1 Funkcia palatína
1.2 Vymedzenie pojmu
Palatín alebo nádvorník (lat. palatinus, comes palatinus, comes curialis maior, magnus comes), pôvodne po slovensky nádvorný špán/župan (z toho po maď. nádorispán), bol najvyšší krajiský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave. Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva. Palatín bol najvyšším krajinským hodnostárom v Uhorsku, zástupcom kráľa vo všetkých odvetviach štátnej správy a súdnictva (okrem omilostenia a donácie). Bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou, finančnou a súdnou právomocou. Jeho plat bol 1000 zlatých ročne. Mal právo vyniesť rozsudok smrti aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných- tak ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom. Palatín sa zúčastňoval aj na rokovaniach uhorského snemu.
2 Palatín v jednotlivých obdobiach Uhorskej monarchie
2.1 Ranofeudálna monarchia
V počiatočnom období uhorského štátu bol správcom kráľovského dvora. Jeho funkciou bolo zásobovanie kráľovského dvora, organizácia vnútorného života kráľovského dvora, organizácia ochrany kráľovského dvora. Spočiatku bol aj správcom kráľovských financií. Mal aj súdnu právomoc voči osadenstvu kráľovského dvora a na vidieku mohol súdiť dvorníkov. Za Ladislava I. bol palatín ochrancom predvolávacej pečate. V 11. storočí nastal posun v právomociach palatína: stal sa pomocníkom kráľa v oblasti kráľovského súdnictva a väčšinu právomocí na kráľovskom dvore prenechal dvorskému sudcovi. Spolu s kráľom sa podielal na sudcovskej činnosti (ako spolusudca). V 12. storočí nastala prestavba súdnej inštitúcie palatína. Za vlády Bela III. už palatín súdil na súdnej palatínskej kongregácii. Toto súdnictvo tvorilo hlavné ťažisko činnosti palatína. Okrem toho vykonával súdnictvo aj na kráľovskom dvore. Takýto súd nazývame palatínsky súd (lat. iudicium palatinale). Palatín mal právo zastupovať kráľa na zasadnutiach šľachty, prijímať cudzích vyslancov. Mal dozor na uvádzaním kráľovských nariadení do života. Kráľ mu ponechával svoje veliteľské funkcie. Palatín mal právomoci len vo vnútornom Uhorsku. V pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci iní hodnostári: v Sedmohradsku to bol sedmohradský vojvoda, v Chorvátsku a Dalmácii to bol bán.
2.2 Feudálna anarchia a jej čiastočné prekonávanie
V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Mal obmedzené donačné právo, t. j. mohol udeľovať určité donácie z poverenia kráľa (donatio per mandatum domini regis). Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom.. Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína zastavil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci ostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.
2.3 Stavovská monarchia
Za vlády Žigmunda Luxemburského sa stáva palatín prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Palatínske a miestodržiteľské funkcie splynuli- pripadla mu aj funkcia miestodržiteľa. Mohol veliť kráľovskému vojsku a uhorskému snemu. Do funkcie ho spočiatku na určitý čas menoval kráľ po súhlase snemu. ( Škvarna, D. et al. (1997). Lexikón slovenských dejín (str.268). Prvé vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo ). Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob obsadzovania funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína. Za vlády Mateja Korvína boli roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci plalatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolil nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov, v neprítomnosti kráľa v krajine sa stával z titulu svojej funkcie miestodržiteľom. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky súdne záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutiu sa nebolo možné odvolať. Revidovať ho mohol jedine kráľ, ktorý mohol udeliť milosť z titulu vládcu. Palatín bol hlavným sudcom pre Dalmáciu a hlavným sudcom Kumánov.
2.4 Absolutistická monarchia
Zákonný článok 22 z roku 1526 upravil dĺžku trvania úradu palatína. Palatín zotrvával vo funkcii doživotne. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil hrdelného zločinu. Tým sa upevnilo postavenie palatína voči panovníkovi. Palatín sa stal predsedom krajinského snemu. Pri voľbe palatína kráľ vyberal štyroch kandidátov, z ktorých si krajinský snem zvolil jedného za palatína. V 16.-18. storočí teda predsedal krajinskému snemu a jeho magnátskej tabuli, miestodržiteľskej rade a sedmipanskej tabuli. Krajinský snem zákonným článkom 3 z roku 1608 ustanovil povinnosť stáleho obsadenia palatínskej funkcie. Palatínovi tiež pripadla funkcia troch žúp najbližších ku kráľovskému dvoru: Pilišskej, Peštianskej a Šoltskej. Po roku 1790 bola funkcia palatína obsadzovaná korunnými princami z rodu Habsburgovcov.
2.5 Kapitalistický štát
Po roku 1848 mala táto funkcia len symbolický význam. Palatínovi ostalo len právo korunovať panovníka.V roku 1918 funkcia palatína zanikla.
3 Articuli de officio Palatinatus
V druhej polovici 15. storočia dochádza v Uhorsku k veľkému pokusu odstrániť odstredivé snahy šľachty a upevniť ústrednú moc. Vnútornou príčinou tohoto vývoja v uhorskom štáte bol zvýšený tlak roľníckeho hnutia spojený s ohlasmi českých husitských udalostí, na pozíciu feudálov, v prvom rade cirkevných. Ďalšou podmienkou, ktorá umožňovala tento vývoj bolo potom stále nebezpečie tureckého útoku na uhorský štát. Tieto dve príčiny nútili za danej situácie šľachtu k tomu, aby pripustila obmedzenie svojej moci v prospech moci kráľa. Významnú úlohu tu hrala i existencia rozporov medzi magnátmi a drobnou a strednou šľachtou.
Uhorskí kráľ Matyáš Korvín (1458-1490) stál na čele týchto centralistických snáh. Presadil nový daňový systém, zreformoval armádu tým spôsobom, že ju doplnil žoldnierskym vojskom, Opierajúc sa o túto moc, zahájil boje o reformu štátneho aparátu. Prvým krokom tu bola reforma kráľovskej rady a kráľovskej kancelárie. Kráľovská kancelária boal rozdelená na 3 oddelenia, z ktorých jedno malo na starosti veci vnútorné (väčšia kancelária), druhé veci zahraničné (tajná kancelária) a tretie (menšia kancelária), podriadená personálovi veci súdne. Ďalším významným opatrením v tejto súvislosti bolo zavedenie obsadzovania niektorých úradníckych miest, odbnorne vzdelanými úradníkmi.
Rovnako, ako kráľovská kancelária bol v roku 1485 zreformovaný aj úrad palatína. Uhorskí králi sa veľmi obávali silnej pozície palatína, preto sa tiež snažili o to, aby žiadny zo šľachticov túto funkciu nevykonával príliš dlho. Matyáš Korvín sa pokúsil v roku 1485 vydaním článku o palatínskom úrade (Articuli de officio Palatinatus) vymedziť presné hranice pôsobnosti palatína, stanoviť pomer jeho moci a moci kráľovskej. Články o palatínskom úrade stanovia, že palatín okrem iného zastupuje panovníka v dobe jeho neprítomnosti, je jeho poručníkom v období jeho neplnoletosti a vykonáva funkciu vrchného veliteľa vojenskej moci štátu.
Týmto spôsobom hodlal panovník, bojujúci o upevnenie ústrednej štátnej moci, vyjadriť zreteľne a jasne, aké sú povinnosti a práva palatína a skutočnosť, že palatín nie je už politickým prestaviteľom šľachty, hlavou štátu, ale kráľovským úradníkom s presne vymedzeným rozsahom svojej pôsobnosti. ( Hubenák, L. Prof. JUDr., DrSc. (2000). Dokumenty k dejinám štátu a práva na území Slovenska I.(str.64). Druhé doplnené vydanie. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici: Právnická fakulta )
3 Uhorský snem
3.1 Charakteristika pojmu
Uhorský snem, krajinský snem alebo krajinské zhromaždenie, staršie ľudovo Rákoš, bolo najvyššie zhromaždenie privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska (zhruba od roku 1860 ho možno označiť ako parlament) v rokoch 1298 až 1918. Vyvinul sa jednak z ustanovizne súdnych dní a jednak postupným preberaním niektorých funkcií Uhorskej kráľovskej rady, ktorú ako poradný orgán v súdnictve a zákonodarstve zriadili už prví uhorskí králi. Tí v dôsledku oslabenia vlastných patrimoniálnych právomocí a podľa aktuálnej potreby zvolávali od 12. storočia generálne kongregácie čiže celokrajinské zhromaždenia šľachty, ktoré boli priamym predchodcom snemu. Podľa Zlatej buly z roku 1222 sa mali stať pravidelnou ustanovizňou zvolávanou každoročne na deň sv. Štefana do Stoličného Belahradu - dnešný Székesfehérvár v Maďarsku . ( Škvarna, D. et al. (1997). Lexikón slovenských dejín (str.321). Prvé vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo )
3.2 Vznik a vývoj snemu
Počiatočné formy snemu v Uhorsku sa začali utvárať koncom 13. storočia, hoci v tomto období snem ešte nemal pevné postavenie. Prvý snem v pravom slova zmysle sa konal v septembri 1298 v Budíne. Za vlády Anjuovcov v 14. stroročí nedochádzalo k pravidelnému zvolávaniu snemov, lebo panovník nepotreboval pomoc strednej šľachty. Jediným prípadom zvolania snemu v tomto období bol rok 1351, kedy kráľ Ľudovít I. požiadal šľachtu o súhlas s vyberaním daní. Postavenie snemu sa upevnilo až v ďalšom období, za stavovskej monarchie. V 15. storočí získal snem početné kompetencie (schvaľovanie daní, voľba kráľa, palatína, sudcov a podobne, upravovanie poddanských povinností atď. ) a zaužívalo sa, že každú právnu normu kráľa musel odsúhlasiť aj snem. Pred rokom 1536 snem zasadal najčastejšie na Rákošskom poli pri Pešti. Po obsadení dnešného Maďarska Turkami sa zasadania konali v rokoch 1536 až 1848 takmer vždy v Bratislave, výnimočne aj v iných mestách najmä Slovenska.
3.3 Rozdelenie a právomoci snemu
Roku 1608 bol snem rozdelený na dve komory (tabule):
•Hornú pre prelátov a svetských veľmožov; na čele stál palatín
•Dolnú pre ostatnú šľachtu a feudálnych vlastníkov, pričom bola tvorená po 2 poslancoch z každej stolice, slobodného kráľovského mesta a kapituly, a po 1 poslancovi z každého prepošstva a opátsva; na čele stál kráľov osobník (personál). V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie. V dolnej tabuli sa schádzali zástupcovia strednej šľachty a postupne od roku 1441 aj zástupcovia slobodných kráľovských miest, ale zatiaľ bez rozhodujúceho hlasu. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale "vážili", t.j. hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica. Hornej tabuli predsedal palatín (zástupca kráľa), dolnej tabuli predsedal štátny hodnostár - personál. Rokovacím jazykom bola latinčina. V tomto čase ešte právomoc snemu nebola upravená zákonom, ale určovala sa podľa momentálnych mocenských pomerov.
Stavovský snem ako zákonodarný orgán bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj zvolával. Do začiatku 17. storočia pozýval šľachticov, cirkevných hodnostárov a zástupcov miest podľa vlastného výberu, neskôr sa už ustálil menný zoznam členov snemu a jeho zloženie. V hornej tabuli mali hlasovacie právo baróni, magnáti, župani a biskupi so sídelnou kapitulou a jurisdikciou. Dolnú tabuľu tvorila nižšia cirkevná hierarchia, prepošti, opáti, zástupcovia slobodných kráľovských miest, najvyšší sudcovia a zástupcovia komitátnej šľachty. Od roku 1655 sa ustanovilo, že snemy sa budú zvolávať každý tretí rok. Bratislava zostala sídlom snemu až do roku 1848.
3.4 Rokovania uhorského snemu
Rokovania uhorského snemu prebiehali nasledovne: zasadanie snemu otvoril zvyčajne palatín, ktorý predložil poslancom kráľovské návrhy zákonov. Tieto návrhy sa prerokúvali v obidvoch tabuliach priebežne, ale každá rokovala samostatne. Potom dolná tabuľa oznámila svoje stanovisko hornej tabuli vo forme posolstva, na ktoré horná tabuľa odpovedala. V prípade, že sa nedohodli, sa vec riešila na spoločnom zasadnutí oboch tabúľ. Potom spoločné stanovisko predložili panovníkovi. Panovník odpovedal rozhodnutím, ktorým mohol návrh prijať, pozmeniť, doplniť alebo odmietnuť, alebo nariadiť opätovné prerokovanie. Panovník mal teda vždy rozhodujúce slovo. Odsúhlasené návrhy sa spisovali vo forme dekrétu.
Koncom 18. storočia sa zaužívalo pravidlo, že návrhy zákonov a sťažností stavov sa prerokúvali najprv na čiastkovom zasadnutí, na tzv. okolici. Boli to zasadnutia župných, cirkevných a mestských poslancov bez prítomnosti kráľovských úradníkov a predsedníctva snemu. Rozhodnutia okolice sa potom predkladali snemu na ďalšie prerokovanie. Hlasy sa aj v tomto období "vážili", nie počítali. Z rokovania dolnej tabule sa robili snemové denníky (zápisnice) už v 17. storočí, v hornej tabuli až od roku 1839. Zápisnice sa viedli a zákony vydávali do roku 1790 len v latinčine, neskôr aj v maďarčine a od roku 1832 už len v maďarčine.
3.5 Posledné zasadnutia a koniec uhorského snemu
Posledný stavovský snem, ktorý zasadal v Bratislave, sa konal od novembra 1847 do marca 1848. Správy o revolúcii v Paríži a následne v Budapešti (15. marca 1848) spôsobili, že aj rokovanie snemu malo revolučný charakter. Prijali sa nové zákony, známe ako Bratislavská marcová ústava, ktoré panovník najskôr odmietol, ale neskôr pod tlakom spoločensko-politických udalostí ich v apríli 1848 potvrdil. Stavovský snem skončil rokovanie v Bratislave a bolo novozvolené Národné zhromaždenie, ktoré zasadalo už v Budapešti (http://www.stur.sk/snem/o_sneme.htm)
V roku 1849 Habsburgovci snem zrušili. V roku 1860 Októbrový diplom zriadil nový krajinský snem, ale o rok neskôr ho panovník rozpustil. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol zriadený dvojkomorový snem (v Budapešti) rozdelený na dve komory (snemovne):
•Hornú pre dedičných členov (šľachta, arcibiskupi a biskupi; v roku 1885 zreformovaná)
•Dolnú pre volených poslancov (právo voliť malo len 6,7 % obyvateľstva, od roku 1874 len 5,9 %)
Hoci Nemaďari tvorli vyše 50% obyvateľstva Uhorska, v Dolnej komore snemu boli zastúpení ani nie 10 percentami. Slováci po viacerých voľbách nemali vôbec žiadneho zástupcu. Uhorský snem zanikol koncom októbra 1918 v súvislosti so zánikom Rakúsko-Uhorska.
MINIMÁLNY ŠTÁT
Problematika minimálneho štátu, hoci sa to možno na prvý pohľad nezdá, je neoddeliteľnou súčasťou filozofie. Je to z prostého dôvodu - veľmi úzko súvisí s náukou o štáte, ktorou sa zaoberali už antickí filozofi ( Platón, Aristoteles ).
Neoliberálna koncepcia minimálneho štátu počíta s čo najmenšími zásahmi štátu do života ľudí. Už táto prvá veta nám jasne naznačuje, že sa značne odlišuje od klasického chápania štátu objavujúcom sa v gréckych polis. Starovekí Gréci totiž od štátu očakávali, že on je zodpovedný za ich blahobyt a za zabezpečenie všetkých ich nevyhnutných potrieb. A nielen že to od neho očakávali, ale to tak aj naozaj fungovalo. Negatívom tohto však bolo, že štát im na druhej strane mohol práva zobrať.
Minimálny štát v dnešnom ponímaní sa stará o bezpečnosť občanov, ochraňuje ich majetok a ekonomickú slobodu, ale v žiadnom prípade sa nestará o ich sociálnu situáciu a sociálne zabezpečenie.
Z hľadiska filozofie zaraďujeme teóriu o minimálnom štáte medzi liberalistické koncepcie štátu. Úlohou liberálneho systému je vytváranie vhodných podmienok pre slobodné konanie ľudí. Výsledkom liberálnej transformácie je teda minimálny štát, ktorý je garantom rastúcej slobody a zodpovednosti občanov. Idea liberalizmu začala približne v období industrializácie, ktorá mnohým ľuďom priniesla bohatstvo, iným však naopak biedu. Minimálny štát z klasickej teórie už nebol schopný napraviť nespravodlivosť a nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti. Medzi najvýznamnejších teoretikov liberalizmu patrí aj John Stuart Mill-napísal knihu O slobode, v ktorej najodvážnejšími tvrdeniami sú práve tvrdenia v prospech osobnej slobody.
Všetky formy štátu však majú svoje výhody aj nevýhody. Výhodou takéhoto štátu, ktorý sa sústreďuje na svoje základné úlohy ( obrana, vynútiteľnosť práva, ochrana a bezproblémový prevod súkromného vlastníctva ) je, že môže a častokrát aj funguje lepšie a poskytuje viac príležitostí pre hrdosť ako rozšafný WELFARE STATE -welfare state: štát blahobytu alebo aj starostlivý štát, je charakteristický aktívnou verejnou politikou, vrátane poskytovania starostlivosti o deti a starých ľudí. Koncepciu takéhoto štátu uznávajú najmä konzervativisti
Niektorí ľudia však tvrdia, že skutočnou cestou k zvyšovaniu životnej úrovne je podporovanie aktivity občanov a minimálneho štátu, ktorý poskytuje svojim občanom čo najväčší priestor pre ich slobodné aktivity.
Na druhej strane, negatívom minimálneho štátu je, že dáva niektorým ľuďom (úradníkom, policajtom, sudcom...) moc rozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú iných ľudí. A kto už raz takú moc má, môže ju zneužiť. Napríklad môže za odmenu rozhodnúť v prospech niekoho, kto je ochotný mu tú odmenu posyktnúť-voláme to korupcia.
PLATÓN vs. ARISTOTELES
názory na štát
PLATÓN ( 427-347 p.n.l. )
Platón je prvý idealistický filozof v gréckej filozofii. Ako 20-ročný sa stal Sokratovým žiakom. Keďže bol po otcovi potomkom kráľa, mohol si zabezpečiť filozofické aj muzické vzdelanie. Popri tom sa pripravoval aj na politickú kariéru. Jeho prezývka Platón ( vlastným menom sa volal Aristokles ) hovorí o jeho skvelom nadaní. Pochádza z gréckeho slova „platys“, čo znamená široký, podľa širokého hrudníka a čela. Spoločenské korene Platónovho idealizmu sú triedne. Aristokracia, ktorej bol on príslušníkom, bola v Aténach zatlačovaná do pozadia vrstvou moreplaveckých kupcov a majiteľov remeselníckych dielní. Aristokracia sa snaží zachrániť svoje panstvo za pomoci Sparťanov, s ktorými sa spojovala proti demokratickej vláde svojej vlasti. Platón je teda ideológom otrokárskej spoločnosti. Nezískala si ho ani vláda oligarchie, či 30-tich tyranov. Bol svedkom odsúdenia svojho učiteľa Sokrata za vlády demokracie, a neskôr došiel k záveru, že filozof sa nemôže cítiť dobre v žiadnom politickom zriadení. Ostáva mu utiahnuť sa do súkromia alebo sa pokúsiť zreformovať štátne zriadenie. Preto opúšťa Atény, podniká cestu do Afriky, do veľkého Grécka a na Sicíliu. Po 20 rokoch sa už ako zrelý muž vracia do Atén, kde vytvoril filozofickú školu Akadémiu. Jej hlavným poslaním bolo vychovávať novú politickú elitu.
Po Platónovi sa nám zachovalo 36 spisov, z nich 9 sa považuje za nepravé. Všetky jeho spisy ( okrem Obrany Sokratovej a Listov ) majú formu dialógov, ktoré vedie Sokrates so svojimi žiakmi. Všetky tieto dialógy sú však samozrejme fingované. Jednotlivé dialógy riešia čiastkové filozofické problémy a predstavujú určité štádiá Platónovho myšlienkového vývoja. Po štylistickej stránke patria k vrcholom gréckej prózy. Platón je nielen prototypom idealistu, ale v politickej teórii a praxi aj konzervativca. Svojou štátnou ideológiou dal vonkajšie podnety sociálnym utopistom. K politickým úvahám sa dostáva cez svoju filozofiu. Jeho politické a právne názory sú v systematickej podobe vyjadrené v dielach ÚSTAVA a ZÁKONY.
„Polis“-centrálny pojem v Platónovom myslení o štáte, je koreňom nášho slova „politika“. Všetko čo Platón ukazuje u jednotlivca-správne konanie, zdatnosť (cnosť), mravnosť a spravodlivosť, všetko sa to vo väčšom merítku vracia v myslení o štáte. Najvyššia mysliteľná forma mravného života je mravný život spoločenstva v dobrom štáte. V Platónovej náuke o štáte môžme rozlíšiť časť negatívne kritickú a pozitívne konštruktívnu. V negatívne kritickej časti Platón na základe svojich bohatých životných skúseností kritizuje súčasný stav. V pozitívne konštruktívnej zase načrtáva obraz ideálneho štátu.
Negatívne kritická časť-kritika dovtedajších ústav
Ústav je toľko druhov, koľko je druhov ľudí, pretože ústava sa rodí z charakteru ľudí, ktorí tvoria štát. Platón skúma rôzne formy štátu a ľudské typy.
Najpodstanejšia zmena v nazeraní na štát spočíva v tom, že Platón netrvá na neobmedzenej sofokracii. Nadvládu v obci má už kolektívny rozum, ktorý sa prejavuje v zákonoch. Zákony, ktoré sa získavajú skúsenosťou, sa stávajú normou práva a najlepší členovia obce sú ich strážcami. Platón sa vyjadruje aj k otázke formy vlády-najlepšia je kombinácia monarchistického a demokratického zriadenia. Za najlepšiu formu štátu považuje aristokraciu a monarchiu ( vláda niekoľkých najlepších alebo jedného najlepšieho, kráľa-filozofa ). Vedúcou zásadou reálnych štátov je odvaha (timokracia), chamtivosť (oligarchia), anarchia a svojvôľa (demokracia) alebo strach a zločin (tyrania).
Autor vytvára obraz postupnej degenerácie ústav.
-timokracia-vláda odvážnych a ctižiadostivých, je to vraj najmenej zlé zriadenie. Môže sa však skorumpovať na oligarchiu
-oligarchia-ústava, ktorá sa zakladá na oceňovaní majetku, vládnu v nej bohatí a chudobní sú z nej vylúčení. K jej zániku viedla nenásytnosť túžby po bohatstve a zanedbávanie všetkého ostatného kvôli zisku. Ak sa uskutoční úspešná vzbura proti bohatým, vznikne horšia forma-demokracia.
-demokracia-vzniká, keď zvíťazia chudobní a ostatným poskytnú rovnaký podiel na správe štátu a v úradoch. Heslom demokracie je sloboda. Je to najmenej stabilné zriadenie, ktoré charakterizuje nedostatok spoločenskej disciplíny, neschopnosť vládcov a nedostatok občianskej cnosti u obyvateľov. Ľudia tu nemusia robiť nič, na čo nemajú chuť-nemusia dodržiavať mier, nemusia počúvať, nemusia sa podieľať na správe štátu. Sloboda v demokracii zákonite nastoluje najhoršiu zo všetkých ústav-tyraniu.
-tyrania-vláda násilia. Znamená zánik slobody a základných hodnôt života. Lebo sloboda vyhnaná do krajnosti sa zmení práve na otroctvo.
Cesta proti tomuto vedie cez funkciu vodcu ľudu. Ten okúsi moc a tá ho občas prinúti vykonať hrozné činy. Takýto človek potom musí nutne zomrieť rukou nepriateľov alebo sa stať tyranom, to znamená z človeka vlkom.
Platón je proti vrstve nemajetných občanov, ktorí túžia po zvrate spoločenského poriadku. Ich vznik chce znemožniť vysťahovaním obyvateľstva a tam, kde dochádza k zakladaniu novej obce, tam je nutné najskôr vykonať očistu medzi občanmi ( smrťou alebo vyhnanstvom ).
Pozitívne konštruktívna časť
Štát vzniká z jednoduchých ľudských potrieb-preto, lebo nikto nie je sebestačný a potrebuje veľa vecí. Ľudia si priberajú na pomoc iných a tak vzniká štát. Preto je potreba rozdelenia práce a činností.
V jednotlivom človeku je spojená žiadostivosť s vôľou a rozumom a spravodlivosť spočíva v nájdení správneho pomeru medzi nimi. Podobne má aj prirodzený život štátu 3 rozličné úlohy: výživu a zisk ako základ, obranu navonok a riadenie rozumom. Tomuto zodpovedajú 3 prirodzené stavy: REMESELNÍCI, STRÁŽCI (tak Platón volá bojovníkov, vojakov, ktorí ochraňujú štát v prípade vojen) a VLÁDCI. Spravodlivosť spočíva tiež v tom, že sú tieto 3 stavy uvedené rozumom do pravého súladu. Ale ako máme týchto povolaných nájsť? Platón tvrdí: výberom. Treba začať tým, že štát má každému dieťaťu, bez ohľadu na pôvod, poskytnúť možnosť vzdelania. Základnými elementami výchovy detí sú gymnastika a hudba. Gymnastika tvaruje telo, učí odvahe a hrdosti. Hudba formuje dušu, dáva jej miernosť a jemnosť. Ich zjednotenie vedie k harmonickej vyváženosti charakteru. K tomu sa potom pridá matematika, počty a príprava k dialektike-k správnemu mysleniu, zvykanie si na bolesť, námahu a odriekanie.
V 20-tom roku života sú tí, ktorí nevyhovujú všetkým požiadavkám, vylúčení z radov čakateľov na najvyšší úrad. Tí, ktorí obstoja, sú vychovávaní ďalších 10 rokov. Neskôr sa pre niektorých z nich začína 5-ročné intelektuálne školenie vo filozofii. Týmto 35-ročným mužom však stále chýbala k vedeniu 1 podstatná vec-skúsenosť a obratnosť v praktickom živote, v boji o život. Na toto majú ďalších 15 rokov. Potom, v 50-tom roku života, nastupujú na vedúce miesta v štáte. Stanú sa filozofickými kráľmi a kráľovskými filozofmi, o ktorých Platón sníva a ktorí v sebe zjednocujú múdrosť a moc. Toto je ten Platónov ideál.
Členovia triedy strážcov musia byť tiež starostlivo vyberaní, vycvičení, majú byť rýchli, bystrí, silní, ako pes-to znamená udatní, prísni k cudzím a mierni k domácim a ešte majú byť aj milovníkmi filozofie, lebo len poznaním rozlíšia, kto je dobrý a kto nie.
Platón ďalej tvrdí, že bohov treba zobrazovať len v dobrom, lebo oni sú príčinou len toho dobrého, pre zlo treba hľadať inú príčinu. Boh-najkrajší, najlepší, nemenný, neklame, niet dôvodu, prečo by mal Boh klamať a preto všetko daimondské a božské je bez lží.
Je viditeľné, že Platón sa kvôli svojmu pôvodu a svojmu vzťahu k Sokratovi prikláňa k aristokratickému ideálu štátu. Jeho ústavou je aristokracia-vláda najlepších. Je však zároveň dokonalou demokraciou. Neexistujú tu žiadne dedičné výsady, všetci majú rovnakú možnosť dosiahnuť najvyššie miesta.
Ale aj keby sa takýto štát naozaj podarilo zriadiť, hrozili by mu značné nebezpečia zvnútra. Aj u zvolených vládcov by sme našli všeobecné ľudské pudy a žiadosti. Keď budú mať v štáte neobmedzenú moc, ocitnú sa navzdory všetkým skúškam a výchove v pokušení, aby viac než o všeobecné blaho dbali o svoj prospech. Lákadlom sa môžu stať peniaze a majetok, alebo žena a rodina. Týmto pokušeniam sa vraj musí predísť. Bude vraj spoločné vlastníctvo, ktoré pre vládcu a strážcov zahŕňa aj ženy. Vládca a strážci nebudú mať žiadne manželky. Neskôr však Platón mnohé časti z tejto jeho náuky zmierňuje a doporučuje napr. ústavu, ktorá je zmiešaná z dvoch rôznych systémov.
ZÁVER: Proti Platónovej náuke bývajú námietky, že ide o utopiu. Hovorí sa, že síce obsahuje niečo správne, ale že je úplne neuskutočniteľná. Predovšetkým sa poukazuje na to, že Platón podceňuje vlastný pud muža ako vo sfére materiálnej, tak ako aj pokiaľ ide o ženu. Mnohé Platónove predstavy pripomínajú moderný totalitný štát, napr. eugenické opatrenia (zamierené na zlepšenie rasy a udržanie jej čistoty) pripomínajú národný socializmus v ZSSR a napr. vláda duchovnej elity vybranej zo všetkých vrstiev obyvateľstva pripomína katolícky cirkevný a jezuitský štát v Paraguayi.
Aj Platónovi bolo jasné, že načrtol ťažko dosiahnuteľný ideál, ale tento ideál sa mu zdal byť nevyhnutný a cenný. Ďalšia námieka tvrdí, že Platón nevzal do úvahy neoddeliteľnosť politickej a hospodárskej moci. Vládci v jeho štáte by mali v rukách politickú moc bez hospodárskej základne, boli by hospodársky závislý na ostatných stavoch-remeselníci, strážci.
Tretia námietka zase tvrdí, že Platón zo strachu vyplývajúceho z jeho životných skúseností, zo strachu pred zneužitím demokratických práv a duchovných slobôd zašiel príliš ďaleko opačným smerom. Lebo žiada bezohľadné prenasledovanie náboženského „kacírstva“, chce básnictvo, hudbu a výtvarné umenie podriadiť prísnej cenzúre a uznávať len to, čo bude zdôrazňovať hodnotu cnosti a zavrhnutiahodnosť neresti. Preto aj najkrajšie výtvory svojho národa, napr. Homérove básne, vylučuje ako týmto požiadavkám nevyhovujúce.
Platónove dielo je v celom svojom rozsahu vrcholom gréckej filozofie. Okrem sokratovských a niektorých sofistických prvkov využil Platón aj niektoré staršie prírodné filozofie. Najprv sa prikláňal k strnulému bytiu eleátskej školy, neskôr sa priblížil k otázke bytia a vedomia Herakleitovi. Predovšetkým sa ale v Platónovi zjednotila tradícia dovtedajšej gréckej racionálnej filozofie s vierou v prevtelovanie, očistenie a vykúpenie, ktoré sa objavilo už u pytagorejcov. Platón sa myšlienke večnosti venoval s plnou vážnosťou. Platónovo dielo na jednej strane grécku filozofiu prekračuje, na druhej strane sa s ňou však rozchádza. Platón sa teda musel ocitnúť v konflikte s niektorými základnými elementami helenistickej kultúry. Tak ako neuznáva veľkých aténskych štátnikov za pravých vychovávateľov národa k mravnosti, tak zavrhuje aj celú umeleckú a literárnu minulosť, aby tieto hodnoty opustil v prospech nepodmieneného mravného buď-alebo.
Jeho pôsobenie je však obrovské. Platónova filozofia ovplyvnila veľa filozofických smerov budúcnosti. Novoplatonizmus sa v stredoveku stáva spojencom kresťanskej filozofie a teológie a aj v renesancii sa opäť objavujú niektoré jeho myšlienky. Platónova veľkosť spočíva v zvláštnej prenikavosti jeho psychologického pohľadu a v univerzalite jeho ducha. „ Platón je a pre všetky časy zostane zakladateľom idealistickej filozofie, bojovníkom za vládu ducha v živote, bezpodmienečných mravných noriem pre ľudské jednanie a taktiež jedným z najväčších vychovávateľov ľudstva.“
