Koncom roku 1943 uzavreli komunisti a niektoré občianske skupiny tzv. Vianočnú Dohodu. Vytvorili spoločný odbojový orgán Slovenskú národnú radu. (SNR). Jej hlavným cieľom bolo zvrhnutie ľudáckej diktatúry, preto nadviazala spojenie s odbojármi v armáde a začala pripravovať ozbrojené povstanie.
Vojenský prevrat pripravovala aj londýnska vláda, vychádzajúc pritom zo silných pozícií československy orientovaných dôstojníkov a veľmi rozšírených protinemeckých nálad v slovenskej armáde. Myšlienka využiť slovenský priestor na rýchle preniknutie sovietskych vojsk do Podunajskej kotliny visela vo vzduchu.

Prípravy povstania boli v rukách Vojenského ústredia na čele s podplukovníkom J. Golianom, veliteľom štábu Pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vojenské ústredie malo poverenie od prezidenta E. Beneša a spolupracovalo so SNR. Podľa optimálnych predstáv povstania mali dve slovenské divízie sústredené na východnom Slovensku otvoriť front a umožniť tak Sovietom vstup na západ; zatiaľ armáda sústredená na strednom Slovensku mala držať priestor proti nemeckej vojenskej invencii.

Podmienkou úspechu tohto plánu bola koordinácia akcie so sovietskym velením. Dňa 4. augusta 1944 odletel K. Šmidke s vojenskými plánmi do Moskvy. Koordinovaná akcia sa však neuskutočnila. Vojenské ústredie bolo prinútené vydať rozkaz k povstaniu ešte pred dokončením príprav. Príčinou predčasného začiatku akcie bola činnosť partizánskych skupín a miestnych ilegálnych organizácií, ktoré ani Vojenské ústredie, ani SNR neboli schopné napriek všetkému úsiliu kontrolovať a usmerniť.

Prvé partizánske skupiny vznikli na Slovensku už roku 1942, ale politickou a vojenskou silou sa stali až v lete 1944. Prispeli k tomu aj výsadky partizánskych organizátorov, ktoré posielal na Slovensko štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve. Boli v nich školení spravodajcovia a skúsení partizánski velitelia z Bieloruska a Ukrajiny, sovietski občania, ale ja Slováci. Výsadky nachádzali v horách už aktívne partizánske skupiny, mali podporu obyvateľstva. Pridávali sa k nim stovky ľudí, do hôr utekali vojaci aj s výzbrojou. Partizánski velitelia prekvapení veľkou podporou chceli vytvárať podľa vzoru Sovietskeho zväzu a Juhoslávie „partizánske rajóny“. To však krížilo plány SNR aj armády, ktoré pripravovali rozsiahlejšiu a vojensky aj politicky účinnejšiu akciu.

Rozbehnutú lavínu sa však už nepodarilo zastaviť. Do Berlína a Bratislavy prichádzajú v druhej polovici augusta 1944 správy o nových a nových partizánskych akciách: o prerušení dopravy, o zatarasených tuneloch, prepadoch nemeckých stráží vojenských objektov tovární, o prehliadkach vlakov, strieľaní nemeckých stráží i civilistov. Partizáni od 21. augusta 1944 obsadzujú obce, mestá, ilegálne Národné výbory sa na niektorých miestach otvorene ujímajú moci. Bratislavská vláda bola bezmocná, nemeckým úradom bolo jasné, že Tiso sám situáciu nezvládne.

Dňa 27. augusta zadržali partizáni vo Vrútkach nemeckú vojenskú misiu plukovníka Otta, ktorá ustupovala z Rumunska; 28. augusta ráno na dvore martinských kasární zadržaných zastrelili. To už udalosti dostávali nezadržateľný spád a 29. augusta 1944 začala nemecká armáda obsadzovať Slovensko. Vojenské ústredie v BB odpovedalo večer vydaním dohovoreného hesla „Začnite s vysťahovaním“ posádkam.  Povstanie sa začalo.

SNP
Povstalci udržiavali proti útokom nemeckej armády súvislé územie na strednom Slovensku po celé dva mesiace, od 29. augusta do konca októbra. Jadrom vojenských síl povstania bola Prvá československá armáda na Slovensku, ktorá do konca septembra vzrástla asi na 60 000 mužov. Velil jej podplukovník (potom generál) Ján Golian, 7. októbra ho nahradil gen. R. Viest. Armáda mala málo protitankových zbraní, diel, skoro žiadne tanky a lietadlá. Povstalecké vojsko posilnil 1. československý stíhací pluk, ktorý preletel na stredoslovenské letiská zo Sovietskeho zväzu.

Druhou bojovou zložkou povstania proti armáde boli partizáni. Ich počet stúpol do októbra asi na 18 000. Boli nasadzovaní popri vojakoch aj na fronte, menšie skupiny sa presúvali cez front do nemeckého zázemia až na územie protektorátu. Hlavné boje sa viedli v horských priesmykoch a nížinách na strednom Slovensku a na severovýchode Slovenska.

Dňa 27. októbra padla BB; časť povstaleckých vojsk sa spolu s veliacimi generálmi dostala do zajatia a boli popravení v Nemecku. Na povstaleckom území vznikla a po dva mesiace fungovala nová politická moc. SNR vydala 1. septembra 1944 Deklaráciu, ktorou sa prihlásila k obnove Československa ako demokratického štátu s novým, spravodlivým národnostným a sociálnym usporiadaním. Deklarácia odsúdila ľudácky režim a prihlásila sa k protifašistickej koalícii: „Dnešným dňom sa slovenský národ manifestačne pripojuje k spojeneckým národom, ktoré svojím bojom a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný demokratický život národom celého sveta tak i nášmu malému národu. Všetkými silami chceme prispieť k skončeniu tohto zápasu o slobodu“.

V povstaní sa začala formovať nová politická reprezentácia Slovenska i nové rozloženie politických síl. Komunisti sa zlúčili so sociálnymi demokratmi. Vytvorila sa jednotná odborová organizácia so silným ľavicovým vplyvom. Vedúce osobnosti SNR – K. Šmidke, J. Lettrich, J. Ursíny, G. Husák .... predstavovali tzv. „povstaleckú reprezentáciu“, ktorá v prvých povojnových rokoch hrala v živote Slovenska vedúcu úlohu.

Povstanie bola obrovská politická aj morálna skúsenosť, ktorá sa dotkla tak či onak väčšiny obyvateľov Slovenska. Teror nemeckých okupačných jednotiek trval sedem mesiacov. Celé obce a horské osady boli vypálené, obyvatelia vyvraždení alebo odvlečení do táborov.

Bratislavská vláda aj po vypuknutí povstania sa snažila aj s nemeckou pomocou udržať kontrolu krajiny.

Územie, ktoré s pomocou Nemcov bratislavská vláda ako-tak kontrolovala sa rýchle zmenšovalo. Dňa 20. septembra 1944 sovietske vojská prekročili karpatský hrebeň; 6. októbra vstúpili v oblasti Duklianskeho priesmyku na slovenské územie aj príslušníci 1. čs. armádneho zboru. Sovietske a československé vojská postupovali z východu koncom roka 1944 začali na Slovensko prenikať aj z juhu sovietske vojská a dve rumunské armády. Proti nim stálo niekoľko nemeckých a maďarských divízií. Dňa 4. apríla boli vytlačené nemecké jednotky z „pevnosti Bratislava“, časť Považia však držali ešte aj v čase, keď sa už bojovalo o Berlín. Väčšina územia Slovenska bola oslobodená až na jar 1945.

Začiatkom apríla 1945 prezident Tiso a vláda emigrovali do Rakúska, 3. apríla do metropoly východného Slovenska Košíc pricestoval z Moskvy prezident E. Beneš. Na druhý deň vymenoval novú vládu republiky, ktorá 5. apríla verejne vyhlásila Košický vládny program. Bol to základný dokument politického usporiadania Československa v prvých povojnových rokoch.

V oslobodenej Bratislave začala činnosť SNR. Sem sa presunul aj prezident a vláda z Košíc, tu ich zasiahla správa o skončení vojny.  Nemecká ríša, ktorá pred šiestimi rokmi podpálila svetový požiar, ležala v troskách.