Pripomína, aby cudzinci alebo hostia (hospites), združení v spomenutej osade, aj tí, čo prídu, boli udržovaní pokojne a mierumilovne v slobode, ktorú im určil spomenutý prepošt a bratia (fratres).Belo IV. obyvateľom osady sv. Alžbety zároveň dovolil, aby usporiadali „ v pondelok trh slobodný a obvyklý, ako mali aj doteraz.“ A z dôvodu, aby v budúcnosti nevznikol nejaký spor medzi prepoštom kláštora alebo susedmi uvedenej osady, vymedzil Belo IV. osade sv. Alžbety presné chotárne hranice (ktoré vymeral už spomenutý prepošt Albertus) a tieto hranice ostali prakticky neporušené až do súčasnosti.
Zamerajme sa na opis tohto chitára: „ Prvá hranica sa začína na východnej strane pod veľmi veľkým lesom a tam hraničí s dedinou Lubicha (Ľubica - ale hraničí len s jej chotárom, pretože dedina je na niekoľko kilometrov odtiaľ), odtiaľ zostupuje k rázcestiu (cesta smerujúca do niekdajších Stotiniec), odtiaľ pechádza k oblúku vrchu, ktorý sa volá Prym (Praimberg - dnešné Srnie) a odtiaľ sa zvažuje k Deduslovpotoka (potok Ľubička), ktorým prechádza k medzi, čo sa nachádza pozdĺž cesty; potom
prekračuje rieku Lubicha (Ľubický potok) a preniká cez šašinu (šašinové lúky, tzv. Rohrwiesen - dnes tu stojí kežmarské sídlisko Juh - - je to dodnes sporné územie) do údolia; stadiaľ z údolia vystupuje sa k ceste, ktorá vedie do Werbev (Vrbov) a po tej istej ceste pokračuje do údolia Keud (Köd - približne oblasť medzi Suchou horou a Vrbovským potokom - lokalita Závadka alebo poloha Zhnité lúky), kde hraničí s dedinou Werbev (Vrbov - ale ide o hranice s jej chotárom); z údolia Keud zostupuje k južnej strane k potôčku Werbev (Vrbovský potok) a odkiaľ ide k rieke Poprad; vychádzajúc odtiaľ sú dve medze (hranice), z ktorých jedna patrí spomenutému prepoštovi a druhá Rycolphovi a Pulanovi (Rykolf a Poľan - synovia zakladateľa rodu Berzeviczy -
ide o chotár Veľkej Lomnice) a odtiaľ postupuje k okraju akejsi malej lúky a tam na konci lúky sú dve medze; pod stromom egurfa (egerfa - jelša) a odtiaľ mieri vyššie k lipe, pod ktorpu sú dve medze a odtiaľ sa náhli k medzi, ktorá je v Zimiriktu (lokalita Fichtling - dnes Smrekovec neďaleko obce Malý Slavkov), odtiaľ sa ponáhľa na sever k stromu, zvanému feneufa (fenyöfa -borovica) a cez ten istý les vedie k Zalaykpotoka (Slavkovský potok); odtiaľ sa trošička skláňa a potom stúpa k ceste a tam je medza, potom sa dvíha k hasfa (hársfa - lipa), odkiaľ sa náhli k lesu a cez les k pohoriu Turtur (Tatry) a potom z neho zostupuje k Bistrichpotoka (pravdepodobne Kežmarská Biela voda, i keď údaj skôr zodpovedá Čiernej vode, ktorá sa dotýka Strážok) a cez tenže potok sa Bistrica zvažuje a tam hraničí s Eur (Ör), potom od potoka Bistrica prechádza k veľkej ceste (via magna), po ktorej zostupuje vedľa kostola sv. Michala do údolia, potom postupuje k mostu (cez rieku Poprad), poniže mosta po
veľkej ceste (via magna) vracia sa k spomenutému potoku Bistrica, kde padá k prameňu (snáď k rieke) Poprad, nato smeruje cez les pod vrchom Gala (Goldsberg - Zlatá hora) a opäť sa vracia k predošlej hranici hranici, kde sa končí.“
Ako z listiny vyplíva, kolonisti - i keď sa nazývajú cudzincami alebo hosťami, museli na Spiš prísť už dávnejšie, zrejme hneď po tatárskom vpáde - no ešte aj tak boli cudzincami. Mali kostol, zasvätený sv. Alžbete (za svätú bola vyhlásená r. 1235) a ten sa nedal postaviť naraz, ale v priebehu niekoľko rokov, ak pravda nevznikol na základoch hypotetického kostola s kláštorom, spomínaného levočským kronikárom Gašparom Hainom, ktorý ho datoval r. 1190. Okrem toho mali kolonisti už aj týždenný trh, ba aj pozemky. Po pôvodne sľubovanej slobode a voľnosti sa však odrazu dostali do úplnej závislosti od turčianskeho kláštora, hoci na jednej strane im prepošt sľúbil slobodu a kráľ im potvrdil právo týždenného trhu, ba aj vymedzil chotár. No na druhej strane sa kolonisti nemienili uspokojiť s týmto stavom, o čom hovorí panovníkova poznámka o vymáhaní daní. Ani Belovi, ani premonštrátom sa nepodarilo zlomiť osadníkov z osady sv. Alžbety. V ďalšej listine z r. 1252, ktorou panovník potvrdzuje majetky kláštora v Turci, sa už totiž osada sv. Alžbety nespomína.
Osada Sasov a osada sv. Kríža boli k sebe najbližšie. Aby sa zaručila v budúcnosti ich bezpečnosť, potrebovali sa zjednotiť do väčšieho územného celku. Osada sv. Michala sa cítila na vrchu pomerne bezpečne a osada Petra - Pavla, ak ešte vôbec existovala, bola od centra dosť vzdialená. Nemeckí kolonisti, ktorí svojím počtom zrejme prevýšili zbytky Slovanov všetkých pôvodných osád, požiadali panovníka Bela IV. o udelenie mestských práv. A ten im vyšiel v ústrety. Podľa listiny Bela IV. z r. 1269 (bližšie datovanie nie je uvedené) sa vyhovuje „prosbám našich osadníkov v Kežmarku na Spiši“ (pomenovanie Kežmarok sa uvádza po prvýkrát) a udeľujú sa im mestské práva. (Hazai okmánytár VI., Budapest 1876, s. 157).
