Príchod Slovanov do strednej Európy
Slovanské kmene pôvodne sídlili na sever od Karpát, na východ od riek Odry a Visly a na západ od Dnepra. Z tejto pravlaste sa Slovania rozptýlili na všetky strany. Už koncom 4.storočia časť Slovanov spolu s Gótmi prekročila dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach Byzantskej ríše. V tom čase prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko (prelom 4.-5. storočia). J a Z Slovensko osídlili skupiny prichádzajúce z V a JV cez maďarskú nížinu. Prenikli do nej cez Karpatské priesmyky povodím Tisy. Priamo zo S prišli tí Slovania, ktorí osídlili S Slovensko. Ďalšie slovanské kmene prichádzali cez Moravskú bránu na územie Moravy a Čiech a cez Sliezko na územie dnešného V Nemecka, až dosiahli rieku Labe. Na JZ dosiahli predhoria Álp a priestor dolného Rakúska.

Slovania a Avari
Nomádske kmene ázijských Avarov, ktorí už v roku 563 zaútočili na Franskú ríšu zo svojich sídiel pri dolnom Dunaji, prenikli do Karpatskej kotliny, porazili germánskych Gepidov v Potisí pod vedením ich náčelníka kagana Bajana. Usadili sa v časti bývalej rímskej Panónie (dnešné Maďarsko na Z od Dunaja). Žili z koristi, na úkor podrobeného roľníckeho obyvateľstva. Avarská ríša nebola pevným štátnym útvarom, ale zoskupením kmeňov, ktoré dovedna držala vojenská sila. Pri lúpežných výpravách proti Franskej ríši Avari prechádzali cez územie Slovenska a podrobili si časť našich slovanských predkov. Okolo roku 620 však využili oslabenie avarskej vojenskej moci, ktorá bola následkom ich neúspešných útokov proti Byzantskej ríši, a vzbúrili sa proti krutej avarskej nadvláde. Franský kupec Samo prispel dodávaním zbraní, ale najmä osobnou účasťou na protiavarskom povstaní slovenských Slovanov, ktorí si ho neskôr roku 623 zvolili za kráľa.

Samova ríša (623 – 659)
Samo sa usadil natrvalo na Slovensku a zriadil s našimi slovanskými predkami prvú nadkmeňovú spoločenskú organizáciu vojensko - obrannej povahy, ktorú postupne rozvinul do vtedajšej formy štátneho útvaru. Tento štát vošiel do dejín ako Samova ríša, alebo Samovo kráľovstvo. Centrom toho štátneho útvaru bolo územie okolo Bratislavy a Nitry.

V roku 630 opát Amandus prišiel do Samovej ríše, aby sa pokúsil slovanským obyvateľom hlásať kresťanskú náuku (to bol asi prvý pokus o obrátenie našich predkov na kresťanskú vieru). Jeho činnosť sa však nestretla s úspechom (dá sa posudzovať zo zachovanej správy, že kráľ Samo ostal pohanom- mal12 žien, 22 synov a 15 dcér).

V roku 631 po neúspešných vyjednávaniach franský kráľ Dagobert napadol Samovu ríšu a vyplienil časť jeho územia. Ale v rozhodujúcej bitke pri Vogatisburgu zvíťazil Samo a obránil nezávislosť svojej ríše. Neskôr sa vypravil so svojím vojskom až do Durínska a napadol Frankov. Využil to vládca srbských Slovanov Dervan, povstal proti Frankom a pripojil svoje územie k Samovej ríši.

Samove vojská opätovne v roku 633-636 napadli okrajové územia Franskej ríše. Po prvých neúspechoch narazil na presilu durínskeho vojvodu Radulfa, ktorý ich porazil. Ten neskôr po porážke svojho kráľa Sigiberta zriadil svoje vojvodstvo ako samostatný štát a zmieril sa so Samom.
Rok 659, kráľ Samo, ktorí vládol 35 rokov umiera. Samova ríša bola kmeňovým zväzom, spojeným silnou osobnosťou vládcu, a po jeho smrti sa rozpadla. Slovenský Slovania už neboli schopní odolávať avarskej presile, preto upadli znova pod nadvládu Avarov.

Život a kultúra Slovanov po rozpade Samovej ríše
Slovensko malo čulé obchodné styky s Byzanciou, tiež s Franskou ríšou- najmä zbrane, a so Sedmohradskom – soľ. Rozvíjala sa výroba železných nástrojov, kováčstva a kovotepectva, vzniklo nové odvetvie- kovolejárstvo. Tieto techniky spracovania kovov sa uplatnili tak pri výrobe nástrojov a zbraní, ako aj v šperkárstve. Od začiatku 7. storočia sa rozširovala výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu. V roku 796, za vlády Karola Veľkého vojská markíza Ericha a Karolovho syna, talianskeho kráľa Pipina napadli a porazili Avarov. Zmocniac sa ich hlavného mesta medzi Dunajom a Tisou. Tým oslobodili aj vtedajších Slovákov od avarskej hrozby a umožnili im vývoj najmä na JZ.

Vznik Nitrianskeho kniežatstva
Niekedy začiatkom 9. storočia práve vznikol nadkmeňový útvar s centrom v Nitre. Jeho hranice na Z tvorili hrebene Malých a Bielych Karpát, na J Dunaj a pohorie Matra. Zasahoval do Turca, Gemera, Novohradu a do Spiša. Prvých vládcov Nitrianskeho kniežatsva nepoznáme.
V roku 827-829? Salzburský arcibiskup Adalram vysvätil v Nitre na majetku kniežaťa Pribinu prvý kresťanský kostol na území Slovenska. V tom čase tu pôsobili franskí misionári, ktorí s podporou Pribinu šírili kresťanstvo, i keď sám Pribina nebol pokrstený.

Vznik Moravského kniežatstva
V oblasti riek Moravy a Dyje sa vytvorilo druhé kniežatstvo, ktorého vládcom bol Mojmír. Roku 833 Mojmír sa zmocnil územia Nitr. kniežatstva. Kniežatstvo bolo pomenované podľa Mojmírovho sídla na rieke Morave Moravským kniežatstvom. Prinútil Pribinu hľadať azyl u kráľa Franskej ríše, Ľudovíta Nemca. Uchýlil sa k Ratbodovi, vládcovi Východnej marky. Pribina hľadal spojenectvo u Bulharov a Chorvátov, nakoniec však pochopil, že samostatnú existenciu mu umožní iba spolupráca s Franskou ríšou. Ľudovít Nemec dostal ako léno územie okolo Blatenského jazera- Balatón, kde vystavala pevnosť Blatnohrad a asi 30 kostolov.

Roku 846 kráľ Ľudovít Nemec vojensky napadol Moravské kniežatstvo, Mojmíra pozbavil vlády a kniežatstvo zveril jeho synovcovi Rastislavovi. Aj po pripojení územia Slovenska k Moravskému kniežatstvu sa zachovala určitá forma vlastnej správy, ktorú reprezentoval Rastislavov synovec Svätopluk. Pripojením Slovenska Moravské kniež. získalo rozsiahle územie a možno o ňom hovoriť ako o Veľkomoravskej ríši.

Rastislavova vláda
Po nastúpení na moravský kniežací stolec Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. Budoval systém opevnení, ktoré mali v prípade franského útoku slúžiť obyvateľom ako útočisko. V auguste 855 však Ľudovít Nemec napadol s veľkým vojskom Rastislavovo Slovensko, pretože Rastislav podporil odboj Ratboda. Nepodarilo sa mu dobyť Rastislavovu pevnosť, pravdep. Devín, ani poraziť slovenské vojsko. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom na to, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boji s Moravanmi zahynul. Jeho kniežatstvo zdedil syn Koceľ.

Misia Konštantína a Metoda
Rastislav sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Mikuláša III. So žiadosťou, aby mu poslal biskupa a učiteľov, ktorí by jeho slovenskému ľudu hlásali evanjelium v jeho vlastnom jazyku. Cisár vyhovel Rastislavovej prosbe a poslal mu misiu učiteľov viery a práva na čele s bratmi Konštantínom a Metodom. Konštantín, zvaný Filozof, bol jedným z najučenejších mužov cisárskeho dvora. Pochádzal zo Solúna, ktorého okolie už bolo zaplavené usadeným slovanským obyvateľstvom, preto pravdepodobne ovládal aj tamojší slovanský dialekt. Aj jeho brat Metod, ktorý za mlada pôsobil medzi Slovanmi ako cisársky admin. úradník, mohol poznať ich hovorovú reč, ktorá však ešte nemala nijakú spisovnú formu. Slovania nemali ani svoje písmo. Preto Konštantín už v Carihrade zostavil pre Slovanov osobitnú abecedu a začal prekladať najpotrebnejšie náboženské texty do jazyka Rastislavových Slovákov.

Príchod byzantských vyslancov a misionárov s ich spoločníkmi na Slovensko sa datuje v roku 863.Konštantín a Metod začali hneď pôsobiť a založili prvú vysokú školu na Slovensku podľa vzoru konštantinopolskej akadémie. Bolo to učilište na výchovu kňazov, kde vyučovali okrem teológie, hudby a gramatiky aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Do vtedajšej slovenčiny preložili knihy z gréčtiny i z latinčiny, vybrané časti Písma svätého a hlavné texty cirkevného i rímskeho občianskeho práva.

Keďže Konštantín a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Preto v roku 867 pápež Mikuláš I. pozval Konštantína a Metoda do Ríma. Byzantskí učitelia sa vybrali so svojimi slovenskými žiakmi do Ríma, aby ich dali vysvätiť za biskupov a kňazov. Zastavili sa pri Blatenskom jazere, kde vládol Koceľ, ktorý im zveril 50 žiakov ,aby ich naučili písať po slovensky. Počas ich cesty umrel 13. novembra 867 pápež Mikuláš I. Keď došli do Ríma, privítal ich nový pápež Hadrián II., ktorý schválil ich misionársky postup a pri bohoslužbách dovolil používať starú slovenčinu. Potom sám vysvätil Metoda za kňaza. Biskupi v Ríme vysvätili za kňazov slovenského vzdelanca Gorazda a niekoľko iných kandidátov (ako Naum a Klíment). Títo noví kňazi potom celebrovali v rímskych kostoloch po slovensky.

V roku 868 Konštantín v Ríme tažko ochorel a začal sa pripravovať na smrť. Zriekol sa funkcie vyslanca a vstúpil do gréckeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. 14. februára Konštantín Cyril umrel. Pápež ho dal pochovať s najvyššími poctami v kostole sv. Klimenta. Metoda vymenoval za svojho legáta pre slovanské kraje a zveril mu bulu „Sláva bohu na výsostiach“, ktorou úradne potvrdil slovenský jazyk ako bohoslužobný jazyk cirkvi. Koceľ však vyslal Metoda znovu do Ríma a požiadal pápeža, aby Metoda vysvätil za biskupa. Pápež vyhovel žiadosti, vysvätil Metoda a ustanovil ho za arcibiskupa. Vymenoval ho za aj za pápežského legáta pre všeky slovanské krajiny.

Vnútorné boje na Veľkej Morave
Na Veľkej Morave však prepukla vojna s Východofranskou ríšou . Kráľ Ľudovít Nemec podnikol veľké vojnové ťaženie proti všetkým Slovanom. Armádu proti Rastislavovi a Svätoplukovi viedol Karol, ktorý v auguste vyplienil slovenské kraje, ale nevydobyl Devín. Franské vojská utrpeli veľké straty a odtiahli. To posilnilo Rastislavov štát aj v medzinárodnom dosahu.

Roku 870 Rastislavov synovec Svätopluk sa usiloval o trvalý mier s franskými susedmi. Obnovil spojenectvo s Karolmanom a uznal zvrchovanosť Franskej ríše. Rastislav chystal Svätoplukovi nástrahy, aby ho dal zavraždiť. Svätopluk ho však predišiel, zajal Rastislava a odovzdal ho Karolmanovi. Tento napadol Z časť Rastislavovho kráľovstva, zmocnil sa jeho územia a dal ho spravovať svojim grófom Engelšakovi a Wilhelmovi. Na ríšskom sneme obvinili Rastislava, že porušil prísahu vernosti a odsúdili ho na smrť. Ľudovít Nemec ho dal iba oslepiť a uväzniť do bavorského kláštora, kde umiera.
V tom čase bavorskí biskupi zajali aj pápežského legáta arcibiskupa Metoda, protiprávne ho odsúdili a uväznili do niektorého švábskeho kláštora. Takéto neúspechy a poníženia vyvolali zúfalý odpor Slovákov. Vzbúrili sa proti nemeckej presile a postavili si na čelo jedného z členov mojmírovskej dynastie Slavomíra. Úspešne viedol povstanie. Nemci prepustili Svätopluka a snažili sa získať ho ako spojenca. Svätopluk sa však tajne spojil so Slavomírom, a keď potom v lete bavorské vojská napadli Slovensko, narazili na taký odpor, že v boli padli obaja správcovia Moravy, Wilhelm a Engelšak. Svätopluk sa znova stal jediným vládcom Slovenskej ríše. Ľud vyhnal zo Slovenska všetkých bavorských kňazov, ktorí tam pôsobili.

Roku 874 Ľudovít Nemec stretol pápeža Jána VIII. vo Verone. Asi pod jeho vplyvom prjavil ochotu vyjednávať o mieri so Svätoplukom. Svätopluk vyslal svojich legátov pod vedením kňaza Jána z Benátok do Forchheimu, kde v jeho mene uzavreli mier s Ľudovítom Nemcom a jeho synmi Karolmanom a Ľudovítom. Svätopluk uznal zvrchovanosť Franskej ríše a cisárovi sľúbil platiť symbolický poplatok za podmienky, že cisár a jeho synovia sa zaviažu neútočiť viac na jeho kráľovstvo. Tento pokoj umožnil venovať sa výbojom do Potisia, Malopoľska a Sliezka a rozšíriť tak územie svojho kráľovstva.

Šírenie kresťanstva a kultúry na Veľkej Morave
Roku 872 Svätopluk vyslal posolstvo do Ríma a žiadal o návrat arcibiskupa Metoda. Takto sa pápež Ján VIII. dozvedel o uväznení. Požiadal Karolmana, aby Metodovi umožnili činnosť v Panónii. Aby pápež odstránil predmet sporu medzi bavorskými biskupmi a Metodom, zakázal používať slovenský jazyk pri bohoslužbách, ale dovolil v ňom čítať state z Písma svätého a vyučovať ľud počas bohoslužieb. Po príchode na VM sa Metod ujal správy svojej diecézy a stal sa predstaveným nielen domácim, ale aj nemeckým kňazom, ktorí pôsobili na našom území.

Roku 880 sa arcibiskup Metod vybral do Ríma obhájiť liturgiu v domácom jazyku. Pápež v tom istom roku vydáva a posiela Svätoplukovi listinu „Industriae tuae“, v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice. Schválil liturgiu v jazyku Slovienov, na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa. Svätoplukovi pápež povolil v bule, aby pre seba a pre svojich veľmožov mohol dať vykonávať Božie služby v latinskom jazyku.

Úspechy pri šírení kresťanstva a kultúry na našom území dosiahlo učilište, ktoré založili Konštantín a Metod pri kniežacom dvore. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom útočili na Metoda a na domácich kňazov. Roku 881 arcibiskup Metod oznámil pápežovi Jánovi VIII., aké ťažkosti mu Wiching spôsobuje.
Roku 885 arcibiskup Metod, cítiac sa už na konci svojich síl, zvolal zhromaždenie kňazov a biskupov Slovenskej ríše a za svojho nástupcu určil Slováka Gorazda. 6.apríla Metod umrel. Na Slovensku zanechal asi 200 kňazov. Metodovu smrť využil nitriansky biskup Wiching a vybral sa do Ríma, aby tam opätovne žaloval na Metoda a ospravedlnil svoje konanie voči nemu. Nový pápež Štefan V. nielenže nepotvrdil Metodovo určenie Gorazda za svojho nástupcu, ale zakázal používať slovenský jazyk v liturgii. Za dočasného správcu moravskej diecézy vymenoval pápež biskupa Wichinga. Wiching sa po návrate z Ríma so súhlasom Svätopluka ujal vedenia moravskej cirkvi. Začal tvrdo prenasledovať Metodových žiakov, kňazov a diakonov, ktorí sa nechceli zrieknuť slovenskej liturgie. Niektorí sa zachránili útekom do Bulharska a v kláštore Ochrid pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva a v šírení kultúry, iných predali Židom. Biskup Gorazd sa zachránil útekom do Vislanska.

Tradícia slovanského písomníctva sa preniesla do Bulharskej Preslavi, kde vznikol na prelome 9. a 10. storočia mladší variant slovanského písma – cyrilika. Odtiaľ sa rozšírila do ďalších balkánskych krajín a na Kyjevskú Rus.

Mocenský rozmach Veľkej Moravy a jej pád
Roku 883 Svätopluk žiadal od Karolmanovho syna, korutánskeho vojvodcu Arnulfa, aby sa prísahou zaviazal, že nebude prijímať jeho nepriateľov. Keď to Arnulf odmietol, Svätopluk so svojim mohutným vojskom vtrhol do Panónie, vyplienil územie spravované Arnulfom a obsadil ho svojim vojskom. Tieto výboje viedli k nepriateľstvu s Východofranskou ríšou. Pretože Arnulf sa znovu zmocnil územia, ktoré vydobyl Svätopluk, tento vyslal opäť časť svojho vojska do Panónie, porazil bavorské vojská a vyplienil územie okolo Blatného jazera.

Pri dočasnom zmierení výchdofranský panovník Arnulf súhlasil s tým, aby Svätopluk pripojil k svojej ríši Čechy a územie Lužických Srbov. Ani to však neodstránilo napätie medzi Arnulfom a Svätoplukom. V tom čase Wiching opustil Svätopluka a prešiel na Arnulfov dvor.

Roku 892 kráľ Arnulf prišiel na jar osobne na Veľkú Moravu, a vyjadril svoje prianie, aby mu slovenský kráľ Svätopluk vyšiel v ústrety, teda aby obnovili predtým uzavretý mier. Keď to Svätopluk odmietol, Arnulf sa dohodol s chorvátskym vojvodom Braslavom o spoločnom útoku proti Svätoplukovi. Obrátil sa aj na bulharského kráľa Vladimíra so žiadosťou, aby Svätoplukovi nepredával soľ zo sedmohradských baní.

V júny Arnulf s franskými, alemanskými a bavorskými vojskami napadol a 4 týždne plienil územie Svätoplukovej ríše. Súčasne napadli Slovensko aj Maďari, ktorých však Svätoplukove vojská obkľúčili. Iba Arnulfove vojska ich zachránili od úplnej porážky. Svätopluk si uvedomil hrozbu zo strany Maďarov, ponúkol Arnulfovi mier, ktorý to však odmietol.

17. marca 894 umrel slovenský kráľ Svätopluk. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Svätopluk II., podľa iných Mojmír II. Medzi Mojmírom a Svätoplukom došlo k boju o trón, čo oslabilo odolnosť Veľkej Moravy. Maďari využili Svätoplukovu smrť, napadli územie a vyplienili časť Slovenska.

Roku 895 sa kniežatá slovanských kmeňov dnešných Čiech odtrhli od Slovenskej ríše a v júli vyslali vojvodov Spytihneva a Vitislava na snem do Regensburgu, kde sa podriadili kráľovi Arnulfovi. To isté urobili o dva roky aj Lužickí Srbi.

V roku 898 v boji o trón zvíťazil Mojmír II. a dal uväzniť Svätopluka a jeho družinu. Bavorské vojská však roku 899 napadli Slovensko a oslobodili Svätopluka, následne ich odviedli do Bavorska.

Maďarské kmene pod vedením náčelník a Arpáda obsadili priestor Podunajskej nížiny, vyplienili Panóniu a svoje výpravy zamerali proti jadru Veľkej Moravy a proti bavorom. V bojoch s Maďarmi v roku 906 padol kráľ Mojmír II. aj knieža Svätopluk. Smrťou Mojmíra II. sa končí rad slovenských panovníkov Moravskej ríše a začína jej posutpný zánik ako samostatného štátu Slovákov.

O zániku Veľkomoravskej ríše nemáme žiadne priame údaje. No 4.júla roku 907 bavorské vojská v snahe zastaviť Maďarov vybojovali s nimi veľkú bitku pri Bratislave. Maďarov viedli ich vojvodovia Dursak a Bogat, ktorí nad Bavormi zvíťazili. To im umožnilo pripraviť sa na ďalšie útoky proti Slovákom i proti Frankom. O účasti veľkomoravských vojsk sa v tejto bitke nehovorí a historici predpokladajú, že v tom čase už na Veľkej Morave neexistovala centrálna moc, ktorá by mohla zasiahnuť do bojov.