GÓTI
„Góti (východogermánsky kmeň) pochádzali podľa vlastného podania z Gothiscandzy, situovanej len neurčito do južnej Škandinávie“11. Istá legenda vraví, že príčinou ich sťahovania do severného Čiernomoria bolo preľudnenie oblasti, ktorú obývali, povedané presnejšie oblasti, ktorá sa rozprestierala medzi riekami Odrou a Vislou. Archeológovia však pravdivosť tejto legendy vyvrátili, lebo neobjavili žiadne nálezy, ktoré by potvrdzovali tak rozsiahle sťahovanie. Predpokladá sa, že išlo o pozvoľný postup kultúrneho okruhu, pozorovateľný už od konca 2. storočia, z oblasti medzi Odrou a Vislou smerom na Ukrajinu do severného Pričienomoria. „Tento proces trval bezmála sto rokov“12.

Časom Góti získali v severnom Pričierňomorí veľmi významnú mocenskú pozíciu. Ich kultúra sa tu dostáva do styku so „sarmatskou, iránskou, skýtskou, nomádskou, franskou a gréckou kultúrou, preberali ich výdobytky a stali sa „prostredníkmi“ pôsobenia týchto vyspelých kultúrnych oblastí aj na ostatných Germánov v západnejších častiach Európy“13.

GÓTSKA EXPANZIA
Vzostupu moci Gótov dochádza už okolo roku 238, kedy zaznamenávame ich výboje zacielené predovšetkým na rímske provincie ( o.i. najmä provincia Dolná Moesia) nachádzajúce sa na dolnom toku rieky Dunaj. Získali tu mnoho vojnových zajatcov, ktorých Rimanom vydali až po zaplatení výkupného a následne z obsadeného územia odišli.

Avšak „v štyridsiatich rokoch 3. storočia bolo vyplácanie peňazí zastavené, čo viedlo k mohutnej invázii barbarov roku 250“14. Veliteľom tejto výpravy bol gótsky kráľ Kniva, jeden z najschopnejších germánskych vodcov. Vojsko, ktoré mal k dispozícii, nebolo zložené len zo samotných Gótov, jeho súčasťou boli aj kmene Vandalov, Karpov, Bastarnov, Taifalov a našli sa v ňom aj Rimania, ktorých gótsky kráľ získal na svoju stranu. Kniva na tejto výprave naplno prejavil svoju taktickú zdatnosť a odchádza ako víťaz s bohatou korisťou, ktorá zachránila životy zbytkom rímskej armády.
Tento gótsky úspech predznamenal celý rad „veľkých vpádov na severný Balkán a do Malej Ázie. Pretože oblasti blízko dunajskej hranice boli už zničené a vyplienené, museli útočníci za korisťou postupovať stále ďalej“15.

Od roku 255 začínajú podnikať výpady aj z mora. Rím v roku 257 definitívne stráca dôležitú provinciu Dáciu, ktorá ležala približne na území dnešného Rumunska.

Približne o 10 rokov neskôr (cca v roku 267) sa uskutočnila najväčšia a najničivejšia invázia Gótov do východných provincií. Útok bol zameraný na Grécko. Na prepravu im slúžilo obrovské loďstvo, ktoré údajne čítalo až 2000 lodí. Severoegejské vetry mu spôsobili veľké problémy a mnohé lode skončili na dne Egejského mora.

Góti v Grécku zamierili do epeirských hôr a tam boli v roku 269 drvivo porazení novým cisárom Claudiom II., ktorý za to obdržal titul Gothicus. „Zbytky barbarov boli zhromaždené a prijaté do služby v rímskej armáde, alebo usídlené na území dunajských provincií, čo sa asi väčšine z nich zdalo prijateľnejšie ako návrat domov.“16 Karta sa pomaly, ale isto začala obracať v prospech Riamanov a možno povedať, že už po roku 270 boli Góti z ich území na ústupe. Nastáva obdobie relatívne pokojnejších vzťahov medzi Gótmi a Rimanmi, ktoré ešte viac utvrdila zmluva z roku 332, zaisťujúca Gótom ročné poplatky od Rimanov za poskytnutie ich vojenských oddielov rímskym légiám a umožnila im tiež obnovu obchodu s dunajskými provinciami.

VIZIGÓTI A OSTROGÓTI
Medzičasom v Pričiernomorí vytvorili Góti dva kmeňové zväzy. Rozdelili sa na Vizigótov (Tervingovia – obyvatelia lesov) a Ostrogótov (Greytungovia – obyvatelia stepí). Vizigóti (západní góti) osídlovali územia v povodí dolného Dnestra a juhovýchodné Prikarpatie. Ostrogóti (východní góti) žili v povodí Dnepra, na Kryme a v prímorských oblastiach Aralského mora.

WULFILA
„Najväčší rozmach zaznamenali gótske kmene v priestore východnej Európy v 4. storočí, v období vlády ostrogótskeho konunga Emanaricha. Za jeho panovania začal medzi Vizigótmi na dolnom Dunaji pôsobiť a šíriť kresťanstvo Wulfila – biskup vysvätený v Konštantínopole.“17 Predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 310, bol gótskeho, alebo lepšie povedané pologótskeho pôvodu, nakoľko vzišiel z manželstva Góta a kresťanky kappadockého pôvodu. Istú dobu pôsobil vo Východorímskej ríši, v čase, kedy tam prevládal arianizmus, „učenie kňaza Aria, popierajúce totožnosť Kristovej božskej podstaty s podstatou samotného Boha a pripúšťajúce len jej podobnosť.“18 Ariovo učenie možno zhrnúť do nasledujúcich bodov :
• Syn nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho a nie je s Otcom rovnakej podstaty.
• Syn bol stvorený slobodnou vôľou Otca a je najdokonalejším medzi tvormi.
• Syn nie je večný ako Otec, Otec má pred ním časovú prioritu.
• Tak blízko stojí pri Bohu, že ho Boh prijal za Syna. Synom sa však nazýva iba v zmysle morálnom, tak ako sa aj ľudia nazývajú „božími deťmi.“

Wulfilu toto učenie natoľko ovplyvnilo, že sa nechal Eusebiom z Nikomédie vymenvať za biskupa a rozhodol sa túto vieru šíriť aj do iných oblastí. Preto sa vracia ako misionár medzi Gótov, kde šíri arianizmus. Patrí medzi veľké postavy nielen gótskych dejín. Z germánskych rún a niektorých gréckych a rímskych písmen zostavil gótsku abecedu do ktorej preložil z gréckeho jazyka Bibliu. Jej zlomky sú zachované v tzv. Codexe Argenteus (nachádza sa v univerzitnej knižnici v Uppsale) a Codexe Carolinus. Wulfilovi sa podarilo pokrstiť mnoho Vizigótov a Ostrogótov, ktorí prijali kresťanstvo v arijánskej podobe, nie však všetkých. Nachádzali sa tu Góti, ktorí ostali naďalej verní pôvodným germánskym bohom.

VIZIGÓTI
SŤAHOVANIE NÁRODOV
Ubehlo niekoľko desiatok kľudných rokov od chvíle veľkých gótskych nájazdov na rímske územia a na dunajskej hranici Rímskej ríše to začalo opäť vrieť. Hlavnou príčinou nepokojov boli Huni – „zväz nomádskych kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu,“19 ktorých roku 375 Čínania odrazili od svojich hraníc na Ďalekom východe. Keď Huni videli, že za čínske hranice nepreniknú, „otočili sa“ a začali postupovať smerom na západ pričom pred sebou tlačili ďalšie kmene.

V roku 375 sa dostávajú až k Čiernemu moru kde sa rozprestierala ríša Ostrogótov v ktorej v tom čase vládol kráľ Ermanerich, o ktorom sa vravelo, že kedysi bol veľmi súcim bojovníkom.Teraz bol už starý (legenda uvádza, že mal okolo 100 rokov) a navyše s takým mohutným „náporom“ (silou) akým zaútočili Huni na jeho ríšu nepočítal. „Sila nečakaného uragánu ním otriasla. Dlho sa usiloval udržať si pevnú pôdu pod nohami...,“20 ale po prehratej bitke, keď videl, že všetko je stratené spáchal samovraždu. Na trón nastúpil Vithimer, ktorý ešte urobil zopár pokusov zastaviť Hunov, avšak bezvýsledne. Ostrogótska ríša bola Hunmi rozvrátená a jej obyvateľstvo (ktoré nezutekalo) sa dostalo pod ich nadvládu.

VIZIGÓTI
Po udalostiach, ktoré sa odohrali v Ostrogótskej ríši a prispeli k jej neodvaratnému rozvráteniu si Vizigóti boli vedomí nebezpečenstva v podobe Hunov a ich vodca Athanaric vyslal vojsko brániť hranicu proti Hunom a zároveň zabrániť ustupujúcim Ostrogótom preniknúť na jeho územie. Niekedy v tom čase Vithimer padol v boji a väčšina Ostrogótov sa stala hunskými poddanými.

A tak boj s Hunmi pripadol na Vizigótov. V lete roku 376 ich náčelník Athanaric viedol armádu k Dnestru a opevnil sa tam. Huni pod rúškom noci nepozorovane zaútočili na Athanarichovu armádu a prinútili ju k ústupu, v ktorom však bol Athanaric majstrom a jeho vojsko zostalo prakticky bez strát. A tak sa Athanarich rozhodol proti Hunom vybudovať sériu opevnení, avšak ani táto stratégia sa mu nevyplatila, lebo Huni obišli tieto opevnenia a vyrabovali vizigótske sklady s potravinami. Po tomto neúspechu začal Athanarich strácať politickú podporu. Opustila ho „väčšina ľudu, keďže bieda o potraviny podlomila jeho sily a hľadali si domov o ktorom by barbari vonkoncom nič nevedeli.“21 Vyhladovaný ľud sa húfne pridával k Fritigernovi – vodcovi opozície, ktorý rozprával o hľadaní útočiska pred Hunmi niekde v Európe. Athanarich s „hŕstkou“ verných ustúpil do transylvánskych hôr.

VIZIGÓTI V RÍMSKRJ RÍŠI
„Roku 376 sa na dolnom Dunaji začali zhromažďovať tisíce Germánov, ktorí chceli na južnom brehou rieky nájsť ochranu pred plieniacimi Hunmi.“22 Niekedy koncom leta, toho roku sa cisár Valens dozvedel, že niekoľko tisíc Germánov žiada o povolenie prekročiť Dunaj a vstúpiť na rímske územie. Valens sa musel rozhodnúť a rozhodol, že im povolí vstup na územie Ríma. Vtedy ešte nemal ani potuchy, aké závažné rozhodnutie vykonal. A že dôsledky zaň neponesie len on, ale aj Rímska ríša.

„A tak vďaka cisárovmu súhlasu dostali Góti možnosť prejsť cez Dunaj a osídliť časti Trácie. Celé dni a noci sa preplavovali od brehu k brehu, po skupinách usadení na lodiach, pltiach a vydlabaných kmeňov stromov. Rieka Dunaj je spomedzi všetkých najťažšie zdolateľná a vtedy ešte po častých dažďoch stúpla jej hladina.“23

Cisárov súhlas na usídlenie Vizigótov nebol niečím nezvyčajným. V prvom rade aj preto, že Fritigernovi Vizigóti boli na rozdiel od Athanarichových kresťania, v druhom rade ariáni ako bol aj Valens, ďalej hľadali miesto kde by mohli žiť a Valens im dal „prázdne“ územia v Trácii a nakoniec to bol národ vojakov, ktorí by doplnili Valensove légie. Valens im dokonca veľkoryso sľúbil aj zásoby potravín aspoň do doby kedy si sami budú schopní jedlo obstarať a vypestovať.

Vizigóti pod vedením Fritigerna boli na rímskom území usídlení ako coloni. Zanedlho po nich prichádzali k Dunaju ďalšie skupinky germánov a tiež žiadali o povolenie usadiť sa v ríši, no nedostali ho. Valens prikázal Fritigernovi, aby ich udržal za hranicami Trácie, ale jednanie s Fritigernovými ľuďmi bolo veľmi problematické. Jednak preto, lebo Rímska správa Trácie s nimi zaobchádzala ako s porobeným národom, pričom ich zaťažila neúmerne vysokými daňami a robotnými povinnosťami a tiež preto, že plytvala s potravinovými prídelmi, ktoré im nechal zasielať sám Valens. A tak „skoro vypukol medzi Vizigótmi strašný hlad.“24 Všeobecná nespokojnosť veľmi rýchlo prerástla v ozbrojené povstanie do ktorého sa zapojili aj Trákovia pracujúci v tamojších baniach na zlato. Netrvalo dlho a Trácia sa dostala do rúk Vizigótov. V roku 377 porazil Fritigern pri Marcianopole menšiu rímsku armádu. Jeho sila neustále narastala, pretože sa k nemu pridávali ďalší Góti usadení na Balkáne už predtým. Navyše sa situácia pre Rím rýchlo zhoršovala, lebo na ich územie začali cez dolný tok Duanja prenikať aj iné germánske kmene.

Bola to práve porážka Rimanov v Trácii, ktorá donútila cisára Valensa uzavrieť s Peržanmi mier a vrátiť sa do Konštantínopola, aby sa raz a navždy vysporiadal s Vizigótmi.