referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vojtech
Utorok, 23. apríla 2019
Funkcia palatína
Dátum pridania: 31.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kartulienka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 514
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 26m 40s
Pomalé čítanie: 40m 0s
 

1 Funkcia palatína
1.2 Vymedzenie pojmu
Palatín alebo nádvorník (lat. palatinus, comes palatinus, comes curialis maior, magnus comes), pôvodne po slovensky nádvorný špán/župan (z toho po maď. nádorispán), bol najvyšší krajiský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave. Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva. Palatín bol najvyšším krajinským hodnostárom v Uhorsku, zástupcom kráľa vo všetkých odvetviach štátnej správy a súdnictva (okrem omilostenia a donácie). Bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou, finančnou a súdnou právomocou. Jeho plat bol 1000 zlatých ročne. Mal právo vyniesť rozsudok smrti aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných- tak ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom. Palatín sa zúčastňoval aj na rokovaniach uhorského snemu.

2 Palatín v jednotlivých obdobiach Uhorskej monarchie
2.1 Ranofeudálna monarchia
V počiatočnom období uhorského štátu bol správcom kráľovského dvora. Jeho funkciou bolo zásobovanie kráľovského dvora, organizácia vnútorného života kráľovského dvora, organizácia ochrany kráľovského dvora. Spočiatku bol aj správcom kráľovských financií. Mal aj súdnu právomoc voči osadenstvu kráľovského dvora a na vidieku mohol súdiť dvorníkov. Za Ladislava I. bol palatín ochrancom predvolávacej pečate. V 11. storočí nastal posun v právomociach palatína: stal sa pomocníkom kráľa v oblasti kráľovského súdnictva a väčšinu právomocí na kráľovskom dvore prenechal dvorskému sudcovi. Spolu s kráľom sa podielal na sudcovskej činnosti (ako spolusudca). V 12. storočí nastala prestavba súdnej inštitúcie palatína. Za vlády Bela III. už palatín súdil na súdnej palatínskej kongregácii. Toto súdnictvo tvorilo hlavné ťažisko činnosti palatína. Okrem toho vykonával súdnictvo aj na kráľovskom dvore. Takýto súd nazývame palatínsky súd (lat. iudicium palatinale). Palatín mal právo zastupovať kráľa na zasadnutiach šľachty, prijímať cudzích vyslancov. Mal dozor na uvádzaním kráľovských nariadení do života. Kráľ mu ponechával svoje veliteľské funkcie. Palatín mal právomoci len vo vnútornom Uhorsku. V pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci iní hodnostári: v Sedmohradsku to bol sedmohradský vojvoda, v Chorvátsku a Dalmácii to bol bán.

2.2 Feudálna anarchia a jej čiastočné prekonávanie
V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Mal obmedzené donačné právo, t. j. mohol udeľovať určité donácie z poverenia kráľa (donatio per mandatum domini regis). Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom.. Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína zastavil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci ostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.

2.3 Stavovská monarchia
Za vlády Žigmunda Luxemburského sa stáva palatín prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Palatínske a miestodržiteľské funkcie splynuli- pripadla mu aj funkcia miestodržiteľa. Mohol veliť kráľovskému vojsku a uhorskému snemu. Do funkcie ho spočiatku na určitý čas menoval kráľ po súhlase snemu. ( Škvarna, D. et al. (1997). Lexikón slovenských dejín (str.268). Prvé vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo ). Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob obsadzovania funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína. Za vlády Mateja Korvína boli roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci plalatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolil nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov, v neprítomnosti kráľa v krajine sa stával z titulu svojej funkcie miestodržiteľom. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky súdne záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutiu sa nebolo možné odvolať. Revidovať ho mohol jedine kráľ, ktorý mohol udeliť milosť z titulu vládcu. Palatín bol hlavným sudcom pre Dalmáciu a hlavným sudcom Kumánov.

2.4 Absolutistická monarchia
Zákonný článok 22 z roku 1526 upravil dĺžku trvania úradu palatína. Palatín zotrvával vo funkcii doživotne. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil hrdelného zločinu. Tým sa upevnilo postavenie palatína voči panovníkovi. Palatín sa stal predsedom krajinského snemu. Pri voľbe palatína kráľ vyberal štyroch kandidátov, z ktorých si krajinský snem zvolil jedného za palatína. V 16.-18. storočí teda predsedal krajinskému snemu a jeho magnátskej tabuli, miestodržiteľskej rade a sedmipanskej tabuli. Krajinský snem zákonným článkom 3 z roku 1608 ustanovil povinnosť stáleho obsadenia palatínskej funkcie. Palatínovi tiež pripadla funkcia troch žúp najbližších ku kráľovskému dvoru: Pilišskej, Peštianskej a Šoltskej. Po roku 1790 bola funkcia palatína obsadzovaná korunnými princami z rodu Habsburgovcov.

2.5 Kapitalistický štát
Po roku 1848 mala táto funkcia len symbolický význam. Palatínovi ostalo len právo korunovať panovníka.V roku 1918 funkcia palatína zanikla.

3 Articuli de officio Palatinatus
V druhej polovici 15. storočia dochádza v Uhorsku k veľkému pokusu odstrániť odstredivé snahy šľachty a upevniť ústrednú moc. Vnútornou príčinou tohoto vývoja v uhorskom štáte bol zvýšený tlak roľníckeho hnutia spojený s ohlasmi českých husitských udalostí, na pozíciu feudálov, v prvom rade cirkevných. Ďalšou podmienkou, ktorá umožňovala tento vývoj bolo potom stále nebezpečie tureckého útoku na uhorský štát. Tieto dve príčiny nútili za danej situácie šľachtu k tomu, aby pripustila obmedzenie svojej moci v prospech moci kráľa. Významnú úlohu tu hrala i existencia rozporov medzi magnátmi a drobnou a strednou šľachtou.

Uhorskí kráľ Matyáš Korvín (1458-1490) stál na čele týchto centralistických snáh. Presadil nový daňový systém, zreformoval armádu tým spôsobom, že ju doplnil žoldnierskym vojskom, Opierajúc sa o túto moc, zahájil boje o reformu štátneho aparátu. Prvým krokom tu bola reforma kráľovskej rady a kráľovskej kancelárie. Kráľovská kancelária boal rozdelená na 3 oddelenia, z ktorých jedno malo na starosti veci vnútorné (väčšia kancelária), druhé veci zahraničné (tajná kancelária) a tretie (menšia kancelária), podriadená personálovi veci súdne. Ďalším významným opatrením v tejto súvislosti bolo zavedenie obsadzovania niektorých úradníckych miest, odbnorne vzdelanými úradníkmi.

Rovnako, ako kráľovská kancelária bol v roku 1485 zreformovaný aj úrad palatína. Uhorskí králi sa veľmi obávali silnej pozície palatína, preto sa tiež snažili o to, aby žiadny zo šľachticov túto funkciu nevykonával príliš dlho. Matyáš Korvín sa pokúsil v roku 1485 vydaním článku o palatínskom úrade (Articuli de officio Palatinatus) vymedziť presné hranice pôsobnosti palatína, stanoviť pomer jeho moci a moci kráľovskej. Články o palatínskom úrade stanovia, že palatín okrem iného zastupuje panovníka v dobe jeho neprítomnosti, je jeho poručníkom v období jeho neplnoletosti a vykonáva funkciu vrchného veliteľa vojenskej moci štátu.

Týmto spôsobom hodlal panovník, bojujúci o upevnenie ústrednej štátnej moci, vyjadriť zreteľne a jasne, aké sú povinnosti a práva palatína a skutočnosť, že palatín nie je už politickým prestaviteľom šľachty, hlavou štátu, ale kráľovským úradníkom s presne vymedzeným rozsahom svojej pôsobnosti. ( Hubenák, L. Prof. JUDr., DrSc. (2000). Dokumenty k dejinám štátu a práva na území Slovenska I.(str.64). Druhé doplnené vydanie. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici: Právnická fakulta )

3 Uhorský snem
3.1 Charakteristika pojmu
Uhorský snem, krajinský snem alebo krajinské zhromaždenie, staršie ľudovo Rákoš, bolo najvyššie zhromaždenie privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska (zhruba od roku 1860 ho možno označiť ako parlament) v rokoch 1298 až 1918. Vyvinul sa jednak z ustanovizne súdnych dní a jednak postupným preberaním niektorých funkcií Uhorskej kráľovskej rady, ktorú ako poradný orgán v súdnictve a zákonodarstve zriadili už prví uhorskí králi. Tí v dôsledku oslabenia vlastných patrimoniálnych právomocí a podľa aktuálnej potreby zvolávali od 12. storočia generálne kongregácie čiže celokrajinské zhromaždenia šľachty, ktoré boli priamym predchodcom snemu. Podľa Zlatej buly z roku 1222 sa mali stať pravidelnou ustanovizňou zvolávanou každoročne na deň sv. Štefana do Stoličného Belahradu - dnešný Székesfehérvár v Maďarsku . ( Škvarna, D. et al. (1997). Lexikón slovenských dejín (str.321). Prvé vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo )

3.2 Vznik a vývoj snemu
Počiatočné formy snemu v Uhorsku sa začali utvárať koncom 13. storočia, hoci v tomto období snem ešte nemal pevné postavenie. Prvý snem v pravom slova zmysle sa konal v septembri 1298 v Budíne. Za vlády Anjuovcov v 14. stroročí nedochádzalo k pravidelnému zvolávaniu snemov, lebo panovník nepotreboval pomoc strednej šľachty. Jediným prípadom zvolania snemu v tomto období bol rok 1351, kedy kráľ Ľudovít I. požiadal šľachtu o súhlas s vyberaním daní. Postavenie snemu sa upevnilo až v ďalšom období, za stavovskej monarchie. V 15. storočí získal snem početné kompetencie (schvaľovanie daní, voľba kráľa, palatína, sudcov a podobne, upravovanie poddanských povinností atď. ) a zaužívalo sa, že každú právnu normu kráľa musel odsúhlasiť aj snem. Pred rokom 1536 snem zasadal najčastejšie na Rákošskom poli pri Pešti. Po obsadení dnešného Maďarska Turkami sa zasadania konali v rokoch 1536 až 1848 takmer vždy v Bratislave, výnimočne aj v iných mestách najmä Slovenska.

3.3 Rozdelenie a právomoci snemu
Roku 1608 bol snem rozdelený na dve komory (tabule):
•Hornú pre prelátov a svetských veľmožov; na čele stál palatín
•Dolnú pre ostatnú šľachtu a feudálnych vlastníkov, pričom bola tvorená po 2 poslancoch z každej stolice, slobodného kráľovského mesta a kapituly, a po 1 poslancovi z každého prepošstva a opátsva; na čele stál kráľov osobník (personál). V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie. V dolnej tabuli sa schádzali zástupcovia strednej šľachty a postupne od roku 1441 aj zástupcovia slobodných kráľovských miest, ale zatiaľ bez rozhodujúceho hlasu. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale "vážili", t.j. hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica. Hornej tabuli predsedal palatín (zástupca kráľa), dolnej tabuli predsedal štátny hodnostár - personál. Rokovacím jazykom bola latinčina. V tomto čase ešte právomoc snemu nebola upravená zákonom, ale určovala sa podľa momentálnych mocenských pomerov. 

Stavovský snem ako zákonodarný orgán bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj zvolával. Do začiatku 17. storočia pozýval šľachticov, cirkevných hodnostárov a zástupcov miest podľa vlastného výberu, neskôr sa už ustálil menný zoznam členov snemu a jeho zloženie. V hornej tabuli mali hlasovacie právo baróni, magnáti, župani a biskupi so sídelnou kapitulou a jurisdikciou. Dolnú tabuľu tvorila nižšia cirkevná hierarchia, prepošti, opáti, zástupcovia slobodných kráľovských miest, najvyšší sudcovia a zástupcovia komitátnej šľachty. Od roku 1655 sa ustanovilo, že snemy sa budú zvolávať každý tretí rok. Bratislava zostala sídlom snemu až do roku 1848.

3.4 Rokovania uhorského snemu
Rokovania uhorského snemu prebiehali nasledovne: zasadanie snemu otvoril zvyčajne palatín, ktorý predložil poslancom kráľovské návrhy zákonov. Tieto návrhy sa prerokúvali v obidvoch tabuliach priebežne, ale každá rokovala samostatne. Potom dolná tabuľa oznámila svoje stanovisko hornej tabuli vo forme posolstva, na ktoré horná tabuľa odpovedala. V prípade, že sa nedohodli, sa vec riešila na spoločnom zasadnutí oboch tabúľ. Potom spoločné stanovisko predložili panovníkovi. Panovník odpovedal rozhodnutím, ktorým mohol návrh prijať, pozmeniť, doplniť alebo odmietnuť, alebo nariadiť opätovné prerokovanie. Panovník mal teda vždy rozhodujúce slovo. Odsúhlasené návrhy sa spisovali vo forme dekrétu.

Koncom 18. storočia sa zaužívalo pravidlo, že návrhy zákonov a sťažností stavov sa prerokúvali najprv na čiastkovom zasadnutí, na tzv. okolici. Boli to zasadnutia župných, cirkevných a mestských poslancov bez prítomnosti kráľovských úradníkov a predsedníctva snemu. Rozhodnutia okolice sa potom predkladali snemu na ďalšie prerokovanie. Hlasy sa aj v tomto období "vážili", nie počítali. Z rokovania dolnej tabule sa robili snemové denníky (zápisnice) už v 17. storočí, v hornej tabuli až od roku 1839. Zápisnice sa viedli a zákony vydávali do roku 1790 len v latinčine, neskôr aj v maďarčine a od roku 1832 už len v maďarčine.

3.5 Posledné zasadnutia a koniec uhorského snemu
Posledný stavovský snem, ktorý zasadal v Bratislave, sa konal od novembra 1847 do marca 1848. Správy o revolúcii v Paríži a následne v Budapešti (15. marca 1848) spôsobili, že aj rokovanie snemu malo revolučný charakter. Prijali sa nové zákony, známe ako Bratislavská marcová ústava, ktoré panovník najskôr odmietol, ale neskôr pod tlakom spoločensko-politických udalostí ich v apríli 1848 potvrdil. Stavovský snem skončil rokovanie v Bratislave a bolo novozvolené Národné zhromaždenie, ktoré zasadalo už v Budapešti (http://www.stur.sk/snem/o_sneme.htm)
V roku 1849 Habsburgovci snem zrušili. V roku 1860 Októbrový diplom zriadil nový krajinský snem, ale o rok neskôr ho panovník rozpustil. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol zriadený dvojkomorový snem (v Budapešti) rozdelený na dve komory (snemovne):
•Hornú pre dedičných členov (šľachta, arcibiskupi a biskupi; v roku 1885 zreformovaná)
•Dolnú pre volených poslancov (právo voliť malo len 6,7 % obyvateľstva, od roku 1874 len 5,9 %)
Hoci Nemaďari tvorli vyše 50% obyvateľstva Uhorska, v Dolnej komore snemu boli zastúpení ani nie 10 percentami. Slováci po viacerých voľbách nemali vôbec žiadneho zástupcu. Uhorský snem zanikol koncom októbra 1918 v súvislosti so zánikom Rakúsko-Uhorska.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.