Svetovládny Rím

"Rím je najslávnejšie a najpamätnejšie mesto v Európe," napísal pred mnohými rokmi Ján Kollár. Dodajme, že je to zároveň jedno z najkrajších a najpôvabnejších miest na svete. Zdobia ho paláce a chrámy z minulých storočí a je ich v ňom viac ako inde-, moderné stavby sú s nimi v súlade. Vystupujú v ňom z hlbín trosky antických budov, ktoré sú rozľahlejšie než v Aténach, a vo svojich múzeách ukrýva umelecké poklady, akými sa nemôžu pochváliť Paríž, Londýn a New York. Veľkoleposťou námestí a parkov stalo sa vzorom iným mestám, triumfálnymi oblúkmi a stĺpmi takisto. Pritom je to mesto, ktorému vďačí najvyspelejšia časť ľudstva za základy svojej civilizácie a kultúry.

Hovorí sa, že sú tri Rímy nad sebou: moderný, renesančno-barokový a anticky. V skutočnosti existujú vedľa seba a tvoria harmonický celok.

Dejiny Ríma pútajú pozornosť už vyše dve tisícročia. Je to pochopiteľné, Rím bol po storočia vládcom takmer celého vtedy známeho sveta. Hranice jeho riše siahali od Perzského zálivu po Severné more, od Horného Nílu po Dunaj a Rýn, od predhorí Kaukazu po pohoria Atlasu.

Ako Rím vytvoril túto ríšu? Aké pamiatky architektúry, sochárstva a maliarstva, literatúry a poézie po sebe zanechal? Aké mal politické inštitúcie, aké spoločenské zriadenie, aké bolo jeho hospodárstvo, jeho právo?

Hľadanie odpovedí na tieto otázky nepochybne dostatočne zdôvodňuje neutíchajúci záujem o starý Rím.

A čo nás zaujíma najviac?

Výnimočný význam rímskeho dedičstva. Veď bez antického Ríma, bez jeho výtvorov a bez toho, čo prevzal od Grékov a rozšíril silou svojich zbraní, by nebolo modernej Európy. Ani toho, čo potom Európania vytvorili na iných svetadieloch.

Prejdime sa po Ríme trochu ináč ako bežní turisti: proti smeru dejín, od dnešného k včerajšiemu a tak ďalej až k najstaršiemu.

Začnime pri pomníku kráľa Viktora Emanuela, postaveného na oslavu zjednotenia Talianska. Pred ním je slávne Benátske námestie - Piazza Venezia. Námestie Republiky krášlia fontány - tunajšie najády sú však pomerne mladé. To Berniniho slávna Fontána štyroch riek pochádza z polovice 17. storočia. Najslávnejšiu z rímskych fontán di Trevi napája voda, čo zásobovala verejné kúpele, ktoré dal pred dvetisíc rokmi postaviť Augustov vojvodca Agrippa.

Starovekými akvaduktmi prúdilo do mesta viac vody, ako mohol Rím spotrebovať. Na vodovody si Rimania vôbec potrpeli. Nikdy nezaložili mesto, v ktorom by boli dodatočne zistili, že má nedostatok vody.

lnáč vodu privádzali akvaduktmi do niektorých miest až zo vzdialenosti desiatok kilometrov.

Pantheón - Chrám všetkých bohov - bol pôvodne súčasťou komplexu Agrippových kúpeľov. Je to jedna z najimpozantnejších pamiatok antického Ríma, národná pamiatka číslo jeden.

Námestie pred Pantheónom, takisto ako aj iné námestia, krášlia obelisky dovezené cisármi z Egypta. Najznámejší z týchto obeliskov stojí na chrbte štyroch bronzových slonov na námestí pred bazilikou svätého Petra. Uprostred Piazza del Popolo - Ľudového námestia - stojí najstarší rímsky obelísk. Pochádza z 13. storočia pred n. 1. egyptského Onu, čiže Héliopole, a do Ríma ho dal doviezť cisár Augustus.

Rím je samozrejme mesto chrámov. Stopäťdesiat rokov aj s prestávkami trvala
výstavba baziliky svätého Petra, najväčšieho chrámu kresťanov: Berniniho kolonáda, Madernovo priečelie, Michelangellova kopula...

Chrám Santa Maria Maggiore stojí na mieste, kde v občianskych vojnách Sulla porazil Mariove vojská a nastolil svoju diktatúru.

Slávne Španielske schodisko zo začiatku 18 storočia vedie k chrámu a kláštoru Trinitá dei Monti. Keby tam bolo o dvetisíc rokov prv, bolo by viedlo do prepychových záhrad rímskych boháčov na vrchu Píncium.

Lateránsky chrám, bazilika svätého Pavla.. Vráťme sa však do antického Ríma.

Napodiv najzachovanejšou stavbou je tu Cestiova pyramída, náhrobok bývalého rímskeho prétora v Egypte. Pochádza z roku 12 pred n. 1. Hoci táto stavba prevyšuje veže na opevnenej bráne svätého Pavla, v porovnaní so svojimi družkami v Egypte je iba minipyramídou.

Forum Romanum.. V staroveku politicky stred Ríma, dnes archeologický park. A nádherný.

Trosky sú tu len na pohľad neprehľadné. V skutočnosti vieme o každom stĺpe a každej podmurovke, čoho je pozostatkom. Ba vieme to aj obrazovo zrekonštruovať.

Vpravo od vstupu na toto Forum stoja múry a klenby najmladšej tunajšej verejnej stavby - baziliky cisára Maxentia. V roku 312 ho porazil Konštantín Veľký, ktorý neskôr preniesol cisárske sídlo z Ríma do Byzantie, čiže Konstantinopola, dnešného Istanbulu. Na malej vyvýšenine proti tejto bazilike svieti belosťou známy Titov oblúk. Postavili ho na oslavu dobytia Jeruzalema cisármi Vaspasianom a Titom v roku 70. Reliéf na vnútornej strane zobrazuje odvážanie koristi, medzi iným aj sedemramenného svietnika zo Šalamúnovho chrámu. Oblúk je z pentelského mramoru - ako athénsky Parthenón.

Tri vysoké mramorové stĺpy so zvyškom architrávu pochádzajú z chrámu Dioskúrov, synov najvyššieho boha Grékov a Rimanov; ti si tu po bitke, v ktgánov Ríma. Kúria si zachovala podobu z čias cisára Diokletiana, kedy bola obnovená. Za Kúriou sa rozkladajú trosky Aemiliánskej baziliky.

Bazilika bola pôvodne verejnou budovou a slúžila hlavne ako tržnica a miestnosť, kde sa konali súdy. Chrámom sa stala až za kresťanskej éry.

Všimnime si ešte jeden chrám na Svätej ceste. Je kresťanský, ale ako hlása veľký nápis na priečelí, pôvodne bol zasvätený cisárovi Antoninovi Piovi a jeho manželke Faustine.

Keď skončíme prechádzku po Fore, okolo pozostatkov chrámu Venuše a Romy, najväčšieho v starom Ríme, dostaneme sa ku Koloseu, ako sa pre kolosálne rozmery vraví amfiteátru Flaviovcov.

Pôvodne bolo obložené mramorom a ozdobené stovkami sôch, zmestilo sa doň
päťdesiattisíc divákov a každýodľa povesti pochovaný jeden zo zakladateľov Ríma Romulus. Podľa inej, rovnako hodnovernej povesti vzal ho však jeho otec, boh vojny Mars, zaživa do neba. Vraj na ohnivom voze.
Nápadne triezva a medzi honosnými budovami na Fore celkom jednoduchá stavba bola rímskou Kúriou. Tu sídlil Senát, jeden z najvyšších štátnych orgánov Ríma. Kúria si zachovala podobu z čias cisára Diokletiana, kedy bola obnovená. Za Kúriou sa rozkladajú trosky Aemiliánskej baziliky. Bazilika bola pôvodne verejnou budovou a slúžila hlavne ako tržnica a miestnosť, kde sa konali súdy. Chrámom sa stala až za kresťanskej éry.

Všimnime si ešte jeden chrám na Svätej ceste. Je kresťanský, ale ako hlása veľký nápis na priečelí, pôvodne bol zasvätený cisárovi Antoninovi Piovi a jeho manželke Faustine.

Keď skončíme prechádzku po Fore, okolo pozostatkov chrámu Venuše a Romy, najväčšieho v starom Ríme, dostaneme sa ku Koloseu, ako sa pre kolosálne rozmery vraví amfiteátru Flaviovcov.

Pôvodne bolo obložené mramorom a ozdobené stovkami sôch, zmestilo sa doň
päťdesiattisíc divákov a každý z nich mohol pohodlne sedieť. Ako stavebné dielo Koloseum obdivujeme, keď si však spomenieme, čo sa tu odohrávalo, padne na nás tieseň. Hlavným programom hier, tak ako v iných amfiteátroch, boli zápasy gladiátorov. Bojovali jednak medzi sebou a jednak proti dravým zvieratám. Občas, na spestrenie, predhodili levom vypusteným z podzemných kóji kresťanov. A rímsky ľud sa bavil.. Vyše pol tisícročia.

Dlho by sme museli chodiť po Ríme, ak by sme chceli navštíviť čo len najvýznamnejšie pozostatky stavieb z čias cisárstva. Ešte dlhšie by sme museli rozprávať, keby sme chceli povedať len to najhlavnejšie o tom. ako súvisia tieto pozostatky s rímskymi dejinami a naopak. Zájdime však duchu aspoň
na Palatin, niekdajšie sídlo rimkych cisárov. Stál tu palác vedľa paláca (mimochodom, slovo palác pochádza od názvu Palatina), pričom najskromnejší bol Augustov.

V mnohých palácoch sa zachovala aj výzdoba interiérov, napríklad štuky a mozaiky. V Rímskom národnom múzeu môžeme dodnes obdivovať nástenné maľby z domu Augustovej manželky Lívie.

Pod Palatinom sa zachovali pozostatky, Veľkého cirkusu, ktorý podľa tradície založil Romulus. Jeho kapacita po zväčšení Caesarom dosiahla stotisíc miest a po ďalšom zväčšení za Traiana dokonca stosedemdesiatpäťtisíc. Toľko divákov sa nezmesti ani na jeden štadión v Európe.

Opodiaľ sú zrúcaniny Caracallových kúpeľov, ktorých trosky vynikajú mohutnosťou. V cisárskom Ríme bolo veľkých verejných kúpeľov dovedna dvanásť, menšie ťažko porátať. Možno rovnako veľké ako Caracallove boli aj kúpele pri dnešnom námestí Republiky, v ktorých je Rímske národné múzeum, bazilika Santa Maria de Angeli a múzeum voskových figúr slávnych štátnikov a zločincov. Rimania boli milovníci kúpeľov a stavali ich všade, kde sa usadili. Skôr sa vraj nájde v Taliansku dedina bez kostola ako v Rímskej ríši mesto bez verejných kúpeľov. Označujeme ich radšej podľa latinčiny či gréčtiny slovom thermy. lebo boli celkom iné, ako si predstavujeme kúpele my. Okrem bazénov, a kúpelni boli spoločenské miestnosti, čitárne prednáškové sály, telocvične. ihriska. dvory s kolonádami, odpočivárne. Boli vybudované tak, že v potrubí pod nimi prúdil tep1ý vzduch. Tí, čo mali času nadostač (vstupné bolo zanedbateľné), trávili v nich celé dni. V tom, čomu Taliani hovoria dolce
far niente - v sladkom ničnerobení.

Cisársky Rím však robili cisárskym Rímom jeho cisárske námestia. Dnes ich pretína a sčasti prekrýva rušná Via dei Fori Imperiali, ktorá narušila ich previazanosť.

Najstaršie z týchto for bolo Juliovo, založené Caesarom po víťazstve v občianskych vojnách, ktoré dlhých sto rokov sužovali Rím. Na protiľahlej strane bolo Forum Traianovo s bazilikou, gréckou a latinskou knižnicou a obchodnými budovami, ďalej smerom ku Koloseu Forum Augustovo, Nervovo a Vespasianovo, nazývané aj Forum Pacis - Námestie Mieru. Všetky tieto námestia sú urbanistickými a architektonickými veľdielami. Dnes z nich zostali len nepatrné zvyšky, a to ešte hlboko pod úrovňou pulzujúceho života, lebo mesto rastie stáročiami do výšky. Sochy budovateľov týchto námestí sú novoveké kópie starovekých originálov: Caesar, Nerva, Traianus, Augustus.

"...prevzal som mesto z tehál a zanechal z mramoru," vyhlásil o sebe cisár Augustus v životopise na bronzových doskách pripevnených na jeho mauzóleu.

Nie je to celkom pravda, hoci za svojej dlhej, takmer štyridsaťročnej vlády dal postavit veľa verejných budov.

No neskorší cisári skrášlili Rím ešte viac ako on.

Rím teda nebol postavený za jeden deň, ako hovorí príslovie, ani počas jednej vlády. Podobne to bolo s Rímskou ríšou. Augustus ju prevzal obrovskú a ďalej ju rozšíril, ale najväčšiu rozlohu dosiahla až o sto rokov neskôr- za cisára Traiana. "To najlepšie, čo sa môže z archeologického hľadiska mestu prihodiť, je výbuch vhodnej, po ruke ležiacej sopky, čo ho znenazdajky zavalí lávou a zasype popolom,. A tak ho konzervuje," povedal sir Leonard slávny kopáč z Mezopotámie.

"Dobytie mesta nepriateľom už nepokladám za také výhodné, lebo pri tom sa mnoho vecí odvlečie."

Ako vieme, 24. augusta 79 Vezuv ožil. Bol to najväčší zaznamenaný výbuch tejto sopky. V lavíne žeravej 1ávy, v daždi sopečných kameňov a v smrtiacich mračnách sírových výparov zahynulo prekvitajúce mesto Pompeje. V s ním aj ďalšie dve - Herkulaneum a Stabiae.

Vykopávky v Pompejach sa začali roku 1708, vedecký výskum až roku 1860. Boli odkryté námestia, celé bloky domov, široké i úzke ulice, kasárne gladiátorov a rozličné iné stavby, vrátane chrámov a - krčiem. Nálezy z nich poskytli jedinečný obraz o každodennom živote Rimanov tých čias - doslova ilustrácie ku knihám historikov. Priniesli nám aj jedinečné doklady o úrovni rímskeho sochárstva a maliarstva. Desať sál Národného múzea v Neapoli zapĺňajú pompejské maľby. Odborníci rozlišujú medzi nimi dokonca štyri štýly. Poväčšine ide o repliky gréckych maliarov, o ktorých ináč vierme len z písomných správ. Pritom nezabúdajme, že tu nejde o nijaký vrchol rímskeho maliarstva a sochárstva, lebo Pompeje boli len provinčným mestom.

Z mnohých oblastí rímskeho umenia cisárskych čias nemožno predviesť obrazové ukážky. Ide o diela z prchavých slov a rytmu, o ktorých jeden z ich tvorcov povedal, že sú nad kameň a kov trvanlivejšie: básne Vergiliove, Ovidiove, Horatiove a iných poetov. Tieto diela mali nesmierny vplyv na celú neskoršiu európsku kultúru.

V tom však nie je jediná zásluha cisárskeho Ríma. Najcennejšie je to, že sa zaslúžil o rozšírenie vymožeností gréckej kultúry, ktoré prevzal. Pravda, rozniesol ju na kopijach svojich vojakov, čo nie je práve najžiadúcejší spôsob šírenia kultúry, ale Francúzi, Španieli aj iné národy dnes neľutujú, že sa tak stalo. A my pripojíme: škoda, že naša krajina bola až za tým, čo sa volalo limes Romanus -Rímska hranica.