Ráno 9. augusta 378 vyrazil cisár Valens zo svojho tábora s 20000 mužmi nájsť a zničiť Fritigerna, ktorý údajne táboril jedenásť míľ ďalej iba s 10000 mužmi. Valens bol nemilo prekvapený keď zistil, že narazil na jadro gótskych síl (niektorí autori tvrdia, že ich bolo až 150000). Začal sa mimoriadne krvavý a chaotický boj, v ktorom Rimania ťahali za kratší koniec. Samotný priebeh boja verne a farbisto opisuje rímsky dejepisec Ammianus Marcellinus: „Barbari prenasledovali našich zo zúrivosťou, ktorá sa im dala vyčítať zo svitu očí, a naši už stekali z krvi a malátneli. Niektorí z Rimanov padli rukou neznámeho útočníka, mnohých povalila na zem číra váha dotierajúcich nepriateľov, niektorých skántrili údery spolubojovníkov.“ Rimania bitku prehrali a „bola to najväčšia rímska porážka za niekoľko desaťročí a v boji prišiel o život aj sám cisár“25 zabitý pri chaotickom ústupe. Istá legenda však hovorí, že našieľ útočisko v chatrči blízko bojiska a tam ho Góti zaživa spálili.
Ani Fritigern nedopadol „slávne“, stal sa obeťou vlastného víťazstva a jeho vplyv postupne slabol. Po tragédii pri Adrianopole bola moc vo východnej časti ríše v troskách. Neexistovala armáda ani cisár. Vládca západnej časti ríše Gratianus musel preto urýchlene jednať. Vymenoval za cisára východnej časti ríše Theodosia a spolu začali pomaly, od základu, budovať novú armádu. „Nový cisár Theodosius vedel, že sa Vizigótom nemôže postaviť v boji a tak diplomatickými prostriedkami začal nahlodávať a podlamovať vôľu ich vodcov („predákov“).“26 Uplácaním a vyjednávaním s hlavnými predstaviteľmi Vizigótov sa mu vo vnútri ich kmeňa podarilo vytvoriť pomerne silnú prorímsky orientovanú stranu.
V roku 382 bola s Vizigótmi uzavretá zmluva (foedus) „na ktorej základe boli usídlení medzi Dunajom a balkánskymi horami v provinciách Trácii a Moésii,“27 ktoré boli síce oslobodené od daní, ale patrili naďalej impériu. Na oplátku sa od Vizigótov očakávala služba v rímskych légiách za ktorú boli riadne platení – dostávali žold.
Lenže vizigótski „predáci“ si spojeneckú zmluvu vykladali skôr podľa seba, než prostredníctvom zákonov rímskeho práva. Zaujímali sa hlavne o rozšírenie svojho bohatstva a vplyvu v rámci Rímskej ríše. Bolo len otázkou času kedy zmluvu porušia. Stalo sa tak okolo roku 391 kedy barbarské vojsko preniklo na juh od balkánskych hôr a porušilo tak zmluvu uzatvorenú v roku 382. Vodcom týchto „narušiteľov“ bol akýsi Alarich, muž neznámeho mena, ktoré však vtedy prvý krát preniklo na svetlo dejín a bolo nimi ešte mnohokrát skloňované.
ALARICH I. (395 – 410)
Alarich sa pravdepodobne narodil niekedy okolo roku 370 v dnešnom Bulharsku na ostrove Peuce pri ústi rieky Dunaj. Údajne pochádzal zo starého a váženého rodu Balthov. Jeho ženou sa stala dcéra ostrogótskeho kráľa Theodoricha a porodila mu syna Amalaricha. Postupne si upevňoval svoju pozíciu, čo potvrdzujú aj staré pramene, ktoré sa o ňom zmieňujú ako o vodcovi foederátov (germánskych jednotiek slúžiacich v rímskej armáde, ale organizovaných podľa vlastných kmeňových štruktúr), ktorý sa zúčastnili v roku 394 pod vedením cisára Theodosia I. vojenskej výpravy proti uzurpátorovi Eugeniovi. V roku 395 dosiahol Alarich jeden z vrcholov svojej kariéry. „Barbarskí pohlavári ho za jednomyseľného súhlasu vyzdvihli podľa starého zvyku na štít a slávnostne ho vyhlásili za kráľa Vizigótov.“28
Ďalší úspech na seba nenechal dlho čakať. Prišiel v roku 397, kedy bol v Konštantínopole z vôle cisára Arcadia vydaný edikt (magistrem militum) povyšujúci Alaricha na najvyššieho veliteľa východného Illyrica (súhrnné označenie pre provinciu Panónie, Moésie, Dalmácie a Dácie). I to mohol byť jeden z dôvodov, prečo ponechal Východorímsku ríšu na pokoji a zameral sa smerom na západ. Faktom však zostáva, že „európske provincie patriace východnému cisárovi boli vyčerpané, ázijské neprístupné a sila Konštantínopola odolala jeho útoku.“29 A tak s uvedeného jasne vyplýva, že Itália vyhovovala viacej jeho zámerom a cieľom. Lákala ho najmä jej krása a bohatstvo, ale aj túžba uskutočniť už sen svojich predchodcov, ktorým bolo priviesť Vizigótov do zeme kde by sa mohli natrvalo usadiť, do zeme zasľúbenej.
V priebehu nasledujúcich rokov sa tam postupne presunuli a začali ohrozovať aj väčšie mestá. Ich výpady boli čoraz odvážnejšie a drzejšie. Medzi rokmi 401 – 402 Alarich dokonca ohrozoval aj hlavné mesto Miláno (Mediolanum) čím prinútil cisára Honoria presťahovať sa do „nedobytnej“ Ravenny. Na Veľkú noc v roku 402 napadla rímska armáda v spolupráci s Alanmi Vizigótov pri meste Pollentia, kde si zriadili tábor a na „večer toho krvavého dňa vzdali Góti boj, valy okolo ich tábora boli prelomené...“30 a tí, ktorí nestihli utiecť, Rimania zajali. Pramene vravia, že medzi rukojemníkmi bola aj Alarichova manželka. Výpravy sa zúčastnila vraj preto, lebo sa nemohla dočkať sľúbených rímskych šperkov a slúžiek z patricijských rodín. Avšak jej prítomnosť na výprave mohla poukazovať i na fakt, že sa tohto ťaženia zúčastnili aj ženy a deti, teda mohlo ísť o pokus nájsť nové sídla pre celý kmeň. Tento stret pri meste Pollentia pokladali Rimania za svoje veľké víťazstvo, avšak vizigótska hrozba ani zďaleka nebola zažehnaná. V roku 403 utrpel Alarich pri meste Verona ďalšiu ťažkú porážku, ktorá ho stála takmer život (zachránil ho rýchly kôň a zbrklosť Alanov, ktorí prekazili Rimanom ich akciu), ale jeho hlavné vojenské sily zostali nedotknuté. „Vizigótsky vodca po tomto stretnutí usúdil, že je načase ustúpiť“31 a opustil Itáliu.
Počas jeho neprítomnosti sa v Itálii udiali zmeny, ktoré mu nahrávali do karát. Honorius totiž neodolal „tlaku“ Stilichových nepriateľov a nechal tohto schopného vojvodcu aj s jeho najbližšími spolupracovníkmi odstrániť. Vypukol prevrat, ktorý uvolnil dlho potlačované všeobecné nepriateľstvo voči všetkému „barbarskému“ v Itálii, čo sa prejavilo masovým zabíjaním germánskych obyvateľov, vrátane žien a detí. Tým, ktorým sa podarilo tomuto vyvražďovaniu uniknúť celkom logicky hľadali „azyl“ práve u Alaricha a žiadali ho, hnaní túžbou pomstiť smrť svojich najbližších o odvetné vojenské ťaženie.
Písal sa rok 408, kedy Alarich prekročil s mnohopočetným vojskom Alpy a nabral smer Rím. Netrvalo dlho a stál pred mestom miest. Šikovným manévrom obkľúčil jeho hradby, mal pod kontrolou 12 hlavných brán a vôbec odrezal mesto od spojenia s okolitým svetom na súši i na vode. „Nešťastná metropola zakúsila postupne tieseň nedostatku a nakoniec strašné útrapy hladomoru.“32 Ostávala len jedna voľba – zaplatiť. Cena za slobodu bola vysoká. Po zaplatení výkupného skončilo prvé obliehanie Ríma a Alarich spokojne odišiel. Hlavný problém, nový domov a pôda pre Vizigótov však zostával stále nevyriešený. A práve on bol podnetom k druhému obliehaniu Rímskej metropole v roku 409, keď cisár Honorius odmietol vydať Vizigótom provinciu Noricum a ani rokovanie s rímskym senátom nebolo úspešné. Alarich tentokrát nezaútočil priamo na „večné mesto“, ale obsadil jeho strategické miesto – Ostijský prístav, ktorý bol jeho hlavnou zásobárňou. Akonáhle sa Alarich zmocnil tohto dôležitého miesta, vyzval obyvateľov metropole, aby sa vzdali s tým, že ak tak neurobia, okamžite zničí sklady, ktoré boli ich alfou a omegou v zásobovaní potravinami. A hrdí Rimania boli znovu raz na kolenách, boli dokonca nútení zvoliť si na žiadosť Alaricha nového cisára (namiesto Honoria), ktorým sa stal mestský preafekt Attalus. Ukázal sa ako plne neschopný a tak ho Alarich z trónu dal zosadiť a pokúsil sa obnoviť mierové jednania s Honoriom. Avšak cisár Honorius bol ochotný radšej obetovať Rím ako vyjednávať. A tak Vizigóti po tretí krát stáli pred bránami Večného mesta. Ich obliehanie netrvalo dlho. V noci roku 410 prekonali pri Salarijskej bráne rímske opevnenie. Legenda vraví, že im v tom mierou vrchovatou pomohla jedna žena, ktorá nechcela, aby sa opakovalo vyhladovanie mesta. Rím bol vydaný Vizigótom na milosť a nemilosť. Pramene vravia, že drancovanie a plienenie Ríma netrvalo dlho, nanajvýš týždeň. Alarich od všeobecného plienenia ušetril len kostoly a obyvateľstvo, ktoré sa do nich ukrylo. „Večné mesto“ bolo v troskách.
Ďalším zámerom, ktorý si Alarich vytýčil bolo získať provinciu Afriku. Bola pre zásobovanie Apeninského polostrova životne dôležitá. Tento cieľ už Alarich naplniť nedokázal, zomrel po krátkej chorobe v Cosenze. Pohreb bol veľkolepý, „podľa tradície bol pochovaný aj so svojimi pokladmi v koryte rieky Busento“33, ktorej tok musel byť počas pohrebu odklonený. Všetkých zajatcov, ktorí sa zúčastnili prác na tvorbe Alarichovho hrobu, nemilosrdne povraždili, aby navždy zostalo v tajnosti miesto kde ležali pozostatky ich kráľa.
ATHAULF (410 – 415)
Po smrti Alaricha I. na Vizigótsky trón usadá jeho švagor Athaulf. Najskôr mal snahu pokračovať v Alarichovom pláne podmaniť si Afriku, ale neskôr od neho upustil. Tento muž si zrejme uvedomil, že nie je schopný zničiť Rímsku ríšu ako celok a pretvoriť ju v akúsi Góthiu. Vedel, že Vizigóti sú príliš „barbarskí“ na to, aby dokázali žiť podľa zákonov, ktoré každá ríša k svojej životaschopnosti potrebuje. Pochopil, že oveľa viac získa práve spoluprácou s Rímskou ríšou.
Athaulf so súhlasom cisára Honoria, odvádza Vizigótov do južnej Galie. Akonáhle tam prišiel, zvrhol uzurpátora Jovina a upevnil si svoju pozíciu. O niekoľko rokov nato sa oženil s nevlastnou Honoriovov sestrou Gallou Placídiou, ktorá bola zajatá pri plienení ríma v roku 410. Z tohto gótsko - rímskeho manželstva vzišiel syn, ktorého pomenovali Theodosius. Mier medzi Rimanmi a Vizigótmi netrval dlho. Príčinou sváru bolo prerušenie pravidelných dávok obilia, ktoré Rimania mali Vizigótom poskytovať, nakoľko boli tak zaviazaní zmluvne. Vizigóti sa proti takémuto zaobchádzaniu vzbúrili, ale drvivo ich porazil Flavius Constantinus Honoriov vojvodca. Táto prehra ich prinútila stiahnuť sa do Hispánie.
Nespokojnosť predákov s vládou Athaulfa neustále rástla a tak sa rozhodli túto situáciu riešiť radikálnym spôsobom, jeho odstránením. Atentát bol úspešný, kráľa zavraždil muž menom Dubius.
SIGERICH (415)
Po Athaulfovej smrti, „urobil Sigerich (415) príslušník súperiacej dynastie prevrat a zavraždil pri ňom Athaulfovho brata a jeho deti“34 a obsadil kráľovský trón. Iróniou osudu bolo, že vládol len kratučkých sedem dní a potom bol zavraždený pri podobnom prevrate aký sám zosnoval na Athaulfa. Vladárske žezlo po ňom prevzal Wallia.
WALIA (415 – 418)
Zanedlho bol nútený podpísať spojeneckú zmluvu s cisárom Honoriom (416), ktorou sa Vizigóti stali spojencami Ríma. Vydali Rimanom rukojemníkov (medzi ktorými bola aj Galla Placídia) a zaviazali sa, že za zásobovanie potravinami (najmä obilím) oslobodia Hispániu od iných germánskych kmeňov (predovšetkým Alanov, Svévov, Silingov a pod.). Po tom čo sa Vizigótom takmer podarilo zničiť spomínané germánske kmene, povolal ich Flavius Constantinus do Galie a dal im Aquitaniu, aby sa tam usadili.Táto už druhá spojenecká zmluva medzi Vizigótmi a Rimanmi bola podpísaná v roku 418. Územie Aquitanie „zahŕňalo mestá Bordeaux, Agen, Angouleme, Saintes, Poitiers a Perigeux, teda celkom šesť územných celkov, ktoré spolu s hlavným mestom Tolous dávajú výsledné číslo sedem“. Preto sa tejto oblasti začalo hovoriť „Septimania“. Kráľ Wallia tu vládol len veľmi krátko. I napriek tomu začal úspešne budovať svoju ríšu nazývanú aj podľa sídelného mesta Tolous – tolosánskym kráľovstvom.
THEODERICH I. (419 – 451)
Na voľný trón nastúpil Theodorich I. manžel dcéry kráľa Alaricha, ktorému sa podarilo vďaka svojej dlhovekosti a plodnosti založiť vládnucu dynastiu. Treba zdôrazniť, že po celú dobu jeho vlády, Vizigóti uznávali a držiavali zmluvu uzavretú v roku 418 s Flaviom Constantinom. Theodorich I. bol šikovný panovník, vedel udržať na „na uzde“ útočnosť svojho ľudu voči susedom. V roku 451 zomiera starý kráľ v bitke na Katalaunských poliach, kde stál verne na strane Rimanov, keď bojovali proti Hunom. Na uvoľnený trón si po ňom zasadol jeden z jeho troch synov.
THORISMUND (451 – 453)
Najstarší syn Theodoricha I., ktorý vládol len dva roky, nakoľko bol úkladne zavraždený. Kráľovské žezlo po ňom prevzal jeho brat Theodorich II.
THEODORICH II. (453 – 466)
Keď zasadol na trón, v tom čase boli Vizigóti najvýznamnejšou barbarskou silou na Západe. Neskrýval svoj otvorený obdiv voči Rímskemu impériu a správal sa ako barbarský veliteľ v rímskych službách. Časom začína narastať záujem Vizigótov o Hispániu ( dnešné územie Španielska). Svoje plány už nestihol zrealizovať, lebo ho v roku 466 zavraždil jeho mladší brat Eurich.
EURICH (466 – 484)
Po tom čo prebral žezlo po svojom bratovi, svoju pozornosť zameral predovšetkým na Hispániu. Postupne si ju začal podmaňovať. Zargoza a Pamplona padli do jeho rúk už v roku 472, ak nie ešte skôr. Do svojej smrti sa mu podarilo dobyť väčšinu Hispánie, pričom nenarazil na nejaký sústavnejší odpor. Eurich bol vzdelaný muž, o čom svedčí fakt, že dal spísať zákonník, ktorý vošiel do dejín pod názvom Codex Euricianus. Bol zároveň najstarším germánskym zákonníkom vôbec. Zomiera v roku 484.
ALARICH II. (484 – 507)
Nástupcom Euricha sa na kráľovskom tróne stáva Alarich II. V roku 507 ho hladko porazil franský kráľ Chlodovik v bitke pri Vuillé neďaleko Poitiers. Alarich II. zomiera priamo v boji. Vizigóti strácajú väčšinu Galie (udržali si len Septimániu) a sú vytláčaní do Hispánie.
