedy spojenci, v určitej dobe a na určitom území Slovanov ovládli a pravdepodobne
dosť utláčali. Tento vzťah netrval dlho, Slovania sa vzbúrili a
výsledkom bolaavarsko-slovanská symbióza. Po páde avarskej ríše sa už o
Avaroch nedozvedáme, ale život v Panónii pokračoval. Žili tam Slovania, asi
zvyšky Avarov a potomkovia pôvodného obyvateľstva. Po vpáde Maďarov, ktorí
si pre centrum svojho štátu vybrali tiežúrodné panonské nížiny s bohatými pastvinami, prestali byť
Slovania najsilnejšou časťou a maďarský jazyk ovládol všetky tam
žijúce etniká. Krajné oblasti však zostali slovanské. Ostatní kočovníci boli
častým nebezpečenstvom, napríklad Mongoli pri svojom vpáde značne zabrzdili rozmach
východných Slovanov, ale vždy to bolo nebezpečenstvo len dočasné. Až
turecké panstvo naBalkáne zmenilo nadlho osudy tamojších Slovanov.
Veľký význam v dejinách Slovanov mal v roku 863 príchodKonštantína (Cyrila)
a Metoda, rodákov zo Solúna na Veľkú Moravu. Nešlo len o náboženské otázky a o prijatie kresťanstva, ale ciele a
výsledky boli predovšetkým politické a kultúrne. Misia položila základ k
vytvoreniu slovanského písma, spisovného jazyka a vzdelanosti.
Konštantín a Metod zostavili na základe malej gréckej abecedy hlaholiku,
1.slovanský jazyk staroslovienčinu. Po Metodovej smrti zostavili slovienskí
kňazi nové písmo, cyriliku na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Do
staroslovienčiny preložili:
misál– omšová kniha
evanjeliá– Nový zákon
breviár– modlitebná kniha pre kňazov
žaltár– zbierka žalmov
Konštantín napísal Proglas, ktorý má približne 110 veršov a tvorí predslov k svätému evanjeliu. Proglas je
prvá slovanská báseň s obrazovým štýlom a biblickými citátmi.
„Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, slovo, čo um aj srdce tvoje posilní, slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví. Chcem
radšej iba pätoro slov povedať, rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli, nežne zrozumiteľných slov riecť tisíce."
Dedičstvo Veľkej Moravy sa uplatnilo predovšetkým u južných a východných
Slovanov. Na Morave a Čechách postupne zanikalo.
Politická situácia prispela k tomu, že sa Slovanstvo
rozdelilo na dve sféry, ktoré sa svojím kultúrnym vývojom od seba dosť líšili.
Západná sféra, do ktorej patrila aj časť južných Slovanov, sa kultúrne
a nábožensky pripojila k západnej Európe, k rímskej cirkvi a latinskému vzdelaniu.
Časť Slovanov pritom stratila svoju zvrchovanosť, niektorí sa postupne
ponemčili. Východná sféra ďalej rozvíjala byzantské vplyvy a tradície, inú
formu kresťanskej viery, slovanské jazyky, písmo, slovanskú
literárnu tvorbu a vlastnú slovanskú kultúru a umenie.
V takej situácii vstupovali Slovania do vrcholného a
neskorého stredoveku. Až po storočiach, v dobe národného ohrozenia, sa vedomie
príbuzenstva stávalo kultúrnou a politickou silou, o ktorú sa opierali
predovšetkým tí Slovania, ktorí bojovali za svoju národnú a politickú samostatnosť proti cudzej nadvláde.
