STREDOVEK
Názov práce nám jasne poukazuje na lokalizáciu Vizigótov v určitom časovom horizonte. Sme schopní zreteľne vymedziť pôsobenie tohto germánskeho etnika na území Španielska. Nakoľko je však minulosť ľudstva komplikovaná a zložitá a ak jej máme dať zmysel, určite nebude na škodu, keď sa najskôr zmienime o historickej epoche, v ktorej má Vizigótska ríša v Španielsku korene svojho vzniku. Reč je o stredoveku, historickej epoche ako každej inej a predsa „istým“ spôsobom niečim jedinečnej, výnimočnej a neopakovateľnej. Povedané inak, každá historická epocha je niečím charakteristická, určitými rysmi, ktoré vystihujú jej podstatu. „Lepšie si ju zapamätáme a pochopíme ak bude označená slovom vyjadrujúcim jej ducha“1. A tak je to aj s pojmom stredovek. V skutočnosti nikdy nebol, „je umelým výtvorom, mýtom, inými slovami, súborom predstáv a obrazov v ustavičnom pohybe, ktoré sa z generácie na generáciu šíria spoločnosťou“2. Nakoľko je stredovek „umelým“ výtvorom má aj svoje „umelo“ vytvorené medzníky, hranice, alebo lepšie povedané svoj začiatok a koniec. Stanovenie medzníkov nie je práve jednoduché a môže viesť aj k istým problémom. Zvyčajne sa prejavia pri stanovovaní medzníkov v národných dejinách, menej vo všeobecných, kde spravidla ide o konvenciu danú dohodou.

Pojem stredovek sa po prvý raz objavuje u talianskych humanistov v 15. storočí. „Označovali ním dobu medzi antikou a aktuálnymi novými časmi renesancie, ktorá antiku znovuobjavila. Stredovek bol pre nich obdobím barbarského úpadku“.3 Pretože germánske kmene – barbari ( hrubí, nevzdelaní, suroví), boli podľa humanistov hrobármi antickej civilizácie, ktorú oni tak obdivovali a usilovali sa ju napodobňovať. „Preto odmietali všetko čo sa viazalo k barbarským germánom a spájali s nimi len temno, zlo, rozklad a úpadok.“4

To bol pohľad na stredovek od ľudí 15. storočia. V tých myšlienkach, ktoré sa zachovali v rukopisoch je vyjadrený ich osobitý vzťah k tomuto obdobiu. Nedá nepodotknúť, že každý pohľad na určitú epochu je dobovo špecifický. To znamená toľko, že inak sa na stredovek pozerali ľudia v 15. storočí, inak naň hľadíme my a inak naňho budú nazerať ďalšie generácie.

Po tom, čo sme si v hrubých rysoch vyložili pojem stredovek, bude dobré ak si povieme niečo aj o dejinách Vizigótov, germánskeho etnika, ktorí sú ústrednou témou tejto práce a výrazne sa zapísali do dejín ľudstva a to najmä v období práve už vyššie spomenutého stredoveku.

GERMÁNI
Ešte skôr, ako náš pohľad uprieme na vizigótov, nedá mi, aby sme sa aspoň na chvíľku nepristavili pri samotných germánoch. Čo o nich vieme? „Podobne ako je tomu v histórii všetkých starých národov i pôvod germánov sa skrýva v „šerom dávnoveku“. Dolnou časovou hranicou nášho prehľadu je doba, kedy sa germánske dejiny pozvoľna vynorujú zo svojich temných počiatkov“.5 Bolo to v priebehu neskorej doby kamennej kedy sa gremáni konštituovali z nositeľov megalitických kultúr, kultúry nálevkovitých pohárov a kultúry so šnúrovou keramikou.

Samozrejme názov Germáni vzniká oveľa, oveľa neskôr. Vôbec po prvý raz ho použil „filozof a historik Poseidonos z Apameie v Sýrii, keď opisoval vpád Kimbrov a Teutonov do južnej Galie“.6

Neskorší autori, vrátane Caesara, ktorý nám život germánov opísal podrobnejšie vo svojom diele „Zápisky o vojne Galskej“, už pomenovanie germáni používajú bežne. Majú však veľký problém správne určiť či daný kmeň je germánsky, alebo dajaký iný. Najčastejšie si ich mýlili s Galmi. Ako prvý sa o Germánoch, ako zvláštnej etnickej skupine vôbec, zmieňuje antický zemepisec Strabón, ktorý ich označuje ako barbarskú skupinu v severnej Európe, podobnú Keltom, nie však s nimi zhodnú.

„Meno „Germáni“ zostalo teda predovšetkým súhrnným označením germánskych kmeňov ústami ich susedov a „Germánia“ geografickým pojmom pre územie, ktoré tieto kmene obývali“7. Historici sa skôr prikláňajú k téze, že Germáni sa na toto územie neprisťahovali, ale práve naopak, že sú obyvateľstvom pôvodným, ktoré sa vykrištalizovalo s už vyššie spomínaných kultúr v priebehu neskorej doby kamennej. Určite nemalou mierou k utváraniu názoru na autochtónny pôvod Grmánov prispel aj Tacitus, ktorý o nich hovorí : „O Germánoch samotných by som veril, že sú obyvateľstvom pôvodným, ktoré sa prisťahovaním a pobytom iných kmeňov najmenej pomiešalo“8.

Na autochtónny pôvod germánov poukazujú aj povesti, v ktorých nenájdeme zmienku o žiadnom príchode, alebo putovaní z iných oblastí.
V súvislosti s Tacitom treba ešte spomenúť, že vysvetľuje aj ako vznikol názov Germánia pre územie, ktoré Germáni obývali. Charakterizuje toto územie z pohľadu doby v ktorej žil a pôsobil. Vraví, že „názov Germánia je nový, daný nedávno, pretože si tí, ktorí prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungrovia, vtedy vraveli Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, začalo pozvoľna prevládať, takže najskôr menom Germáni označovali všetkých porazených, myslím, že zo strachu a skoro si tak hovorili i oni sami“9.

ROZDELENIE GERMÁNOV
Germánske obyvateľstvo je delené na tri skupiny :
1.Severní Germáni – jedná sa o kmene usadené v Škandinávii
2.Východní Germáni – sú veľmi blízki Germánom severním, vydali sa so Škandinávie do oblastí východne od rieky Labe. Sem patria kmene ako napr. : Vandali, Góti (časom sa rozdelili na Ostrogótov a Vizigótov), Burgundovia, Ruigovia a pod.
3.Západní Germáni – Tieto germánske kmene sa nachádzali pri Rýne, Veseru, Severnom mori a pri Labe. Plinius Starší a Tacitus ich členia na tri skupiny, podľa spoločného pôvodu a náboženského kultu :
• Ingveonovia – nachádzali sa pri Severnom mori
• Istveónovia – nachádzali sa pri rieke Rýn
• Hermiónovia – nachádzali sa vo vnútrozemí
Podľa Plinia Staršieho tieto tri skupiny ( Ingveovia, Istveónovia, Hermiónovia) germánskych kmeňov „ pochádzajú z troch synov germánskeho praotca Manna, ktorý bol opäť synom zo zeme zrodeného boha Tuistona“10.

K západným germánom patrili napríklad kmene Longobardov, Kvádov, Markomanov, Frankov, Frísov, Sasov, Svévov a pod.

Rozdelenie Germánov na tri okruhy (severní, východní, západní) má pre nás a našu tému podstatný význam. Z vyššie uvedeného vyplýva, že kmeň Vizigótov patril k okruhu východných germánov, konkrétne ku kmeňu Gótov, z ktorého sa neskôr vyčlenil ako jeden z dvoch kmeňových zväzov.
Nakoľko dejiny Vizigótov sú veľmi úzko prepojené s dejinami Gótov, respektíve z nich vychádzajú, tak určite nebude na škodu, ak si aspoň v skratke opíšeme minulosť Gótov.

GÓTI
„Góti (východogermánsky kmeň) pochádzali podľa vlastného podania z Gothiscandzy, situovanej len neurčito do južnej Škandinávie“11. Istá legenda vraví, že príčinou ich sťahovania do severného Čiernomoria bolo preľudnenie oblasti, ktorú obývali, povedané presnejšie oblasti, ktorá sa rozprestierala medzi riekami Odrou a Vislou. Archeológovia však pravdivosť tejto legendy vyvrátili, lebo neobjavili žiadne nálezy, ktoré by potvrdzovali tak rozsiahle sťahovanie. Predpokladá sa, že išlo o pozvoľný postup kultúrneho okruhu, pozorovateľný už od konca 2. storočia, z oblasti medzi Odrou a Vislou smerom na Ukrajinu do severného Pričienomoria. „Tento proces trval bezmála sto rokov“12.

Časom Góti získali v severnom Pričierňomorí veľmi významnú mocenskú pozíciu. Ich kultúra sa tu dostáva do styku so „sarmatskou, iránskou, skýtskou, nomádskou, franskou a gréckou kultúrou, preberali ich výdobytky a stali sa „prostredníkmi“ pôsobenia týchto vyspelých kultúrnych oblastí aj na ostatných Germánov v západnejších častiach Európy“13.

GÓTSKA EXPANZIA
Vzostupu moci Gótov dochádza už okolo roku 238, kedy zaznamenávame ich výboje zacielené predovšetkým na rímske provincie ( o.i. najmä provincia Dolná Moesia) nachádzajúce sa na dolnom toku rieky Dunaj. Získali tu mnoho vojnových zajatcov, ktorých Rimanom vydali až po zaplatení výkupného a následne z obsadeného územia odišli.

Avšak „v štyridsiatich rokoch 3. storočia bolo vyplácanie peňazí zastavené, čo viedlo k mohutnej invázii barbarov roku 250“14. Veliteľom tejto výpravy bol gótsky kráľ Kniva, jeden z najschopnejších germánskych vodcov. Vojsko, ktoré mal k dispozícii, nebolo zložené len zo samotných Gótov, jeho súčasťou boli aj kmene Vandalov, Karpov, Bastarnov, Taifalov a našli sa v ňom aj Rimania, ktorých gótsky kráľ získal na svoju stranu. Kniva na tejto výprave naplno prejavil svoju taktickú zdatnosť a odchádza ako víťaz s bohatou korisťou, ktorá zachránila životy zbytkom rímskej armády.
Tento gótsky úspech predznamenal celý rad „veľkých vpádov na severný Balkán a do Malej Ázie. Pretože oblasti blízko dunajskej hranice boli už zničené a vyplienené, museli útočníci za korisťou postupovať stále ďalej“15.

Od roku 255 začínajú podnikať výpady aj z mora. Rím v roku 257 definitívne stráca dôležitú provinciu Dáciu, ktorá ležala približne na území dnešného Rumunska.

Približne o 10 rokov neskôr (cca v roku 267) sa uskutočnila najväčšia a najničivejšia invázia Gótov do východných provincií. Útok bol zameraný na Grécko. Na prepravu im slúžilo obrovské loďstvo, ktoré údajne čítalo až 2000 lodí. Severoegejské vetry mu spôsobili veľké problémy a mnohé lode skončili na dne Egejského mora.

Góti v Grécku zamierili do epeirských hôr a tam boli v roku 269 drvivo porazení novým cisárom Claudiom II., ktorý za to obdržal titul Gothicus. „Zbytky barbarov boli zhromaždené a prijaté do služby v rímskej armáde, alebo usídlené na území dunajských provincií, čo sa asi väčšine z nich zdalo prijateľnejšie ako návrat domov.“16 Karta sa pomaly, ale isto začala obracať v prospech Riamanov a možno povedať, že už po roku 270 boli Góti z ich území na ústupe. Nastáva obdobie relatívne pokojnejších vzťahov medzi Gótmi a Rimanmi, ktoré ešte viac utvrdila zmluva z roku 332, zaisťujúca Gótom ročné poplatky od Rimanov za poskytnutie ich vojenských oddielov rímskym légiám a umožnila im tiež obnovu obchodu s dunajskými provinciami.

VIZIGÓTI A OSTROGÓTI
Medzičasom v Pričiernomorí vytvorili Góti dva kmeňové zväzy. Rozdelili sa na Vizigótov (Tervingovia – obyvatelia lesov) a Ostrogótov (Greytungovia – obyvatelia stepí). Vizigóti (západní góti) osídlovali územia v povodí dolného Dnestra a juhovýchodné Prikarpatie. Ostrogóti (východní góti) žili v povodí Dnepra, na Kryme a v prímorských oblastiach Aralského mora.

WULFILA
„Najväčší rozmach zaznamenali gótske kmene v priestore východnej Európy v 4. storočí, v období vlády ostrogótskeho konunga Emanaricha. Za jeho panovania začal medzi Vizigótmi na dolnom Dunaji pôsobiť a šíriť kresťanstvo Wulfila – biskup vysvätený v Konštantínopole.“17 Predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 310, bol gótskeho, alebo lepšie povedané pologótskeho pôvodu, nakoľko vzišiel z manželstva Góta a kresťanky kappadockého pôvodu. Istú dobu pôsobil vo Východorímskej ríši, v čase, kedy tam prevládal arianizmus, „učenie kňaza Aria, popierajúce totožnosť Kristovej božskej podstaty s podstatou samotného Boha a pripúšťajúce len jej podobnosť.“18 Ariovo učenie možno zhrnúť do nasledujúcich bodov :
• Syn nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho a nie je s Otcom rovnakej podstaty.
• Syn bol stvorený slobodnou vôľou Otca a je najdokonalejším medzi tvormi.
• Syn nie je večný ako Otec, Otec má pred ním časovú prioritu.
• Tak blízko stojí pri Bohu, že ho Boh prijal za Syna. Synom sa však nazýva iba v zmysle morálnom, tak ako sa aj ľudia nazývajú „božími deťmi.“

Wulfilu toto učenie natoľko ovplyvnilo, že sa nechal Eusebiom z Nikomédie vymenvať za biskupa a rozhodol sa túto vieru šíriť aj do iných oblastí. Preto sa vracia ako misionár medzi Gótov, kde šíri arianizmus. Patrí medzi veľké postavy nielen gótskych dejín. Z germánskych rún a niektorých gréckych a rímskych písmen zostavil gótsku abecedu do ktorej preložil z gréckeho jazyka Bibliu. Jej zlomky sú zachované v tzv. Codexe Argenteus (nachádza sa v univerzitnej knižnici v Uppsale) a Codexe Carolinus. Wulfilovi sa podarilo pokrstiť mnoho Vizigótov a Ostrogótov, ktorí prijali kresťanstvo v arijánskej podobe, nie však všetkých. Nachádzali sa tu Góti, ktorí ostali naďalej verní pôvodným germánskym bohom.

VIZIGÓTI
SŤAHOVANIE NÁRODOV
Ubehlo niekoľko desiatok kľudných rokov od chvíle veľkých gótskych nájazdov na rímske územia a na dunajskej hranici Rímskej ríše to začalo opäť vrieť. Hlavnou príčinou nepokojov boli Huni – „zväz nomádskych kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu,“19 ktorých roku 375 Čínania odrazili od svojich hraníc na Ďalekom východe. Keď Huni videli, že za čínske hranice nepreniknú, „otočili sa“ a začali postupovať smerom na západ pričom pred sebou tlačili ďalšie kmene.

V roku 375 sa dostávajú až k Čiernemu moru kde sa rozprestierala ríša Ostrogótov v ktorej v tom čase vládol kráľ Ermanerich, o ktorom sa vravelo, že kedysi bol veľmi súcim bojovníkom.Teraz bol už starý (legenda uvádza, že mal okolo 100 rokov) a navyše s takým mohutným „náporom“ (silou) akým zaútočili Huni na jeho ríšu nepočítal. „Sila nečakaného uragánu ním otriasla. Dlho sa usiloval udržať si pevnú pôdu pod nohami...,“20 ale po prehratej bitke, keď videl, že všetko je stratené spáchal samovraždu. Na trón nastúpil Vithimer, ktorý ešte urobil zopár pokusov zastaviť Hunov, avšak bezvýsledne. Ostrogótska ríša bola Hunmi rozvrátená a jej obyvateľstvo (ktoré nezutekalo) sa dostalo pod ich nadvládu.

VIZIGÓTI
Po udalostiach, ktoré sa odohrali v Ostrogótskej ríši a prispeli k jej neodvaratnému rozvráteniu si Vizigóti boli vedomí nebezpečenstva v podobe Hunov a ich vodca Athanaric vyslal vojsko brániť hranicu proti Hunom a zároveň zabrániť ustupujúcim Ostrogótom preniknúť na jeho územie. Niekedy v tom čase Vithimer padol v boji a väčšina Ostrogótov sa stala hunskými poddanými.

A tak boj s Hunmi pripadol na Vizigótov. V lete roku 376 ich náčelník Athanaric viedol armádu k Dnestru a opevnil sa tam. Huni pod rúškom noci nepozorovane zaútočili na Athanarichovu armádu a prinútili ju k ústupu, v ktorom však bol Athanaric majstrom a jeho vojsko zostalo prakticky bez strát. A tak sa Athanarich rozhodol proti Hunom vybudovať sériu opevnení, avšak ani táto stratégia sa mu nevyplatila, lebo Huni obišli tieto opevnenia a vyrabovali vizigótske sklady s potravinami. Po tomto neúspechu začal Athanarich strácať politickú podporu. Opustila ho „väčšina ľudu, keďže bieda o potraviny podlomila jeho sily a hľadali si domov o ktorom by barbari vonkoncom nič nevedeli.“21 Vyhladovaný ľud sa húfne pridával k Fritigernovi – vodcovi opozície, ktorý rozprával o hľadaní útočiska pred Hunmi niekde v Európe. Athanarich s „hŕstkou“ verných ustúpil do transylvánskych hôr.

VIZIGÓTI V RÍMSKRJ RÍŠI
„Roku 376 sa na dolnom Dunaji začali zhromažďovať tisíce Germánov, ktorí chceli na južnom brehou rieky nájsť ochranu pred plieniacimi Hunmi.“22 Niekedy koncom leta, toho roku sa cisár Valens dozvedel, že niekoľko tisíc Germánov žiada o povolenie prekročiť Dunaj a vstúpiť na rímske územie. Valens sa musel rozhodnúť a rozhodol, že im povolí vstup na územie Ríma. Vtedy ešte nemal ani potuchy, aké závažné rozhodnutie vykonal. A že dôsledky zaň neponesie len on, ale aj Rímska ríša.

„A tak vďaka cisárovmu súhlasu dostali Góti možnosť prejsť cez Dunaj a osídliť časti Trácie. Celé dni a noci sa preplavovali od brehu k brehu, po skupinách usadení na lodiach, pltiach a vydlabaných kmeňov stromov. Rieka Dunaj je spomedzi všetkých najťažšie zdolateľná a vtedy ešte po častých dažďoch stúpla jej hladina.“23

Cisárov súhlas na usídlenie Vizigótov nebol niečím nezvyčajným. V prvom rade aj preto, že Fritigernovi Vizigóti boli na rozdiel od Athanarichových kresťania, v druhom rade ariáni ako bol aj Valens, ďalej hľadali miesto kde by mohli žiť a Valens im dal „prázdne“ územia v Trácii a nakoniec to bol národ vojakov, ktorí by doplnili Valensove légie. Valens im dokonca veľkoryso sľúbil aj zásoby potravín aspoň do doby kedy si sami budú schopní jedlo obstarať a vypestovať.

Vizigóti pod vedením Fritigerna boli na rímskom území usídlení ako coloni. Zanedlho po nich prichádzali k Dunaju ďalšie skupinky germánov a tiež žiadali o povolenie usadiť sa v ríši, no nedostali ho. Valens prikázal Fritigernovi, aby ich udržal za hranicami Trácie, ale jednanie s Fritigernovými ľuďmi bolo veľmi problematické. Jednak preto, lebo Rímska správa Trácie s nimi zaobchádzala ako s porobeným národom, pričom ich zaťažila neúmerne vysokými daňami a robotnými povinnosťami a tiež preto, že plytvala s potravinovými prídelmi, ktoré im nechal zasielať sám Valens. A tak „skoro vypukol medzi Vizigótmi strašný hlad.“24 Všeobecná nespokojnosť veľmi rýchlo prerástla v ozbrojené povstanie do ktorého sa zapojili aj Trákovia pracujúci v tamojších baniach na zlato. Netrvalo dlho a Trácia sa dostala do rúk Vizigótov. V roku 377 porazil Fritigern pri Marcianopole menšiu rímsku armádu. Jeho sila neustále narastala, pretože sa k nemu pridávali ďalší Góti usadení na Balkáne už predtým. Navyše sa situácia pre Rím rýchlo zhoršovala, lebo na ich územie začali cez dolný tok Duanja prenikať aj iné germánske kmene.

Bola to práve porážka Rimanov v Trácii, ktorá donútila cisára Valensa uzavrieť s Peržanmi mier a vrátiť sa do Konštantínopola, aby sa raz a navždy vysporiadal s Vizigótmi.
ADRIANOPOL – 9. august 378
Ráno 9. augusta 378 vyrazil cisár Valens zo svojho tábora s 20000 mužmi nájsť a zničiť Fritigerna, ktorý údajne táboril jedenásť míľ ďalej iba s 10000 mužmi. Valens bol nemilo prekvapený keď zistil, že narazil na jadro gótskych síl (niektorí autori tvrdia, že ich bolo až 150000). Začal sa mimoriadne krvavý a chaotický boj, v ktorom Rimania ťahali za kratší koniec. Samotný priebeh boja verne a farbisto opisuje rímsky dejepisec Ammianus Marcellinus: „Barbari prenasledovali našich zo zúrivosťou, ktorá sa im dala vyčítať zo svitu očí, a naši už stekali z krvi a malátneli. Niektorí z Rimanov padli rukou neznámeho útočníka, mnohých povalila na zem číra váha dotierajúcich nepriateľov, niektorých skántrili údery spolubojovníkov.“ Rimania bitku prehrali a „bola to najväčšia rímska porážka za niekoľko desaťročí a v boji prišiel o život aj sám cisár“25 zabitý pri chaotickom ústupe. Istá legenda však hovorí, že našieľ útočisko v chatrči blízko bojiska a tam ho Góti zaživa spálili.

Ani Fritigern nedopadol „slávne“, stal sa obeťou vlastného víťazstva a jeho vplyv postupne slabol. Po tragédii pri Adrianopole bola moc vo východnej časti ríše v troskách. Neexistovala armáda ani cisár. Vládca západnej časti ríše Gratianus musel preto urýchlene jednať. Vymenoval za cisára východnej časti ríše Theodosia a spolu začali pomaly, od základu, budovať novú armádu. „Nový cisár Theodosius vedel, že sa Vizigótom nemôže postaviť v boji a tak diplomatickými prostriedkami začal nahlodávať a podlamovať vôľu ich vodcov („predákov“).“26 Uplácaním a vyjednávaním s hlavnými predstaviteľmi Vizigótov sa mu vo vnútri ich kmeňa podarilo vytvoriť pomerne silnú prorímsky orientovanú stranu.

V roku 382 bola s Vizigótmi uzavretá zmluva (foedus) „na ktorej základe boli usídlení medzi Dunajom a balkánskymi horami v provinciách Trácii a Moésii,“27 ktoré boli síce oslobodené od daní, ale patrili naďalej impériu. Na oplátku sa od Vizigótov očakávala služba v rímskych légiách za ktorú boli riadne platení – dostávali žold.

Lenže vizigótski „predáci“ si spojeneckú zmluvu vykladali skôr podľa seba, než prostredníctvom zákonov rímskeho práva. Zaujímali sa hlavne o rozšírenie svojho bohatstva a vplyvu v rámci Rímskej ríše. Bolo len otázkou času kedy zmluvu porušia. Stalo sa tak okolo roku 391 kedy barbarské vojsko preniklo na juh od balkánskych hôr a porušilo tak zmluvu uzatvorenú v roku 382. Vodcom týchto „narušiteľov“ bol akýsi Alarich, muž neznámeho mena, ktoré však vtedy prvý krát preniklo na svetlo dejín a bolo nimi ešte mnohokrát skloňované.

ALARICH I. (395 – 410)
Alarich sa pravdepodobne narodil niekedy okolo roku 370 v dnešnom Bulharsku na ostrove Peuce pri ústi rieky Dunaj. Údajne pochádzal zo starého a váženého rodu Balthov. Jeho ženou sa stala dcéra ostrogótskeho kráľa Theodoricha a porodila mu syna Amalaricha. Postupne si upevňoval svoju pozíciu, čo potvrdzujú aj staré pramene, ktoré sa o ňom zmieňujú ako o vodcovi foederátov (germánskych jednotiek slúžiacich v rímskej armáde, ale organizovaných podľa vlastných kmeňových štruktúr), ktorý sa zúčastnili v roku 394 pod vedením cisára Theodosia I. vojenskej výpravy proti uzurpátorovi Eugeniovi. V roku 395 dosiahol Alarich jeden z vrcholov svojej kariéry. „Barbarskí pohlavári ho za jednomyseľného súhlasu vyzdvihli podľa starého zvyku na štít a slávnostne ho vyhlásili za kráľa Vizigótov.“28

Ďalší úspech na seba nenechal dlho čakať. Prišiel v roku 397, kedy bol v Konštantínopole z vôle cisára Arcadia vydaný edikt (magistrem militum) povyšujúci Alaricha na najvyššieho veliteľa východného Illyrica (súhrnné označenie pre provinciu Panónie, Moésie, Dalmácie a Dácie). I to mohol byť jeden z dôvodov, prečo ponechal Východorímsku ríšu na pokoji a zameral sa smerom na západ. Faktom však zostáva, že „európske provincie patriace východnému cisárovi boli vyčerpané, ázijské neprístupné a sila Konštantínopola odolala jeho útoku.“29 A tak s uvedeného jasne vyplýva, že Itália vyhovovala viacej jeho zámerom a cieľom. Lákala ho najmä jej krása a bohatstvo, ale aj túžba uskutočniť už sen svojich predchodcov, ktorým bolo priviesť Vizigótov do zeme kde by sa mohli natrvalo usadiť, do zeme zasľúbenej.

V priebehu nasledujúcich rokov sa tam postupne presunuli a začali ohrozovať aj väčšie mestá. Ich výpady boli čoraz odvážnejšie a drzejšie. Medzi rokmi 401 – 402 Alarich dokonca ohrozoval aj hlavné mesto Miláno (Mediolanum) čím prinútil cisára Honoria presťahovať sa do „nedobytnej“ Ravenny. Na Veľkú noc v roku 402 napadla rímska armáda v spolupráci s Alanmi Vizigótov pri meste Pollentia, kde si zriadili tábor a na „večer toho krvavého dňa vzdali Góti boj, valy okolo ich tábora boli prelomené...“30 a tí, ktorí nestihli utiecť, Rimania zajali. Pramene vravia, že medzi rukojemníkmi bola aj Alarichova manželka. Výpravy sa zúčastnila vraj preto, lebo sa nemohla dočkať sľúbených rímskych šperkov a slúžiek z patricijských rodín. Avšak jej prítomnosť na výprave mohla poukazovať i na fakt, že sa tohto ťaženia zúčastnili aj ženy a deti, teda mohlo ísť o pokus nájsť nové sídla pre celý kmeň. Tento stret pri meste Pollentia pokladali Rimania za svoje veľké víťazstvo, avšak vizigótska hrozba ani zďaleka nebola zažehnaná. V roku 403 utrpel Alarich pri meste Verona ďalšiu ťažkú porážku, ktorá ho stála takmer život (zachránil ho rýchly kôň a zbrklosť Alanov, ktorí prekazili Rimanom ich akciu), ale jeho hlavné vojenské sily zostali nedotknuté. „Vizigótsky vodca po tomto stretnutí usúdil, že je načase ustúpiť“31 a opustil Itáliu.

Počas jeho neprítomnosti sa v Itálii udiali zmeny, ktoré mu nahrávali do karát. Honorius totiž neodolal „tlaku“ Stilichových nepriateľov a nechal tohto schopného vojvodcu aj s jeho najbližšími spolupracovníkmi odstrániť. Vypukol prevrat, ktorý uvolnil dlho potlačované všeobecné nepriateľstvo voči všetkému „barbarskému“ v Itálii, čo sa prejavilo masovým zabíjaním germánskych obyvateľov, vrátane žien a detí. Tým, ktorým sa podarilo tomuto vyvražďovaniu uniknúť celkom logicky hľadali „azyl“ práve u Alaricha a žiadali ho, hnaní túžbou pomstiť smrť svojich najbližších o odvetné vojenské ťaženie.

Písal sa rok 408, kedy Alarich prekročil s mnohopočetným vojskom Alpy a nabral smer Rím. Netrvalo dlho a stál pred mestom miest. Šikovným manévrom obkľúčil jeho hradby, mal pod kontrolou 12 hlavných brán a vôbec odrezal mesto od spojenia s okolitým svetom na súši i na vode. „Nešťastná metropola zakúsila postupne tieseň nedostatku a nakoniec strašné útrapy hladomoru.“32 Ostávala len jedna voľba – zaplatiť. Cena za slobodu bola vysoká. Po zaplatení výkupného skončilo prvé obliehanie Ríma a Alarich spokojne odišiel. Hlavný problém, nový domov a pôda pre Vizigótov však zostával stále nevyriešený. A práve on bol podnetom k druhému obliehaniu Rímskej metropole v roku 409, keď cisár Honorius odmietol vydať Vizigótom provinciu Noricum a ani rokovanie s rímskym senátom nebolo úspešné. Alarich tentokrát nezaútočil priamo na „večné mesto“, ale obsadil jeho strategické miesto – Ostijský prístav, ktorý bol jeho hlavnou zásobárňou. Akonáhle sa Alarich zmocnil tohto dôležitého miesta, vyzval obyvateľov metropole, aby sa vzdali s tým, že ak tak neurobia, okamžite zničí sklady, ktoré boli ich alfou a omegou v zásobovaní potravinami. A hrdí Rimania boli znovu raz na kolenách, boli dokonca nútení zvoliť si na žiadosť Alaricha nového cisára (namiesto Honoria), ktorým sa stal mestský preafekt Attalus. Ukázal sa ako plne neschopný a tak ho Alarich z trónu dal zosadiť a pokúsil sa obnoviť mierové jednania s Honoriom. Avšak cisár Honorius bol ochotný radšej obetovať Rím ako vyjednávať. A tak Vizigóti po tretí krát stáli pred bránami Večného mesta. Ich obliehanie netrvalo dlho. V noci roku 410 prekonali pri Salarijskej bráne rímske opevnenie. Legenda vraví, že im v tom mierou vrchovatou pomohla jedna žena, ktorá nechcela, aby sa opakovalo vyhladovanie mesta. Rím bol vydaný Vizigótom na milosť a nemilosť. Pramene vravia, že drancovanie a plienenie Ríma netrvalo dlho, nanajvýš týždeň. Alarich od všeobecného plienenia ušetril len kostoly a obyvateľstvo, ktoré sa do nich ukrylo. „Večné mesto“ bolo v troskách.

Ďalším zámerom, ktorý si Alarich vytýčil bolo získať provinciu Afriku. Bola pre zásobovanie Apeninského polostrova životne dôležitá. Tento cieľ už Alarich naplniť nedokázal, zomrel po krátkej chorobe v Cosenze. Pohreb bol veľkolepý, „podľa tradície bol pochovaný aj so svojimi pokladmi v koryte rieky Busento“33, ktorej tok musel byť počas pohrebu odklonený. Všetkých zajatcov, ktorí sa zúčastnili prác na tvorbe Alarichovho hrobu, nemilosrdne povraždili, aby navždy zostalo v tajnosti miesto kde ležali pozostatky ich kráľa.

ATHAULF (410 – 415)
Po smrti Alaricha I. na Vizigótsky trón usadá jeho švagor Athaulf. Najskôr mal snahu pokračovať v Alarichovom pláne podmaniť si Afriku, ale neskôr od neho upustil. Tento muž si zrejme uvedomil, že nie je schopný zničiť Rímsku ríšu ako celok a pretvoriť ju v akúsi Góthiu. Vedel, že Vizigóti sú príliš „barbarskí“ na to, aby dokázali žiť podľa zákonov, ktoré každá ríša k svojej životaschopnosti potrebuje. Pochopil, že oveľa viac získa práve spoluprácou s Rímskou ríšou.

Athaulf so súhlasom cisára Honoria, odvádza Vizigótov do južnej Galie. Akonáhle tam prišiel, zvrhol uzurpátora Jovina a upevnil si svoju pozíciu. O niekoľko rokov nato sa oženil s nevlastnou Honoriovov sestrou Gallou Placídiou, ktorá bola zajatá pri plienení ríma v roku 410. Z tohto gótsko - rímskeho manželstva vzišiel syn, ktorého pomenovali Theodosius. Mier medzi Rimanmi a Vizigótmi netrval dlho. Príčinou sváru bolo prerušenie pravidelných dávok obilia, ktoré Rimania mali Vizigótom poskytovať, nakoľko boli tak zaviazaní zmluvne. Vizigóti sa proti takémuto zaobchádzaniu vzbúrili, ale drvivo ich porazil Flavius Constantinus Honoriov vojvodca. Táto prehra ich prinútila stiahnuť sa do Hispánie.

Nespokojnosť predákov s vládou Athaulfa neustále rástla a tak sa rozhodli túto situáciu riešiť radikálnym spôsobom, jeho odstránením. Atentát bol úspešný, kráľa zavraždil muž menom Dubius.

SIGERICH (415)
Po Athaulfovej smrti, „urobil Sigerich (415) príslušník súperiacej dynastie prevrat a zavraždil pri ňom Athaulfovho brata a jeho deti“34 a obsadil kráľovský trón. Iróniou osudu bolo, že vládol len kratučkých sedem dní a potom bol zavraždený pri podobnom prevrate aký sám zosnoval na Athaulfa. Vladárske žezlo po ňom prevzal Wallia.

WALIA (415 – 418)
Zanedlho bol nútený podpísať spojeneckú zmluvu s cisárom Honoriom (416), ktorou sa Vizigóti stali spojencami Ríma. Vydali Rimanom rukojemníkov (medzi ktorými bola aj Galla Placídia) a zaviazali sa, že za zásobovanie potravinami (najmä obilím) oslobodia Hispániu od iných germánskych kmeňov (predovšetkým Alanov, Svévov, Silingov a pod.). Po tom čo sa Vizigótom takmer podarilo zničiť spomínané germánske kmene, povolal ich Flavius Constantinus do Galie a dal im Aquitaniu, aby sa tam usadili.Táto už druhá spojenecká zmluva medzi Vizigótmi a Rimanmi bola podpísaná v roku 418. Územie Aquitanie „zahŕňalo mestá Bordeaux, Agen, Angouleme, Saintes, Poitiers a Perigeux, teda celkom šesť územných celkov, ktoré spolu s hlavným mestom Tolous dávajú výsledné číslo sedem“. Preto sa tejto oblasti začalo hovoriť „Septimania“. Kráľ Wallia tu vládol len veľmi krátko. I napriek tomu začal úspešne budovať svoju ríšu nazývanú aj podľa sídelného mesta Tolous – tolosánskym kráľovstvom.

THEODERICH I. (419 – 451)
Na voľný trón nastúpil Theodorich I. manžel dcéry kráľa Alaricha, ktorému sa podarilo vďaka svojej dlhovekosti a plodnosti založiť vládnucu dynastiu. Treba zdôrazniť, že po celú dobu jeho vlády, Vizigóti uznávali a držiavali zmluvu uzavretú v roku 418 s Flaviom Constantinom. Theodorich I. bol šikovný panovník, vedel udržať na „na uzde“ útočnosť svojho ľudu voči susedom. V roku 451 zomiera starý kráľ v bitke na Katalaunských poliach, kde stál verne na strane Rimanov, keď bojovali proti Hunom. Na uvoľnený trón si po ňom zasadol jeden z jeho troch synov.

THORISMUND (451 – 453)
Najstarší syn Theodoricha I., ktorý vládol len dva roky, nakoľko bol úkladne zavraždený. Kráľovské žezlo po ňom prevzal jeho brat Theodorich II.

THEODORICH II. (453 – 466)
Keď zasadol na trón, v tom čase boli Vizigóti najvýznamnejšou barbarskou silou na Západe. Neskrýval svoj otvorený obdiv voči Rímskemu impériu a správal sa ako barbarský veliteľ v rímskych službách. Časom začína narastať záujem Vizigótov o Hispániu ( dnešné územie Španielska). Svoje plány už nestihol zrealizovať, lebo ho v roku 466 zavraždil jeho mladší brat Eurich.

EURICH (466 – 484)
Po tom čo prebral žezlo po svojom bratovi, svoju pozornosť zameral predovšetkým na Hispániu. Postupne si ju začal podmaňovať. Zargoza a Pamplona padli do jeho rúk už v roku 472, ak nie ešte skôr. Do svojej smrti sa mu podarilo dobyť väčšinu Hispánie, pričom nenarazil na nejaký sústavnejší odpor. Eurich bol vzdelaný muž, o čom svedčí fakt, že dal spísať zákonník, ktorý vošiel do dejín pod názvom Codex Euricianus. Bol zároveň najstarším germánskym zákonníkom vôbec. Zomiera v roku 484.

ALARICH II. (484 – 507)
Nástupcom Euricha sa na kráľovskom tróne stáva Alarich II. V roku 507 ho hladko porazil franský kráľ Chlodovik v bitke pri Vuillé neďaleko Poitiers. Alarich II. zomiera priamo v boji. Vizigóti strácajú väčšinu Galie (udržali si len Septimániu) a sú vytláčaní do Hispánie.

GESALICH (507 – 511)
Neočakávaná smrť Alaricha II., nastolila pred Vizigótov otázku voľby nového panovníka. Stáva sa ním nemanželský syn Alaricha II – Gesalich. Pokračoval v boji proti Frankom, ale neúspešne. Veľmi skoro padlo Toulose a po ňom aj Narbone a Gesalich bol nútený stiahnuť sa do Hispánie. Nechýbalo mnoho a Vizigótska ríša mohla byť minulosťou, keby jej na pomoc neprišiel slávny ostrogótsky panovník Theodorich I. Veľký. Nebola to čisto nezištná pomoc „bratovi“ v ohrození, ale Theodorich sledoval vlastné ciele. Chcel dosiahnuť nadvládu nad Vizigótmi a taktiež mal v záujme dosadiť na vizigótsky trón svojho vnuka Amalaricha. V roku 511 je zvrhnutý z trónu Gesalich a na jeho miesto je dosadený už vyššie spomenutý Amalarich, ale v skutočnosti vládol aj tak až do svojej smrti Theodorich. Zároveň v tom istom roku vzniká spojenectvo medzi Ostrogótmi a Vizigótmi, tzv. Ostrogótsko – Vizigótska únia, ktorá pretrvala až do smrti Theodoricha I. Veľkého, čiže až do roku 526.

AMALARICH (511 – 531)
Samostatne začal panovať až od roku 526, teda až po smrti svojho deda Theodoricha I. Veľkého. Keďže chcel zlepšiť vzťahy s Franskou ríšou za ženu si berie franskú princeznú Chlothildu. Dosiahol však presný opak, keď od nej žiadal, aby prestúpila z katolíckej viery na arijánstvo, „dal jednému z jej bratov, Childebertovi zámienku k vpádu.“35 Childebert Amalaricha zahnal do Hispánie, až do Barcelony kde bol zavraždený svojimi vlastnými stúpencami.

THEUDES (531 – 548)
Po smrti Amalaricha, „ zvolili vizigótski šľachtici svojím vodcom ostrogótskeho veliteľa Theudesa.“36 Uzavrel manželstvo s bohatou Rimankou a z otrokov na jej panstve si vytvoril vlastnú armádu, ktorá čítala približne 2000 mužov. Theudes vládol pomerne dlho, avšak jeho vláda nebola až tak úspešná. Zaznamenal približne toľko úspechov ako nezdarov. Aj keď mu nemožno uprieť isté vojenské úspechy proti Frankom. Jeho život vyhasol v roku 548, keď bol zavraždený vo svojom paláci.

THEUDEGISEL (548 – 549)
Na voľný trón nastupuje popredný Theudesov vojvodca Theudegisel. Jeho obdobie vlády trvalo sotva rok, pretože rovnako ako jeho predchodca zahynul násilnou smrťou, po tom čo Agila proti nemu spôsobil štátny prevrat.

AGILA (549 – 553)
Agilov nástup na trón, zmenil situáciu v postavení vizigótskej šľachty, ktorá bola dovtedy viac menej v područí ostrogótskej aristokracie. Vizigótska šľachta sa osamostatňuje. V krajine však vládol chaos a zmätok. Proti Agilovej vláde vypukla otvorená revolta pod vedením Athanagilda, z ktorej sa neskôr vyvinula občianska vojna, ktorá nepokoje v krajine ešte znásobila. Ríšou otriasali rôzne vzbury. Za zmienku stojí napríklad povstanie obyvateľov Cordoby, ktorá už v roku 550 dosiahla svoju nezávislosť od panovníka, nakoľko odrazila útoky jeho armády. Všeobecný chaos a zmätok ešte dokreslila intervencia Byzantskej ríše, ktorú požiadal o pomoc už vyššie spomenutý šľachtic Athanagild. Akonáhle bola byzantská armáda „v zemi, odtrhla od ríše malú enklávu na juhu a pripojila ju k východnému impériu. O jej rozsahu sa vo vedeckých kruhoch veľa diskutovalo, ale zahŕňala prinajmenšom Catagenu, Málagu, Sagontiu a Asidoniu.“37 V ríši vzniká „mocenské vákuum“, ukazuje sa mnoho potenciálnych vládcov. Medzi nimi sa presadil Athanagild, ktorý nechal v roku 553 Agilu nemilosrdne zavraždiť. Kráľovská moc prešla na Athanagilda.

ATHANAGILD (553 – 567)
Po zavraždení svojho rivala sa stáva jediným kráľom Vizigótov. Obdobie jeho vlády je veľmi zle vypodložené prameňmi a tak medzi historikmi sa názory na jeho osobu a vládu niekedy značne rozchádzajú. Isté je, že sa s neveľkým úspechom snažil vytlačiť Byzantíncov z Hispánie. A tiež sa môžeme prikloniť k úvahe, že za jeho vlády ešte stále pokračoval úpadok ríše. Po smrti Athanagildovej na vizigótsky trón usadá Liuva.

LIUVA (567/68 – 571/ 72)
Počas svojej nedlhej vlády sa zdržoval najmä v Septimánii, keďže Frankovia sa znovu pokúsili získať túto hádam najvýznamnejšiu provinciu Vizigótov. Liuvia po roku panovania zveril správu hispánskych dŕžav do rúk svojho brata Leovigilda. V roku 572 Liuva náhle zomiera a panovnícka moc plynulo prešla do rúk jeho slávneho brata Leovigilda.

LEOVIGILD (572 – 586)
Leovigild bol zrejme „najúspešnejším panovníkom akého Vizigóti kedy mali, aj keď musíme konštatovať, že jeho predchodcovia i nasledovníci príliš nevynikli.“38 Práve za jeho vlády dosiahla vizigótska moc v Hispánii svoj vrchol. Hneď ako sa ujal vlády, vyriešil aj nástupnícku otázku, tým, že udelil svojim dvom synom nástupnícke právomoci. Vyhlásil Toledo za hlavné mesto a miestnych vládcov na celom polostrove primal k poslušnosti. Bola obnovená politická stabilita, ktorá mu umožnila k ríši pričleniť aj jej odtrhnuté časti ako napríklad Cordobu, ktorej nezávislosť bola zrušená v roku 572. Po veľkom úsilí sa mu podarilo zjednotíť kráľovstvo. Významné úspechy dosiahol aj bojoch proti Byzantskej ríši. O Leovigildovi bolo všeobecne známe, že podporoval arianizmus na úkor katolicizmu a snažil sa ho presadiť. Dostal sa preto do sporu so svojím starším synom Hermenegildom, ktorého medzičasom manželka, franská princezná Ingunda, prehovorila na prestup ku katolicizmu. Nechal sa pokrstiť a prijal meno Ján. Po tomto akte vzájomné vzťahy medzi otcom a synom značne ochladli. Hermenegild sa dokonca spolčil s Byzantskou ríšou proti otcovi a v roku 579 sa v Seville vyhlásil za kráľa. Pramene uvádzajú, že mal pod kontrolou najbohatšie oblasti Hispánie, ale presný rozsah územia ktoré ovládol nie je uvedený. Napriek svoju silnému postaveniu nedokázal zasadiť otcovi „smrteľnú“ ranu a ovládnuť ostatok Hispánie. Správal sa až nepochopiteľne pasívne. A tak k rozhodujúcemu úderu pristúpil Leovigild. „V roku 582 zamieril s vojskom na juh a obsadil Méridu. Nasledujúceho roku začalo obliehanie Sevilly, kde sa nachádzala Hermenegildova rezidencia.“39 Leovigild dobyl Sevillu ešte niekedy v lete toho istého roku, ale Hermenegildovi sa stade podarilo utiecť. Nebolo mu to nič platné, bol chytený v Cordóbe. Otec s ním zaobchádzal najskôr pomerne zhovievavo, ale potom ho nechal v tarragonskom vyhnanstve usmrtiť cca v roku 585. V tom istom roku sa Leovigildovi podarilo vyvrátiť ríšu Svébov a ich územie pričlenil k Vizigótskej ríši. Keď v roku 586 zomrel zanechal synovi Rekkaredovi značne rozsiahlu ríšu.

REKKARED (586 – 601)
Leovigild nezanechal synovi len obrovskú ríšu, ale aj riešenie náboženského problému. Nový kráľ pristúpil k tomuto problému skutočne svojsky. V roku 587 nielen z osobných dôvodov prestupuje na katolicizmus. Rekkared postupne pripravoval podmienky k prestupu na katolicizmus všetkých Vizigótov. Stalo sa tak na treťom Toledskom koncile v roku 589, kedy bola formálne vyhlásená konverzia Vizigótov na katolicizmus. Takýto počin sa neobišiel bez odporu prívržencov arijánstva a vypukli vzbury, ktoré bezmála trvali ešte zhruba 10 rokov po Rekkaredovej smrti. Medzi sebou súperili prívrženci arijánstva a katolicizmu. Za zmienku stoja predovšetkým štyri väčšie arijánske vzbury :
• Prvú zorganizovali v rokoch 587 až 588 vizigótske kniežatá v Meride. Za zmienku stojí, že sa medzi nimi nachádzal aj budúci vizigótsky kráľ Viterich.
• Druhú zorganizoval v roku 588 ariánsky biskup Udilo s vizigótskou kráľovnou, keď sa pokúsili o štátny prevrat.
• Pri tretej dochádza k vzbure dvoch popredných narbonnských šľachticov, ktorí pre svoju vec získali aj vizigótskeho biskupa Athalosa.
• A poslednú vzburu podnikol v rokoch 589 až 590 kráľovský pobočník, vojvoda Argimund, ktorý bol za to skalpovaný a odťali mu pravú ruku.

Počas tohto „nepokojného“ desaťročia postupne vládli králi ako LIUVA II. (601 – 603), VITERICH (603 – 610), GUNDEMAR (610 – 612).

V tomto období prebiehalo násilné pokresťančovanie pohanov i židov. Boli nútení, aby sa vzdali svojej doterajšej viery a konvertovali ku katolicizmu. Z uvedeného jasne vyplýva, že katolicizmus zvíťazil nad svojimi odporcami. Katolícka strana si dosadila svojho panovníka, ktorým sa stal muž menom Sisebut.

SISEBUT (612 – 621)
Bol to veľmi zbožný panovník, ktorý však svojou zbožnosťou zašiel priďaleko keď sa neštítil dekrétovať násilné prekrstenia najmä židovského obyvateľstva. Za jeho panovania pôsobili v Seville slávni biskupi Leandro a Izidor Sevillskí. Izidor je v súčastnom svete známy ako záchranca vedomostí klasického sveta, ale jeho vtedajší vplyv bol predovšetkým politický, keď pomáhal šíriť kresťanskú vieru. „Za Sisebutovej vlády boli Byzantínci zatlačení do malej enklávy v Algarve.“40 Po jeho smrti ho na tróne mení Rekkrared II.

REKKARED II (621)
Na vizigótskom tróne sa ohrial len 2 mesiace potom bol z trónu zvrhnutý.

SVINTHILA (621 – 631)
Preberá vladárske žezlo bezprostredne po Rekkaredovi II. K jeho nesporným úspechom nepochybne patrí vypudenie Byzantíncov z Hispánie. Alebo lepšie povedané, zaslúžil sa o zánik byzantskej provincie na Iberskom polostrove v roku 624. Je pravdepodobné, že by jeho obdobie vlády bolo aj dlhšie, keby ho Sisenand s pomocou frankov nezvrhol v roku 631 z trónu.

SISENAND (631 – 636)
Sisenand sa na kráľovský trón dostáva predovšetkým zásluhou frankov, konkrétne kráľ Dagobert mu pomáha zvrhnúť Svinthilu z trónu. Dagobertovi sa pri tejto vojenskej intervencii do Vizigótskej ríše podarilo ovládnuť Zaragozu. Po nedlhej vláde Sisenanda nastupuje na kráľovský stolec Chinthila.

CHINTHILA (636 – 640)
Stal sa známym panovníkom vďaka zákonu, ktorý bol pre vtedajšiu Európu novinkou. Vydal ho v roku 638 a tento zákon zakazoval žiť nekatolíkom v Španielsku. Vzťahoval sa aj na židov. Nútil ich, aby sa vzdali svojej viery a dali sa pokrstiť, inak budú z Hispánie vyhnaní.

TULGA (640 – 641)
Bol násilne zosadený z trónu a zatvorený do kláštora, preto vládol len necelý rok.

CHINDASWINTH (641 – 649)
Po polstoročí nepokojov získal kráľovský trón Chindaswinth, po tom čo násilným spôsobom zosadil z trónu predchádzajúceho panovníka. Presadzoval sa obzvlášť drsným spôsobom čo pocítili najmä politickí oponenti. Franská kronika uvádza, že ich dal usmrtiť minimálne 700. Týmto zvlášť drastickým spôsobom sa zbavil starej šľachty a dosadil novú, jemu vernú. „Právne reformy pôvodom z liber Indiciorum a koncili, podporili jeho cieľ upevniť korunu a potvrdili jej zvrchovanosť nad cirkvou. Tým, že si rezervoval právo menovať biskupov, vyzbrojil Chindaswinth monarchiu silnou zbraňou v boji proti politickej hegemónii cirkvi a za kontrolu nad civilnou spoločnosťou.“41

REKKESWINTH (649 – 672)
Syn slávne neslávneho otca. Na ôsmom Toledskom koncile sa dištancoval od všetkých zverstiev, ktoré popáchl jeho otec. Vracia majetky tým, ktorým boli odňaté za vlády Chindaswintha, udeľuje amnestie tým, ktorých postihli represálie jeho otca. Počas Rekkeswinthovej vlády sa potvrdila voliteľná povaha monarchie.Čo v praxi znamenalo, že monarchu (kráľa) volili biskupi a šľachtici, ak zomrel, ich úlohou bolo rýchlo zvoliť nového. Rekkeswinth bol veľmi vzdelaný muž, podporoval vedu aj umenie. Vydal zákonník, ktorý bol spoločný tak pre Vizigótov ako aj pre Rimanov.

WAMBA (672 – 680)
Nastupuje na trón po Rekkeswinthovi. Bezprostredne po tom ako získal žezlo musel zamedziť povstaniu šľachty v narbonskej provincii. Okrem toho sa búrili aj Vaskóni. Avšak vojenský zákon nútil všetkých poddaných, aj duchovenstvo, aby sa aj so svojimi jednotkami dostavili a v prípade potreby bránili kráľa. Tento zákon pobúril šľachtu, ktorá kráľa zosadila. Hneď nato vypukla občianska vojna medzi stúpencami Chindaswintha a stúpencami Wambu.

ERVIG (680 – 687)
Vo svojej honbe za mocou zadĺžil vizigótske kráľovstvo, Toledského biskupa zahrnul výsadami a vôbec kráľovu slabosť využívala aj šachta, ktorá si vynucovala odpustky, amnestie a výnimky z vojenského zákona. Tlaky a strach spôsobili, že sa Ervig vzdáva tónu v prospech svojho zaťa.

EGIKA (687 – 701)
Osobná neistota a strach prinútili panovníka, aby vydal zákon zakazujúci zložiť prísahu vernosti inému ako panovníkovi. Ani tento zákon mu nepomohol a musel čeliť povstaniu skupiny šľachticov, ktoré sa nezaobišlo bez konfiškácií a krviprelievania.

WITIZA (701 -710)
Nastúpil na trón po svojom otcovi. Vládol 9 rokov a počas nich sa preukázal ako múdry a schopný panovník. Po jeho smrti v krajine opäť vypukla občianska vojna. V nej proti sebe na jednej strane stáli tí čo podporovali zachovanie rodu zosnulého a na druhej strane šľachta, ktorá si za panovníka zvolila veľmoža Rodericha.

RODERICH (710 -711)
Pri svojej korunovácii Roderich určite netušil, že bude posledným panovníkom Vizigótov vôbec. Witizov klan medzičasom žiada o pomoc z cudziny. Na ich prosbu sa prihlásilo zhruba 7000 mužov predovšetkým berberského pôvodu, ktorí pod vedením Džabal Tárika porazili Rodericha v bitke pri Jerez de la Frontera. Padol v nej i sám Roderich čím vlastne predznamenal začiatok konca Vizigótskej ríše, ktorá definitívne zaniká toho istého roku, nakoľko sa stáva korisťou Arabov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vizigóti v Španielsku