referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vendelín
Nedeľa, 20. októbra 2019
Funkcia palatína
Dátum pridania: 31.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kartulienka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 514
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 26m 40s
Pomalé čítanie: 40m 0s
 
MINIMÁLNY ŠTÁT
Problematika minimálneho štátu, hoci sa to možno na prvý pohľad nezdá, je neoddeliteľnou súčasťou filozofie. Je to z prostého dôvodu - veľmi úzko súvisí s náukou o štáte, ktorou sa zaoberali už antickí filozofi ( Platón, Aristoteles ).

Neoliberálna koncepcia minimálneho štátu počíta s čo najmenšími zásahmi štátu do života ľudí. Už táto prvá veta nám jasne naznačuje, že sa značne odlišuje od klasického chápania štátu objavujúcom sa v gréckych polis. Starovekí Gréci totiž od štátu očakávali, že on je zodpovedný za ich blahobyt a za zabezpečenie všetkých ich nevyhnutných potrieb. A nielen že to od neho očakávali, ale to tak aj naozaj fungovalo. Negatívom tohto však bolo, že štát im na druhej strane mohol práva zobrať.

Minimálny štát v dnešnom ponímaní sa stará o bezpečnosť občanov, ochraňuje ich majetok a ekonomickú slobodu, ale v žiadnom prípade sa nestará o ich sociálnu situáciu a sociálne zabezpečenie.

Z hľadiska filozofie zaraďujeme teóriu o minimálnom štáte medzi liberalistické koncepcie štátu. Úlohou liberálneho systému je vytváranie vhodných podmienok pre slobodné konanie ľudí. Výsledkom liberálnej transformácie je teda minimálny štát, ktorý je garantom rastúcej slobody a zodpovednosti občanov. Idea liberalizmu začala približne v období industrializácie, ktorá mnohým ľuďom priniesla bohatstvo, iným však naopak biedu. Minimálny štát z klasickej teórie už nebol schopný napraviť nespravodlivosť a nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti. Medzi najvýznamnejších teoretikov liberalizmu patrí aj John Stuart Mill-napísal knihu O slobode, v ktorej najodvážnejšími tvrdeniami sú práve tvrdenia v prospech osobnej slobody.

Všetky formy štátu však majú svoje výhody aj nevýhody. Výhodou takéhoto štátu, ktorý sa sústreďuje na svoje základné úlohy ( obrana, vynútiteľnosť práva, ochrana a bezproblémový prevod súkromného vlastníctva ) je, že môže a častokrát aj funguje lepšie a poskytuje viac príležitostí pre hrdosť ako rozšafný WELFARE STATE -welfare state: štát blahobytu alebo aj starostlivý štát, je charakteristický aktívnou verejnou politikou, vrátane poskytovania starostlivosti o deti a starých ľudí. Koncepciu takéhoto štátu uznávajú najmä konzervativisti

Niektorí ľudia však tvrdia, že skutočnou cestou k zvyšovaniu životnej úrovne je podporovanie aktivity občanov a minimálneho štátu, ktorý poskytuje svojim občanom čo najväčší priestor pre ich slobodné aktivity.

Na druhej strane, negatívom minimálneho štátu je, že dáva niektorým ľuďom (úradníkom, policajtom, sudcom...) moc rozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú iných ľudí. A kto už raz takú moc má, môže ju zneužiť. Napríklad môže za odmenu rozhodnúť v prospech niekoho, kto je ochotný mu tú odmenu posyktnúť-voláme to korupcia.

PLATÓN vs. ARISTOTELES
názory na štát

PLATÓN ( 427-347 p.n.l. )
Platón je prvý idealistický filozof v gréckej filozofii. Ako 20-ročný sa stal Sokratovým žiakom. Keďže bol po otcovi potomkom kráľa, mohol si zabezpečiť filozofické aj muzické vzdelanie. Popri tom sa pripravoval aj na politickú kariéru. Jeho prezývka Platón ( vlastným menom sa volal Aristokles ) hovorí o jeho skvelom nadaní. Pochádza z gréckeho slova „platys“, čo znamená široký, podľa širokého hrudníka a čela. Spoločenské korene Platónovho idealizmu sú triedne. Aristokracia, ktorej bol on príslušníkom, bola v Aténach zatlačovaná do pozadia vrstvou moreplaveckých kupcov a majiteľov remeselníckych dielní. Aristokracia sa snaží zachrániť svoje panstvo za pomoci Sparťanov, s ktorými sa spojovala proti demokratickej vláde svojej vlasti. Platón je teda ideológom otrokárskej spoločnosti. Nezískala si ho ani vláda oligarchie, či 30-tich tyranov. Bol svedkom odsúdenia svojho učiteľa Sokrata za vlády demokracie, a neskôr došiel k záveru, že filozof sa nemôže cítiť dobre v žiadnom politickom zriadení. Ostáva mu utiahnuť sa do súkromia alebo sa pokúsiť zreformovať štátne zriadenie. Preto opúšťa Atény, podniká cestu do Afriky, do veľkého Grécka a na Sicíliu. Po 20 rokoch sa už ako zrelý muž vracia do Atén, kde vytvoril filozofickú školu Akadémiu. Jej hlavným poslaním bolo vychovávať novú politickú elitu.

Po Platónovi sa nám zachovalo 36 spisov, z nich 9 sa považuje za nepravé. Všetky jeho spisy ( okrem Obrany Sokratovej a Listov ) majú formu dialógov, ktoré vedie Sokrates so svojimi žiakmi. Všetky tieto dialógy sú však samozrejme fingované. Jednotlivé dialógy riešia čiastkové filozofické problémy a predstavujú určité štádiá Platónovho myšlienkového vývoja. Po štylistickej stránke patria k vrcholom gréckej prózy. Platón je nielen prototypom idealistu, ale v politickej teórii a praxi aj konzervativca. Svojou štátnou ideológiou dal vonkajšie podnety sociálnym utopistom. K politickým úvahám sa dostáva cez svoju filozofiu. Jeho politické a právne názory sú v systematickej podobe vyjadrené v dielach ÚSTAVA a ZÁKONY.

„Polis“-centrálny pojem v Platónovom myslení o štáte, je koreňom nášho slova „politika“. Všetko čo Platón ukazuje u jednotlivca-správne konanie, zdatnosť (cnosť), mravnosť a spravodlivosť, všetko sa to vo väčšom merítku vracia v myslení o štáte. Najvyššia mysliteľná forma mravného života je mravný život spoločenstva v dobrom štáte. V Platónovej náuke o štáte môžme rozlíšiť časť negatívne kritickú a pozitívne konštruktívnu. V negatívne kritickej časti Platón na základe svojich bohatých životných skúseností kritizuje súčasný stav. V pozitívne konštruktívnej zase načrtáva obraz ideálneho štátu.

Negatívne kritická časť-kritika dovtedajších ústav
Ústav je toľko druhov, koľko je druhov ľudí, pretože ústava sa rodí z charakteru ľudí, ktorí tvoria štát. Platón skúma rôzne formy štátu a ľudské typy.
Najpodstanejšia zmena v nazeraní na štát spočíva v tom, že Platón netrvá na neobmedzenej sofokracii. Nadvládu v obci má už kolektívny rozum, ktorý sa prejavuje v zákonoch. Zákony, ktoré sa získavajú skúsenosťou, sa stávajú normou práva a najlepší členovia obce sú ich strážcami. Platón sa vyjadruje aj k otázke formy vlády-najlepšia je kombinácia monarchistického a demokratického zriadenia. Za najlepšiu formu štátu považuje aristokraciu a monarchiu ( vláda niekoľkých najlepších alebo jedného najlepšieho, kráľa-filozofa ). Vedúcou zásadou reálnych štátov je odvaha (timokracia), chamtivosť (oligarchia), anarchia a svojvôľa (demokracia) alebo strach a zločin (tyrania).

Autor vytvára obraz postupnej degenerácie ústav.
-timokracia-vláda odvážnych a ctižiadostivých, je to vraj najmenej zlé zriadenie. Môže sa však skorumpovať na oligarchiu
-oligarchia-ústava, ktorá sa zakladá na oceňovaní majetku, vládnu v nej bohatí a chudobní sú z nej vylúčení. K jej zániku viedla nenásytnosť túžby po bohatstve a zanedbávanie všetkého ostatného kvôli zisku. Ak sa uskutoční úspešná vzbura proti bohatým, vznikne horšia forma-demokracia.
-demokracia-vzniká, keď zvíťazia chudobní a ostatným poskytnú rovnaký podiel na správe štátu a v úradoch. Heslom demokracie je sloboda. Je to najmenej stabilné zriadenie, ktoré charakterizuje nedostatok spoločenskej disciplíny, neschopnosť vládcov a nedostatok občianskej cnosti u obyvateľov. Ľudia tu nemusia robiť nič, na čo nemajú chuť-nemusia dodržiavať mier, nemusia počúvať, nemusia sa podieľať na správe štátu. Sloboda v demokracii zákonite nastoluje najhoršiu zo všetkých ústav-tyraniu.
-tyrania-vláda násilia. Znamená zánik slobody a základných hodnôt života. Lebo sloboda vyhnaná do krajnosti sa zmení práve na otroctvo.
Cesta proti tomuto vedie cez funkciu vodcu ľudu. Ten okúsi moc a tá ho občas prinúti vykonať hrozné činy. Takýto človek potom musí nutne zomrieť rukou nepriateľov alebo sa stať tyranom, to znamená z človeka vlkom.

Platón je proti vrstve nemajetných občanov, ktorí túžia po zvrate spoločenského poriadku. Ich vznik chce znemožniť vysťahovaním obyvateľstva a tam, kde dochádza k zakladaniu novej obce, tam je nutné najskôr vykonať očistu medzi občanmi ( smrťou alebo vyhnanstvom ).

Pozitívne konštruktívna časť
Štát vzniká z jednoduchých ľudských potrieb-preto, lebo nikto nie je sebestačný a potrebuje veľa vecí. Ľudia si priberajú na pomoc iných a tak vzniká štát. Preto je potreba rozdelenia práce a činností.

V jednotlivom človeku je spojená žiadostivosť s vôľou a rozumom a spravodlivosť spočíva v nájdení správneho pomeru medzi nimi. Podobne má aj prirodzený život štátu 3 rozličné úlohy: výživu a zisk ako základ, obranu navonok a riadenie rozumom. Tomuto zodpovedajú 3 prirodzené stavy: REMESELNÍCI, STRÁŽCI (tak Platón volá bojovníkov, vojakov, ktorí ochraňujú štát v prípade vojen) a VLÁDCI. Spravodlivosť spočíva tiež v tom, že sú tieto 3 stavy uvedené rozumom do pravého súladu. Ale ako máme týchto povolaných nájsť? Platón tvrdí: výberom.  Treba začať tým, že štát má každému dieťaťu, bez ohľadu na pôvod, poskytnúť možnosť vzdelania. Základnými elementami výchovy detí sú gymnastika a hudba. Gymnastika tvaruje telo, učí odvahe a hrdosti. Hudba formuje dušu, dáva jej miernosť a jemnosť. Ich zjednotenie vedie k harmonickej vyváženosti charakteru. K tomu sa potom pridá matematika, počty a príprava k dialektike-k správnemu mysleniu, zvykanie si na bolesť, námahu a odriekanie.

V 20-tom roku života sú tí, ktorí nevyhovujú všetkým požiadavkám, vylúčení z radov čakateľov na najvyšší úrad. Tí, ktorí obstoja, sú vychovávaní ďalších 10 rokov. Neskôr sa pre niektorých z nich začína 5-ročné intelektuálne školenie vo filozofii. Týmto 35-ročným mužom však stále chýbala k vedeniu 1 podstatná vec-skúsenosť a obratnosť v praktickom živote, v boji o život. Na toto majú ďalších 15 rokov. Potom, v 50-tom roku života, nastupujú na vedúce miesta v štáte. Stanú sa filozofickými kráľmi a kráľovskými filozofmi, o ktorých Platón sníva a ktorí v sebe zjednocujú múdrosť a moc. Toto je ten Platónov ideál.

Členovia triedy strážcov musia byť tiež starostlivo vyberaní, vycvičení, majú byť rýchli, bystrí, silní, ako pes-to znamená udatní, prísni k cudzím a mierni k domácim a ešte majú byť aj milovníkmi filozofie, lebo len poznaním rozlíšia, kto je dobrý a kto nie.

Platón ďalej tvrdí, že bohov treba zobrazovať len v dobrom, lebo oni sú príčinou len toho dobrého, pre zlo treba hľadať inú príčinu. Boh-najkrajší, najlepší, nemenný, neklame, niet dôvodu, prečo by mal Boh klamať a preto všetko daimondské a božské je bez lží.

Je viditeľné, že Platón sa kvôli svojmu pôvodu a svojmu vzťahu k Sokratovi prikláňa k aristokratickému ideálu štátu. Jeho ústavou je aristokracia-vláda najlepších. Je však zároveň dokonalou demokraciou. Neexistujú tu žiadne dedičné výsady, všetci majú rovnakú možnosť dosiahnuť najvyššie miesta.
Ale aj keby sa takýto štát naozaj podarilo zriadiť, hrozili by mu značné nebezpečia zvnútra. Aj u zvolených vládcov by sme našli všeobecné ľudské pudy a žiadosti. Keď budú mať v štáte neobmedzenú moc, ocitnú sa navzdory všetkým skúškam a výchove v pokušení, aby viac než o všeobecné blaho dbali o svoj prospech. Lákadlom sa môžu stať peniaze a majetok, alebo žena a rodina. Týmto pokušeniam sa vraj musí predísť.  Bude vraj spoločné vlastníctvo, ktoré pre vládcu a strážcov zahŕňa aj ženy. Vládca a strážci nebudú mať žiadne manželky. Neskôr však Platón mnohé časti z tejto jeho náuky zmierňuje a doporučuje napr. ústavu, ktorá je zmiešaná z dvoch rôznych systémov.

ZÁVER: Proti Platónovej náuke bývajú námietky, že ide o utopiu. Hovorí sa, že síce obsahuje niečo správne, ale že je úplne neuskutočniteľná.  Predovšetkým sa poukazuje na to, že Platón podceňuje vlastný pud muža ako vo sfére materiálnej, tak ako aj pokiaľ ide o ženu. Mnohé Platónove predstavy pripomínajú moderný totalitný štát, napr. eugenické opatrenia (zamierené na zlepšenie rasy a udržanie jej čistoty) pripomínajú národný socializmus v ZSSR a napr. vláda duchovnej elity vybranej zo všetkých vrstiev obyvateľstva pripomína katolícky cirkevný a jezuitský štát v Paraguayi.
Aj Platónovi bolo jasné, že načrtol ťažko dosiahnuteľný ideál, ale tento ideál sa mu zdal byť nevyhnutný a cenný. Ďalšia námieka tvrdí, že Platón nevzal do úvahy neoddeliteľnosť politickej a hospodárskej moci. Vládci v jeho štáte by mali v rukách politickú moc bez hospodárskej základne, boli by hospodársky závislý na ostatných stavoch-remeselníci, strážci.

Tretia námietka zase tvrdí, že Platón zo strachu vyplývajúceho z jeho životných skúseností, zo strachu pred zneužitím demokratických práv a duchovných slobôd zašiel príliš ďaleko opačným smerom. Lebo žiada bezohľadné prenasledovanie náboženského „kacírstva“, chce básnictvo, hudbu a výtvarné umenie podriadiť prísnej cenzúre a uznávať len to, čo bude zdôrazňovať hodnotu cnosti a zavrhnutiahodnosť neresti. Preto aj najkrajšie výtvory svojho národa, napr. Homérove básne, vylučuje ako týmto požiadavkám nevyhovujúce.

Platónove dielo je v celom svojom rozsahu vrcholom gréckej filozofie. Okrem sokratovských a niektorých sofistických prvkov využil Platón aj niektoré staršie prírodné filozofie. Najprv sa prikláňal k strnulému bytiu eleátskej školy, neskôr sa priblížil k otázke bytia a vedomia Herakleitovi. Predovšetkým sa ale v Platónovi zjednotila tradícia dovtedajšej gréckej racionálnej filozofie s vierou v prevtelovanie, očistenie a vykúpenie, ktoré sa objavilo už u pytagorejcov. Platón sa myšlienke večnosti venoval s plnou vážnosťou. Platónovo dielo na jednej strane grécku filozofiu prekračuje, na druhej strane sa s ňou však rozchádza. Platón sa teda musel ocitnúť v konflikte s niektorými základnými elementami helenistickej kultúry. Tak ako neuznáva veľkých aténskych štátnikov za pravých vychovávateľov národa k mravnosti, tak zavrhuje aj celú umeleckú a literárnu minulosť, aby tieto hodnoty opustil v prospech nepodmieneného mravného buď-alebo.

Jeho pôsobenie je však obrovské. Platónova filozofia ovplyvnila veľa filozofických smerov budúcnosti. Novoplatonizmus sa v stredoveku stáva spojencom kresťanskej filozofie a teológie a aj v renesancii sa opäť objavujú niektoré jeho myšlienky. Platónova veľkosť spočíva v zvláštnej prenikavosti jeho psychologického pohľadu a v univerzalite jeho ducha. „ Platón je a pre všetky časy zostane zakladateľom idealistickej filozofie, bojovníkom za vládu ducha v živote, bezpodmienečných mravných noriem pre ľudské jednanie a taktiež jedným z najväčších vychovávateľov ľudstva.“

 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.