GESALICH (507 – 511)
Neočakávaná smrť Alaricha II., nastolila pred Vizigótov otázku voľby nového panovníka. Stáva sa ním nemanželský syn Alaricha II – Gesalich. Pokračoval v boji proti Frankom, ale neúspešne. Veľmi skoro padlo Toulose a po ňom aj Narbone a Gesalich bol nútený stiahnuť sa do Hispánie. Nechýbalo mnoho a Vizigótska ríša mohla byť minulosťou, keby jej na pomoc neprišiel slávny ostrogótsky panovník Theodorich I. Veľký. Nebola to čisto nezištná pomoc „bratovi“ v ohrození, ale Theodorich sledoval vlastné ciele. Chcel dosiahnuť nadvládu nad Vizigótmi a taktiež mal v záujme dosadiť na vizigótsky trón svojho vnuka Amalaricha. V roku 511 je zvrhnutý z trónu Gesalich a na jeho miesto je dosadený už vyššie spomenutý Amalarich, ale v skutočnosti vládol aj tak až do svojej smrti Theodorich. Zároveň v tom istom roku vzniká spojenectvo medzi Ostrogótmi a Vizigótmi, tzv. Ostrogótsko – Vizigótska únia, ktorá pretrvala až do smrti Theodoricha I. Veľkého, čiže až do roku 526.

AMALARICH (511 – 531)
Samostatne začal panovať až od roku 526, teda až po smrti svojho deda Theodoricha I. Veľkého. Keďže chcel zlepšiť vzťahy s Franskou ríšou za ženu si berie franskú princeznú Chlothildu. Dosiahol však presný opak, keď od nej žiadal, aby prestúpila z katolíckej viery na arijánstvo, „dal jednému z jej bratov, Childebertovi zámienku k vpádu.“35 Childebert Amalaricha zahnal do Hispánie, až do Barcelony kde bol zavraždený svojimi vlastnými stúpencami.

THEUDES (531 – 548)
Po smrti Amalaricha, „ zvolili vizigótski šľachtici svojím vodcom ostrogótskeho veliteľa Theudesa.“36 Uzavrel manželstvo s bohatou Rimankou a z otrokov na jej panstve si vytvoril vlastnú armádu, ktorá čítala približne 2000 mužov. Theudes vládol pomerne dlho, avšak jeho vláda nebola až tak úspešná. Zaznamenal približne toľko úspechov ako nezdarov. Aj keď mu nemožno uprieť isté vojenské úspechy proti Frankom. Jeho život vyhasol v roku 548, keď bol zavraždený vo svojom paláci.

THEUDEGISEL (548 – 549)
Na voľný trón nastupuje popredný Theudesov vojvodca Theudegisel. Jeho obdobie vlády trvalo sotva rok, pretože rovnako ako jeho predchodca zahynul násilnou smrťou, po tom čo Agila proti nemu spôsobil štátny prevrat.

AGILA (549 – 553)
Agilov nástup na trón, zmenil situáciu v postavení vizigótskej šľachty, ktorá bola dovtedy viac menej v područí ostrogótskej aristokracie. Vizigótska šľachta sa osamostatňuje. V krajine však vládol chaos a zmätok. Proti Agilovej vláde vypukla otvorená revolta pod vedením Athanagilda, z ktorej sa neskôr vyvinula občianska vojna, ktorá nepokoje v krajine ešte znásobila. Ríšou otriasali rôzne vzbury. Za zmienku stojí napríklad povstanie obyvateľov Cordoby, ktorá už v roku 550 dosiahla svoju nezávislosť od panovníka, nakoľko odrazila útoky jeho armády. Všeobecný chaos a zmätok ešte dokreslila intervencia Byzantskej ríše, ktorú požiadal o pomoc už vyššie spomenutý šľachtic Athanagild. Akonáhle bola byzantská armáda „v zemi, odtrhla od ríše malú enklávu na juhu a pripojila ju k východnému impériu. O jej rozsahu sa vo vedeckých kruhoch veľa diskutovalo, ale zahŕňala prinajmenšom Catagenu, Málagu, Sagontiu a Asidoniu.“37 V ríši vzniká „mocenské vákuum“, ukazuje sa mnoho potenciálnych vládcov. Medzi nimi sa presadil Athanagild, ktorý nechal v roku 553 Agilu nemilosrdne zavraždiť. Kráľovská moc prešla na Athanagilda.

ATHANAGILD (553 – 567)
Po zavraždení svojho rivala sa stáva jediným kráľom Vizigótov. Obdobie jeho vlády je veľmi zle vypodložené prameňmi a tak medzi historikmi sa názory na jeho osobu a vládu niekedy značne rozchádzajú. Isté je, že sa s neveľkým úspechom snažil vytlačiť Byzantíncov z Hispánie. A tiež sa môžeme prikloniť k úvahe, že za jeho vlády ešte stále pokračoval úpadok ríše. Po smrti Athanagildovej na vizigótsky trón usadá Liuva.

LIUVA (567/68 – 571/ 72)
Počas svojej nedlhej vlády sa zdržoval najmä v Septimánii, keďže Frankovia sa znovu pokúsili získať túto hádam najvýznamnejšiu provinciu Vizigótov. Liuvia po roku panovania zveril správu hispánskych dŕžav do rúk svojho brata Leovigilda. V roku 572 Liuva náhle zomiera a panovnícka moc plynulo prešla do rúk jeho slávneho brata Leovigilda.

LEOVIGILD (572 – 586)
Leovigild bol zrejme „najúspešnejším panovníkom akého Vizigóti kedy mali, aj keď musíme konštatovať, že jeho predchodcovia i nasledovníci príliš nevynikli.“38 Práve za jeho vlády dosiahla vizigótska moc v Hispánii svoj vrchol. Hneď ako sa ujal vlády, vyriešil aj nástupnícku otázku, tým, že udelil svojim dvom synom nástupnícke právomoci. Vyhlásil Toledo za hlavné mesto a miestnych vládcov na celom polostrove primal k poslušnosti. Bola obnovená politická stabilita, ktorá mu umožnila k ríši pričleniť aj jej odtrhnuté časti ako napríklad Cordobu, ktorej nezávislosť bola zrušená v roku 572. Po veľkom úsilí sa mu podarilo zjednotíť kráľovstvo. Významné úspechy dosiahol aj bojoch proti Byzantskej ríši. O Leovigildovi bolo všeobecne známe, že podporoval arianizmus na úkor katolicizmu a snažil sa ho presadiť. Dostal sa preto do sporu so svojím starším synom Hermenegildom, ktorého medzičasom manželka, franská princezná Ingunda, prehovorila na prestup ku katolicizmu. Nechal sa pokrstiť a prijal meno Ján. Po tomto akte vzájomné vzťahy medzi otcom a synom značne ochladli. Hermenegild sa dokonca spolčil s Byzantskou ríšou proti otcovi a v roku 579 sa v Seville vyhlásil za kráľa. Pramene uvádzajú, že mal pod kontrolou najbohatšie oblasti Hispánie, ale presný rozsah územia ktoré ovládol nie je uvedený. Napriek svoju silnému postaveniu nedokázal zasadiť otcovi „smrteľnú“ ranu a ovládnuť ostatok Hispánie. Správal sa až nepochopiteľne pasívne. A tak k rozhodujúcemu úderu pristúpil Leovigild. „V roku 582 zamieril s vojskom na juh a obsadil Méridu. Nasledujúceho roku začalo obliehanie Sevilly, kde sa nachádzala Hermenegildova rezidencia.“39 Leovigild dobyl Sevillu ešte niekedy v lete toho istého roku, ale Hermenegildovi sa stade podarilo utiecť. Nebolo mu to nič platné, bol chytený v Cordóbe. Otec s ním zaobchádzal najskôr pomerne zhovievavo, ale potom ho nechal v tarragonskom vyhnanstve usmrtiť cca v roku 585. V tom istom roku sa Leovigildovi podarilo vyvrátiť ríšu Svébov a ich územie pričlenil k Vizigótskej ríši. Keď v roku 586 zomrel zanechal synovi Rekkaredovi značne rozsiahlu ríšu.

REKKARED (586 – 601)
Leovigild nezanechal synovi len obrovskú ríšu, ale aj riešenie náboženského problému. Nový kráľ pristúpil k tomuto problému skutočne svojsky. V roku 587 nielen z osobných dôvodov prestupuje na katolicizmus. Rekkared postupne pripravoval podmienky k prestupu na katolicizmus všetkých Vizigótov. Stalo sa tak na treťom Toledskom koncile v roku 589, kedy bola formálne vyhlásená konverzia Vizigótov na katolicizmus. Takýto počin sa neobišiel bez odporu prívržencov arijánstva a vypukli vzbury, ktoré bezmála trvali ešte zhruba 10 rokov po Rekkaredovej smrti. Medzi sebou súperili prívrženci arijánstva a katolicizmu. Za zmienku stoja predovšetkým štyri väčšie arijánske vzbury :
• Prvú zorganizovali v rokoch 587 až 588 vizigótske kniežatá v Meride. Za zmienku stojí, že sa medzi nimi nachádzal aj budúci vizigótsky kráľ Viterich.
• Druhú zorganizoval v roku 588 ariánsky biskup Udilo s vizigótskou kráľovnou, keď sa pokúsili o štátny prevrat.
• Pri tretej dochádza k vzbure dvoch popredných narbonnských šľachticov, ktorí pre svoju vec získali aj vizigótskeho biskupa Athalosa.
• A poslednú vzburu podnikol v rokoch 589 až 590 kráľovský pobočník, vojvoda Argimund, ktorý bol za to skalpovaný a odťali mu pravú ruku.

Počas tohto „nepokojného“ desaťročia postupne vládli králi ako LIUVA II. (601 – 603), VITERICH (603 – 610), GUNDEMAR (610 – 612).

V tomto období prebiehalo násilné pokresťančovanie pohanov i židov. Boli nútení, aby sa vzdali svojej doterajšej viery a konvertovali ku katolicizmu. Z uvedeného jasne vyplýva, že katolicizmus zvíťazil nad svojimi odporcami. Katolícka strana si dosadila svojho panovníka, ktorým sa stal muž menom Sisebut.

SISEBUT (612 – 621)
Bol to veľmi zbožný panovník, ktorý však svojou zbožnosťou zašiel priďaleko keď sa neštítil dekrétovať násilné prekrstenia najmä židovského obyvateľstva. Za jeho panovania pôsobili v Seville slávni biskupi Leandro a Izidor Sevillskí. Izidor je v súčastnom svete známy ako záchranca vedomostí klasického sveta, ale jeho vtedajší vplyv bol predovšetkým politický, keď pomáhal šíriť kresťanskú vieru. „Za Sisebutovej vlády boli Byzantínci zatlačení do malej enklávy v Algarve.“40 Po jeho smrti ho na tróne mení Rekkrared II.

REKKARED II (621)
Na vizigótskom tróne sa ohrial len 2 mesiace potom bol z trónu zvrhnutý.

SVINTHILA (621 – 631)
Preberá vladárske žezlo bezprostredne po Rekkaredovi II. K jeho nesporným úspechom nepochybne patrí vypudenie Byzantíncov z Hispánie. Alebo lepšie povedané, zaslúžil sa o zánik byzantskej provincie na Iberskom polostrove v roku 624. Je pravdepodobné, že by jeho obdobie vlády bolo aj dlhšie, keby ho Sisenand s pomocou frankov nezvrhol v roku 631 z trónu.

SISENAND (631 – 636)
Sisenand sa na kráľovský trón dostáva predovšetkým zásluhou frankov, konkrétne kráľ Dagobert mu pomáha zvrhnúť Svinthilu z trónu. Dagobertovi sa pri tejto vojenskej intervencii do Vizigótskej ríše podarilo ovládnuť Zaragozu. Po nedlhej vláde Sisenanda nastupuje na kráľovský stolec Chinthila.

CHINTHILA (636 – 640)
Stal sa známym panovníkom vďaka zákonu, ktorý bol pre vtedajšiu Európu novinkou. Vydal ho v roku 638 a tento zákon zakazoval žiť nekatolíkom v Španielsku. Vzťahoval sa aj na židov. Nútil ich, aby sa vzdali svojej viery a dali sa pokrstiť, inak budú z Hispánie vyhnaní.

TULGA (640 – 641)
Bol násilne zosadený z trónu a zatvorený do kláštora, preto vládol len necelý rok.

CHINDASWINTH (641 – 649)
Po polstoročí nepokojov získal kráľovský trón Chindaswinth, po tom čo násilným spôsobom zosadil z trónu predchádzajúceho panovníka. Presadzoval sa obzvlášť drsným spôsobom čo pocítili najmä politickí oponenti. Franská kronika uvádza, že ich dal usmrtiť minimálne 700. Týmto zvlášť drastickým spôsobom sa zbavil starej šľachty a dosadil novú, jemu vernú. „Právne reformy pôvodom z liber Indiciorum a koncili, podporili jeho cieľ upevniť korunu a potvrdili jej zvrchovanosť nad cirkvou. Tým, že si rezervoval právo menovať biskupov, vyzbrojil Chindaswinth monarchiu silnou zbraňou v boji proti politickej hegemónii cirkvi a za kontrolu nad civilnou spoločnosťou.“41

REKKESWINTH (649 – 672)
Syn slávne neslávneho otca. Na ôsmom Toledskom koncile sa dištancoval od všetkých zverstiev, ktoré popáchl jeho otec. Vracia majetky tým, ktorým boli odňaté za vlády Chindaswintha, udeľuje amnestie tým, ktorých postihli represálie jeho otca. Počas Rekkeswinthovej vlády sa potvrdila voliteľná povaha monarchie.Čo v praxi znamenalo, že monarchu (kráľa) volili biskupi a šľachtici, ak zomrel, ich úlohou bolo rýchlo zvoliť nového. Rekkeswinth bol veľmi vzdelaný muž, podporoval vedu aj umenie. Vydal zákonník, ktorý bol spoločný tak pre Vizigótov ako aj pre Rimanov.

WAMBA (672 – 680)
Nastupuje na trón po Rekkeswinthovi. Bezprostredne po tom ako získal žezlo musel zamedziť povstaniu šľachty v narbonskej provincii. Okrem toho sa búrili aj Vaskóni. Avšak vojenský zákon nútil všetkých poddaných, aj duchovenstvo, aby sa aj so svojimi jednotkami dostavili a v prípade potreby bránili kráľa. Tento zákon pobúril šľachtu, ktorá kráľa zosadila. Hneď nato vypukla občianska vojna medzi stúpencami Chindaswintha a stúpencami Wambu.

ERVIG (680 – 687)
Vo svojej honbe za mocou zadĺžil vizigótske kráľovstvo, Toledského biskupa zahrnul výsadami a vôbec kráľovu slabosť využívala aj šachta, ktorá si vynucovala odpustky, amnestie a výnimky z vojenského zákona. Tlaky a strach spôsobili, že sa Ervig vzdáva tónu v prospech svojho zaťa.

EGIKA (687 – 701)
Osobná neistota a strach prinútili panovníka, aby vydal zákon zakazujúci zložiť prísahu vernosti inému ako panovníkovi. Ani tento zákon mu nepomohol a musel čeliť povstaniu skupiny šľachticov, ktoré sa nezaobišlo bez konfiškácií a krviprelievania.

WITIZA (701 -710)
Nastúpil na trón po svojom otcovi. Vládol 9 rokov a počas nich sa preukázal ako múdry a schopný panovník. Po jeho smrti v krajine opäť vypukla občianska vojna. V nej proti sebe na jednej strane stáli tí čo podporovali zachovanie rodu zosnulého a na druhej strane šľachta, ktorá si za panovníka zvolila veľmoža Rodericha.

RODERICH (710 -711)
Pri svojej korunovácii Roderich určite netušil, že bude posledným panovníkom Vizigótov vôbec. Witizov klan medzičasom žiada o pomoc z cudziny. Na ich prosbu sa prihlásilo zhruba 7000 mužov predovšetkým berberského pôvodu, ktorí pod vedením Džabal Tárika porazili Rodericha v bitke pri Jerez de la Frontera. Padol v nej i sám Roderich čím vlastne predznamenal začiatok konca Vizigótskej ríše, ktorá definitívne zaniká toho istého roku, nakoľko sa stáva korisťou Arabov.