referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zdenka
Pondelok, 23. septembra 2019
Ako sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska
Dátum pridania: 24.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: viscak
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 096
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 12.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 20m 30s
Pomalé čítanie: 30m 45s
 

TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA
O problematických, pritom dôležitých kapitolách dejín nemožno mlčať, nemožno ich budovať ani na ilúziách, fikciách a emóciách, ale treba ich odborne približovať verejnosti. Boj o Slovensko v rokoch 1918 -- 20 a uzavretie mierovej zmluvy s Maďarskom bezpochyby predstavuje takúto kapitolu moderných slovenských dejín. Trianon s jeho následkami sa práve vo svetle historických faktov zbavuje dodatočného, vonkajšieho nánosu problémovosti a javí sa ako nezvratná a uzavretá historická udalosť. Cesta k nemu však bola kľukatá a neľahká, hoci Slovensko proklamovalo rozchod so svätoštefanskou korunou na princípe sebaurčovacieho práva a vstup do novokonštuituovaného česko-slovenského štátu oficiálne už 30. októbra 1918. Vtedy Slovenská národná rada prijala a vyhlásila v Martine Deklaráciu slovenského národa. Deklarácia sa stretla so spontánnym ohlasom, čo sa bezprostredne odrazilo aj pri iniciatívnom zakladaní miestnych slovenských národných rád.

Pád nemeckého cisárstva a rozpad habsburskej monarchie síce umožnil v stredoeurópskom priestore utváranie národných štátov, ale ešte ich nezaručoval. Obdobie rokov 1918 -- 20 sa tak nesie v znamení úsilia o presadenie záujmov a suverenity nového, česko-slovenského (čs.) štátu. Išlo hlavne o vymedzenie a zafixovanie jeho teritoriálneho status quo do versaillského systému mierových zmlúv. V porovnaní s českými krajinami sa vyčlenenie Slovenska z mocenských sfér Uhorska a jeho územné začlenenie do Česko-slovenskej republiky (ČSR) neuskutočnilo pokojnou cestou. O Slovensko, ktoré sa stalo geopoliticky významným činiteľom v Podunajsku, sa rozpútal mocenský zápas. Jeho územie sa stalo bojiskom i predmetom diplomatických rokovaní, lebo nové maďarské vlády sa ho nehodlali dobrovoľne vzdať a trvali na integrite Uhorska.

Taktizovanie Budapešti
Od októbra 1918 vynakladala maďarská politika všemožné úsilie, aby zabránila odtrhnutiu Slovenska a zachránila integritu uhorského štátu. Nové teritoriálne rozdelenie v Dunajskej kotline považovala len za provizórium, ktoré sa môže zmeniť v jej prospech. Povzbudzovala ju v tom aj pomerne nízka politická uvedomelosť a slabá národná hrdosť väčšiny Slovákov, čo bolo v čase konštituovania samostatného čs. štátu faktom. V Slovensku videla maďarská politika len Čechmi okupované územie, ktorého miesto je v spoločnom štáte s Maďarmi. Preto sa snažila čo najdlhšie udržať kontinuitu moci na čo najväčšej časti odtrhnutého územia Slovenska. Raz rokovala s víťaznými veľmocami, inokedy so slovenskou politickou reprezentáciou, ktorej ponúkla aj autonómiu v rámci maďarského štátu. Takisto rátala s eventualitou plebiscitu, ktorý by prebehol pod kontrolou Budapešti. Keď tieto kombinácie padli, stavila i na kartu maďarského boľševizmu a pokúsila sa vojensky ovládnuť Slovensko. Proti tomu sa postavilo nielen čs. vojsko, ale aj štáty víťaznej Dohody zaslaním ultimátnych nót Maďarsku.

Po páde komunistického režimu B. Kuna začiatkom augusta 1919 prevládalo očakávanie, že uzavretie mierovej zmluvy s Maďarskom bude napredovať rýchlo. Avšak celková vnútropolitická labilita maďarského štátu a až neprehľadné striedanie vlád odďaľovali príchod jeho delegácie na mierovú konferenciu do Paríža. Veď v Maďarsku vládol počas roka 1919 politický chaos a násilie. Od konca 1. svetovej vojny do jari 1920 sa tu vystriedalo dvanásť vlád s veľmi pestrými politickými cieľmi a tendenciami. Dňa 16. novembra vtiahol do Budapešti na čele Lehárovej divízie admirál M. Horthy, ktorý prevzal spravovanie krajiny na dlhé štvrťstoročie. Maďarsko sa teda neponáhľalo vyslať do Paríža svoju delegáciu. Naopak, jeho politici sa domnievali, že čas pracuje v ich prospech. Dúfali, že s odstupom času sa vytvorí pre Maďarov priaznivejšia situácia, že preťahovaním problému nového usporiadania strednej Európy sa veľmoci unavia a prehĺbia sa rozpory medzi nimi. K nim sa usilovala prispieť aj maďarská diplomacia a zároveň z nich profitovať

Česko-slovenské prípravy
Dňa 12. júna 1919 Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, za ktorú sa do 5. júla 1919 museli stiahnuť aj jednotky maďarskej Červenej armády z okupovaného územia Slovenska. Avšak v 2. polovici roka 1919 sa v záujme konečného vyriešenia slovensko-maďarského problému na konferencii v Paríži takmer nič viditeľné neudialo. Diplomacia však neodpočívala. Začiatkom decembra 1919 bol text návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom vyhotovený. Čs. strana bola s jej znením celkom spokojná, no nebola však spokojná s odďaľovaním jej uzavretia.

Na domácej pôde venovali slovenskí a českí politici pochopiteľnú pozornosť vývoju na maďarskej politickej scéne. Pokúšali sa odhadnúť možné nebezpečenstvo z jej strany pre mierový a demokratický vývoj v strednej Európe. Preto sa pripravovali na obranu proti očakávanej argumentácii a predpokladaným protinávrhom maďarskej strany na konfenrecii v Paríži. Prípravami na rozhodujúce stretnutie sa zaoberal aj prezident T. G. Masaryk. V prísne dôvernej korešpondencii zaslanej V. Šrobárovi do Paríža zdôraznil: ,,Národné zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené." Hranice už ,,boli definitívne stanovené, a práve preto sme ich Národným zhromaždením už definitívne prijali". Masaryk tu Šrobára upozornil na fakt, Národné zhromaždenie 7. novembra 1919 schválilo spomínané rozhodnutie Najvyššej rady z júna 1919 o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom.

V tom istom liste Šrobárovi Masaryk prognosticky zauvažoval, že ,,Maďari v Paríži budú zdôrazňovať historické právo pre Slovensko, a ďalej že prirodzené hranice vyžadujú zlúčenie Slovenska s Maďarskom", proti čomu treba zdôrazňovať etnografické argumenty. Intenzívne prebiehali aj vedecké prípravy. Vediac, že vedúcim maďarskej delegácie v Paríži bude gróf A. Apponyi, známy ako minister, ktorý presadil neľútostné maďarizačné školské zákony v roku 1907, vypracovali slovenskí experti štatistiku pomaďarčovania školstva počas dualistického Uhorska. Problémom sa ukázal byť aj nedostatok slovenských odborníkov v Paríži schopných vyvracať argumenty maďarskej delegácie, ktorá mala prísť do Paríža na začiatku roka 1920. Pracovníci čs. vyslanectva v Paríži boli vredy, s výnimkou vyslanca Š. Osuského a jeho tajomníka, mimoriadne agilného myjavského rodáka I. Krna, všetko Česi. Preto Šrobárova vláda vo februári 1920 vyslala zo Slovenska do metropoly Francúzska aj Š. Janšáka.

Zloženie delegácie
Na mierovú konferenciu mohli veľmoci vyslať päť delegátov, ostatné štáty podľa veľkosti a významu jedného až troch. Česko-Slovensko malo právo vyslať dvoch delegátov. Delegáciu mal najskôr viesť sám prezident Masaryk. Ukázalo sa však, že jedinou hlavou štátu prítomnou na konferencii má byť symbolicky prezident USA W. Wilson. Tak sa vedúcim oficiálnej dvojčlennej delegácie stal predseda prvej čs. vlády K. Kramář. Dušou delegácie však bol druhý zmocnenec, minister zahraničných vecí E. Beneš. Z jeho rúk vychádzali všetky dôležité rozhodnutia, ktoré potom schválil T. G. Masaryk. Beneš ich zvyčajne konzultoval aj s vládou, ale tá do jeho činnosti zasahovala minimálne. Beneš vedel, ako sa možno najskôr dostať k cieľu, kde sa rodia rozhodnutia. Zatiaľ čo Kramář sa naivne domnieval, že stačí rokovať s W. Wilsonom alebo C. Clemenceauom, Beneš návrhy predkladal nielen zaneprázdnenej Veľkej štvorke, ale často a rád konzultoval aj s rôznymi tajomníkmi a poradcami v zákulisí. Práve vďaka nim presadil mnohé požiadavky.

Generálnym sekretárom čs. mierovej delegácie sa stal podpredseda Slovenskej ligy v Amerike Š. Osuský. Delegácia odcestovala do Paríža pod vedením svojho predsedu v januári 1919. Okrem spomínaných čelných osobností ju tvorilo šesť skupín odborných poradcov a tlačová kancelária -- spolu 65, maximálne až vyše 80 ľudí Popri Osuskom tam boli oficiálne títo Slováci: J. Škultéty, F. Houdek, I. Hrušovský, Marián Blaha, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková. Patrili sem aj korešpondenti všetkých dôležitých českých denníkov, slovenskí novinári však chýbali. Sídlom delegácie sa stal dom v Rue Bonaparte, kde sídlila počas vojny Čs. národná rada. Do jesene 1919 sa väčšina členov delegácie vrátila domov. Vtedy sa stal delegátom popri Benešovi aj Š. Osuský, ktorý nahradil K. Kramářa.

Čs. delegácia podala na Parížskej mierovej konferencii svoje požiadavky v podobe jedenástich memoránd. Rozhodujúcu úlohu pri ich formulovaní zohrával práve E. Beneš. Ich poradie a názvy boli nasledujúce: 1. Čechoslováci. Ich dejiny a kultúra. Ich zápas a práca. Ich úloha vo svete; 2. Územné nároky ČSR. 3. Problém Nemcov v Čechách; 4. Problém Sliezska na Těšínsku; 4. Memorandum o situácii v Sliezsku; 5. Slovensko. Územné nároky na Slovensku; 6. Problém Rusínov v Uhorsku; 7. Lužickí Srbi; 8. České Horné Sliezsko (ratiborská oblasť); 9. Problém kladskej oblasti; 10. Problém opravy čs.-rakúskych hraníc; 11. ČSR a jej právo na reparáciu vojnových škôd.

Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii oprel Beneš o úzke spojenie republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym štátom. Vychádzal z reálnej úvahy, že Francúzsko -- podobne ako ČSR -- má čo najväčší záujem oslabiť nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc presadí v prospech malého spojenca oveľa viac, ako by prebojoval sám. Beneš ďalej kalkuloval s tým, že Veľká Británia nebude ČSR a jej územným nárokom tak priaznivo naklonená ako Francúzsko. Británia sa totiž obávala ,,balkanizácie" strednej Európy, čo zdôrazňovala aj maďarská diplomacia. Navrhovala zachovať v zmenenej forme aspoň základy starých štátnych štruktúr. Spočiatku sa však čs. diplomacia najviac obávala amerického stanoviska. Vedúci predstavitelia USA síce ťažko chápali národnostné problémy v strednej Európe, počas konferencie sa však ukázalo, že sú naklonení prijať zrozumiteľné geografické a geopolitické návrhy týkajúce sa čs. hraníc.

Maďarské prípravy
Rovnako pozorne sa na mierovú konferenciu pripravovala maďarská diplomacia. Ani ona nechcela nechať nič na náhodu. Uvedomovala si, že národnostný problém, ktorý bol Achillovou pätou starého Uhorska, bude pri mierových rokovaniach kľúčový. Dúfala, že maďarskí aristokrati si podmania konferenciu svojimi jazykovými znalosťami, šarmom a rečníckou obratnosťou. Zároveň však rozbehla veľkorysú odbornú prípravu. Najintenzívnejšia bola na prelome rokov 1919 a 1920,keď hlava štátu M. Horthy poveril vynikajúceho diplomata a pracovitého geografa P. Telekiho, aby zriadil kanceláriu, ktorá zozbiera a upraví materiál potrebný na parížsku konferenciu.

Utvárajúce sa tímy expertov, usilovne zostavovali elaboráty, vrátane štatistických tabuliek k politickým, nacionálnym, hospodárskym, demografickým, kultúrnym problémom, robili výťahy zo zákonov, parlamentných vystúpení, novinových článkov, písali historické traktáty. Vznikol obrovský spisový materiál -- 346 elaborátov v celkovom rozsahu 4 000 strán so 100 mapami a množstvom štatistických a grafických príloh. Označili ich spoločným názvom Memoáre. Popri Telekim sa druhou dôležitou osobnosťou maďarských príprav na konferenciu v Paríži stal predvojnový politik a minister A. Apponyi, ktorý bolševickú vládu B. Kuna prežil na svojom majetku v Malinove pri Bratislave. V ňom videla aristokracia, ovládajúca krajinu, človeka, ktorý dokáže s Dohodou dosiahnuť priaznivý výsledok. Apponyi francúzske preklady Memoárov sám štylisticky upravoval.

V tom čase už boli známe výsledky mierových zmlúv s Nemeckom a Rakúskom. Najmä mierová zmluva s Rakúskom sa v mnohom kryla s podmienkami adresovanými Maďarsku. Prístup maďarských politikov k nim sa však od rakúskych diametrálne odlišoval. Kým Rakúsko vzalo rozpad monarchie jednoducho na vedomie ako nezvratný fakt, Maďari všemožne bránili už neexistujúcu integritu Uhorska a tvrdili, že sa nerozpadlo zvnútra, ale že ho zvonku chcú rozbiť veľmoci na základe diktátu víťaza. Svetu a najmä mierovej konferencii chceli dokázať, že národnostný útlak a násilná asimilácia v Uhorsku je výmyslom, a usilovali sa zabrániť rozčleneniu historického Uhorska. Preto sa Memoáre sústreďovali na zdôrazňovanie jeho historickej, geografickej, hospodárskej a duchovnej jednoty. Často sa odvolávali na tisícročnú existenciu Uhorska, dokazovali, že Maďari tisíc rokov bojovali na strane Západu. Pritom sa však úplne vyhli napr. zmienkam o vojenskej a politickej spolupráci maďarských vlád s Nemeckou ríšou. Nové hranice, ktoré zásadne nazývali demarkačnou čiarou, vyhlasovali za umelé prekážky, ktoré sa skôr či neskôr zrútia, lebo znemožňujú Maďarom plniť ich historické poslanie byť hlavným nositeľom kultúry v stredoeurópskom priestore.

Charakter Memoárov
Memoáre neuznávali existenciu čs., rumunského či juhoslovanského štátu na území bývalej svätoštefanskej koruny. Slovákov úplne vymazali spomedzi národov, ktoré predostierali svoje požiadavky. Ich a iné nemaďarské etniká označovali len za ľud, zdôrazňovali ich zaostalosť a naopak vyspelosť maďarského etnika. Podľa Memoárov boli Slováci v Uhorsku spokojní, preto sú aj teraz pasívni a rozhoduje za nich Praha. Účasť Slovákov v zahraničnom odboji považovali za okrajovú a nelegitímnu. Rovnako bagatelizujúco interpretovali martinské deklaračné zhromaždenie z 30. októbra 1918 a jeho výsledok. Zdôrazňovali, že slovenskú otázku poznajú veľmoci a mierová konferencia len z českých interpretácií. Pri tvrdení, že českí politici zabránili tomu, aby Slováci predostreli svoje názory pred medzinárodnou verejnosťou, Memoáre narážali na izolovanú návštevu A. Hlinku v Paríži. Na nej chcel Hlinka predložiť konferencii vlastné memorandum, kritizujúce Prahu za politiku na Slovensku. Memoáre ďalej absolutizovali rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi natoľko, že dokonca popierali ich jazykovú zrozumiteľnosť.

Memoáre tiež argumentovali tvrdeniami, že Maďari chcú dodržať mierovú zmluvu, a preto žiadajú takú zmluvu, ktorú budú môcť dodržať. Deklarovali, že oklieštený maďarský štát nebude mať dostatočnú hospodársku kapacitu, aby mohol splniť záväzky uložené mierovou zmluvou; stratí prírodné bohatstvo, suroviny a energiu, ktoré sa dostanú do rúk menej kultúrnych národov, neschopných s nimi hospodáriť. Tak sa snažili šíriť hrôzu z duchovnej devastácie, ktorá hrozí strednej Európe. Podľa nich totiž kultúrna nepripravenosť Slovákov, Rumunov a Juhoslovanov sa neprejaví len v ekonomickom úpadku, ale aj v deštrukcii duchovného a mravného života, vo vede, v umení, literatúre, náboženstve, sociálnej oblasti.

Najvyššia rada mierovej konferencie prijala princíp rozčlenenia Uhorska 5. februára 1919 s tým, že Slovensko už tvorí integrálnu súčasť nového čs. štátu, a 12. júna určila aj definitívnu maďarsko-slovenskú hranicu. Neuplatnila pritom len jeden princíp, etnický. Hranice boli výsledkom zohľadnenia viacerých faktorov -- popri etnickom i hospodárskych, geografických, vodohospodárskych, komunikačných, strategických. Rada brala do úvahy aj vzájomnú vyváženosť menšín v oboch štátoch. Maďarská politika sa však svojho cieľa nevzdávala. Očakávala, že na priamych rokovaniach v Paríži sa jej zástupcom podarí toto rozhodnutie zmeniť. Pripravila sa na viacero možností vývoja. Prirodzene, sledovala predovšetkým maximalistický cieľ -- zachovanie nezmenenej celistvosti Uhorska rozhodnutím konferencie. V prípade nepriaznivejšej situácie bola pripravená požadovať plebiscit na územiach odlúčených od Maďarska, v ešte horšom prípade chcela žiadať aspoň opravy hraníc v prospech Maďarska bez plebiscitu (rešpektovanie etnických hraníc) a v najhoršom prípade len kultúrne, hospodárske, dopravné a cirkevné ústupky na odlúčených územiach.

Základný súbor Memoárov odovzdala maďarská delegácia mierovej konferencii v januári 1920 a postupne k nim pridávala doplnky, protestné nóty, žiadosti a pod. Nedostatkom maďarských Memoárov a iných materiálov však bola ich neucelenosť. Keďže ich vypracoval veľký počet odborníkov, zazneli v nich rôzne postoje, ba si aj vzájomne protirečiace, čo znižovalo ich argumentačnú presvedčivosť. Ich vysoký počet zasa vyvolával neprehľadnosť a ťažkopádnosť. A negatívne, niekedy až urážajúco pôsobila na politikov nástupníckych štátov, ale i liberálnejších politikov Dohody ich povýšeneckosť. Zostali verné tradičnému aristokratickému chápaniu národa a pokroku, ktoré už bolo prežité a zjavne bránilo jeho stúpencom vidieť realitu; vanul z nich duch tradičnej veľkopanskej povýšeneckosti a podceňovania iných. O to mohli protivníci maďarskú argumentáciu ľahšie vyvrátiť.

Mierové podmienky
Na čele maďarskej delegácie stálo päť grófov zo starých a známych rodov, celkove v nej bolo asi 80 ľudí. Hlavná časť delegácie na čele s jej vedúcim A. Apponyim pricestovala do Paríža 7. januára 1920. Ubytovala sa blízko Boulonského lesíka, pričom sa nesmela voľne pohybovať po Paríži. Voľba doma veľmi populárneho Apponyiho do čela delácie nebola najvhodnejšia. Delegáciám vznikajúcich štátov uľahčila poukazovanie na maďarizáciu v Uhorsku. Dohodoví politici a francúzska verejnosť mohli čítať o drastických školských zákonoch, o neexistencii národnostných stredných škôl, o pomaďarčovaní základných škôl, o prenasledovaní nemaďarských aktivistov v Uhorsku, o Apponyiho pronemeckej orientácii a pod. Často sa o týchto otázkach diskutovalo aj v kuloároch konferencie.

Maďarská politika aj v roku 1920 volila vyčkávaciu taktiku, odďaľovala rokovania v nádeji na získanie času. Snažila sa využiť nezhody medzi štátmi Najvyššej rady, získať si v zákulisí ich diplomatov, aby ponechali staré hranice Uhorska alebo aspoň postupovali podľa etnických zásad, ako ich stanovila Budapešť. Po zložitých rokovaniach predložila Rada veľvyslancov v máji 1920 definitívne podmienky mierovej zmluvy maďarskej strane. V Budapešti vyvolali vlnu pobúrenia a odporu. Maďarská vláda sa ocitla v zložitej situácii -- mierovú zmluvu nemohla nepodpísať, ale podmienky mieru nechcela prijať. Apponyi abdikoval na funkciu hlavného delegáta a s ním sa vzdala mandátu celá maďarská delegácia. Politický tábor sa rozdelil na dve skupiny. Prvá, radikálna, volala po odmietnutí podpísania dohody argumentujúc, že Maďari získajú stratené územia na vlastnú päsť. Druhá, miernejšia, zastávala cestu racionálnej politiky s nádejou, že Maďarsko tak ľahšie docieli revíziu mierovej zmluvy a dosiahne splnenie svojich túžob. Patrili k nej aj P. Teleki a napriek svojej abdikácii A. Apponyi. Druhý prúd prevážil a 21. mája odovzdalo Maďarsko vo Verseilles nótu, že definitívne prijíma mierové podmienky.

Podpísanie Trianonskej zmluvy
Maďarská vláda splnomocnila pri neochote iných politikov podpísaním dohody ministra verejných prác a sociálnej starostlivosti A. Benárda a splnomocneného ministra (zástupcu ministra zahraničia P. Telekiho) A. Drascheho-Lázára. To bol posledný krok, aby bolo všetko pripravené na záverečný akt -- podpísanie zmluvy v paláci Grand Trianon vo Versailles, ktorý leží asi 20 km juhozápadne od Paríža. K tomu došlo 4. júna 1920.
Trianonská mierová zmluva mala 623 strán a bola rozdelená na nasledujúce časti: Dohoda o Spoločnosti národov; Hranice; Európske politické klauzuly; Mimoeurópske politické klauzuly; Klauzuly vojenské, námorné a vzduchoplavebné; Vojnoví zajatci a hroby; Trestné predpisy; Náhrady škôd; Finančné klauzuly; Prístavy, vodné cesty, železnice; Práca; Rozličné klauzuly s prílohou. Súčasťou zmluvy bola aj pasáž o tom, že ,,Maďarsko uznáva, ako už boli spojené a združené mocnosti učinili, úplnú nezávislosť česko-slovenského štátu, do ktorého bude poňaté i autonómne územie juhokarpatských Rusínov... Maďarsko, pokiaľ sa ho to týka, sa vzdáva v prospech česko-slovenského štátu všetkých právnych nárokov na územie bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ležiace mimo hranice Maďarska".

Delegáti mierovej konferencie zastupujúc Malú dohodu sa dohodli, že z Paríža do Versailles pôjdu spoločne, aby takto demonštrovali a zvýraznili solidaritu a pevnú vôľu bdieť nad plnením záväzkov, ktoré prevezme Maďarsko podpísaním zmluvy. Na slávnostnom akte sa zúčastnili zástupcovia 22 štátov. Predsedal mu francúzsky ministerský predseda A. Millerand. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom zástupcovia dohodových mocností USA, Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za ČSR ju podpísali minister zahraničných vecí E. Beneš a mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Š. Osuský. Trianonskú zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13. novembra 1920, česko-slovenský o čosi neskôr -- senát 22. decembra a poslanecká snemovňa 28. januára 1921.

Význam zmluvy
Trianonská mierová zmluva tvorila súčasť versaillského mierového systému po 1. svetovej vojne. Medzinárodnoprávne potvrdila zánik starého Uhorska a vznik nového Maďarska ako národného štátu v nových hraniciach. Kodifikovala tiež utvorenie susedných nástupníckych štátov v nových hraniciach. Aj Česko-Slovensko tvorilo neoddeliteľnú súčasť versaillského systému a len v jeho stabilite a nenarušiteľnosti mohlo hľadať záruky vlastnej bezpečnosti. Preto odpor voči akýmkoľvek územným zmenám bol aj existenčnou otázkou prvej ČSR. Versaillský systém usporiadania sveta mal byť trvalý. Lenže trvalý zďaleka nebol a ani nemohol byť. Vo vývoji ľudskej spoločnosti sú trvalé iba základné zákonistosti a existencia zmien. Každé usporiadanie sveta, ktoré spočíva na rozdelení sfér moci, skrýva v sebe ďalšie konflikty. Tie viedli aj v prípade versaillského systému k jeho rozpadu a k vypuknutiu 2. svetovej vojny. Napriek tomu mierové usporiadanie z Versailles chcelo byť spravodlivejšie, demokratickejšie a pokrokovejšie ako predvojnový mierový poriadok. V mnohých smeroch to aj dokázalo, hoci porazené štáty mali, prirodzene, inú mienku.

Trianonská mierová zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Rovnako prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodnopolitického hľadiska v tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po 2. svetovej vojne aj Parížska mierová zmluva z roku 1947.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.