Ján Hus a husitstvo

Ján Hus

Ján Hus (* asi 1371, Husinec – † 6. júl 1415, Konstanz Nemecko) bol významný stredoveký český teológ, kazateľ a náboženský reformátor. V roku 1393 získal hodnosť bakalára a v roku 1396 mu bol prepožičaný titul majster slobodných umení. Od roku 1400 pôsobil ako univerzitný profesor. V roku 1402 bol vysvätený za kňaza, onedlho sa stal rektorom. Výrazne sa zapojil do univerzitného života a s niektorými ďalšími osobnosťami dosiahol vydanie Kutnohorského dekrétu (roku 1409).

V roku 1411 bol z cirkvi exkomunikovaný ako kacír. Začiatkom roka 1414 cisár Žigmund vyzval Husa, aby svoje názory obhájil pred cirkevným koncilom (snemom) v nemeckej Kostnici. Koncil obvinil Husa z kacírstva. Napriek nátlaku, dlhému väzneniu a telesným útrapám, trval na svojich postojoch, a preto bol 6. júla 1415 Jan Hus upálený na hranici. O Husovom spore s cirkevným snemom podal svedectvo jeho žiak Petr z Mladoňovic. Ján Hus sa považuje za predchodcu protestanstva. Po jeho smrti vypukla v Čechách husitská revolúcia.


Husitstvo

Husitstvo (nazývané tiež husitská revolúcia) prebehlo najmä v rokoch 1415–1436 a patrí neodmysliteľne k českým národným dejinám, hoci moderné dejepisectvo o jeho význame vedie diskusie. Išlo o radikálne reformné hnutie, hlásané majstrom Janom Husom a žiadajúce ďalekosiahlu reformu cirkvi. Jan Hus bol ovplyvnený anglickým teológom Johnom Wicliffom a čiastočne aj hnutím valdenských. Za husitskej revolúcie existovali tri hlavné prúdy: radikálni Táboriti, centristickí Orebiti, po Žižkovej smrti nazývaní Sirotkovia, a umiernení Pražania.


Kostnický koncil a počiatky husitstva

Zatknutie Jána Husa v Kostnici (1414) vyvolalo v českých krajinách veľké napätie a stavy volali po tom, aby cisár Žigmund Luxemburský Husa prepustil. Po Husovej smrti na Kostnickom koncile 6. júla 1415 začali otvorené nepokoje, zvlášť proti kléru a rehoľníkom, takže dokonca aj arcibiskup musel utiecť. Kráľ Václav IV., vedený aj svojím odporom voči Žigmundovi, rovnako ako svojou manželkou, naklonenou Husovým priaznivcom, túto revoltu podporoval. Pápež Martin V. ešte ako kardinál, sa zasadzoval o boj proti názorom, ktoré koncil odsúdil, potreboval však k tomu spoluprácu kráľa Václava. Roku 1418 získava Žigmund svojho brata Václava na stranu koncilu, pretože náboženská vojna bola na spadnutie. Vodcovia husitského hnutia a vojenskí velitelia museli opustiť krajinu a katolícki kňazi boli dosadení späť na svoje miesta.

Najmä po smrti kráľa Václava v roku 1419 dochádzalo v krajine k najrôznejším stretom. Defenestrácia konšelov a radných z okien pražskej novomestskej radnice a sústreďovanie husitov v mestách aj v horských oblastiach boli začiatkom husitskej revolúcie a vojen, ktoré ju nasledovali. V roku 1420 husiti stanovili svoj program v takzvaných Štyroch artikulách pražských. V tom istom roku založili mesto Tábor, ktoré sa potom stalo centrom husitskej revolúcie.


Husitské vojny

Na udalosti v českých krajinách reagoval Žigmund, právoplatný dedič českého trónu, od roku 1420 až do roku 1431 piatimi križiackymi výpravami. Všetky boli porazené. Husitské vojská viedol najskôr legendárny a nikdy neporazený Jan Žižka z Trocnova. Po ňom prevzal vedenie husitských vojsk Prokop Holý. Ani husiti sa však nevyhli vnútorným rozporom a rozdelili sa na radikálne krídlo (Táboriti s extrémnou pikartskou skupinou a Sirotkovia), ktoré odmietalo akýkoľvek kompromis, presadzovalo obrátenie všetkých obyvateľov Krajín koruny českej ku štyrom artikulám a pokračovanie v bojoch s okolitými katolíckymi krajinami, a umiernených kališníkov, ktorým išlo o dohodu s cisárom a cirkvou a o ukončenie vojny. To sa nakoniec prejavilo v rozhodujúcom období, pri vyjednávaní s Bazilejským koncilom.

Bazilejský koncil pozval českého vyslanca (10. januára 1432) a diskutoval s ním zvlášť ohľadom Štyroch artikúl pražských. Nedošlo však k žiadnej dohode. Po ďalších jednaniach boli nakoniec 30. novembra 1433 v Prahe prijaté tzv. Pražské kompaktáty. Táto dohoda zaručovala prijímanie pod obidvomi spôsobmi tým, kto chcú, avšak súčasne s vyrozumením, že Kristus je prítomný pod každým zo spôsobov. Slobodné hlásanie slova bolo dovolené pod istými podmienkami – cirkev mala schvaľovať a umiestňovať kňazov, tak mala byť zachovaná autorita biskupa.


Koniec husitstva

Spory medzi táboritmi a umiernenými kališníkmi nakoniec viedli k bitke pri Lipanoch, v ktorej 30. mája 1434 sa proti sebe postavili spojené sily Táboritov a Sirotkov na strane jednej a katolíkov a umiernených kališníkov na strane druhej. Bitka skončila zdrvujúcim víťazstvom umiernenej strany a definitívnym zničením radikálnych poľných vojsk. Vodca táboritov Prokop Holý v bitke padol. Hlavný veliteľ sirotských poľných vojsk Jan Čapek zo Sán aj s podstatnou časťou svojej jazdy unikol do Kolína a neskôr priznal porážku. Po väčšinu času sa potom zdržiaval mimo územia Čiech.

Výsledok bitky znamenal koniec vplyvu táboritov na dianie v Čechách. Stavovský snem zasadajúci v Jihlave roku 1436 prijal kompaktáty a tak bolo docielené zmierenie medzi Čechmi a Rímom s celou západnou cirkvou. Cisár Žigmund získal konečne českú korunu. Stavy potom v Prahe odmietli Vicliffovu náuku o poslednej večeri ako herézu v roku 1444. Väčšina táboritov prešla na stranu kališníkov, zvyšok vytvoril Jednotu bratskú.