- voľbu richtára, ktorý má rozhodovať vo všetkých sporoch, okrem niektorých, ktoré sa týkajú krádeže, tak isto tiež poplatkov za vraždu a dane, o ktorých bude rozhodovať kráľovský sudca, ustanovený na určitý čas a bude obyvateľov súdiť: jednu tretinu pokuty dostane richtár, dve tretiny kráľovsý sudca,
- slobodný trh - teda týždenný, na rozdiel od listiny z r. 1251 nie je presne určený deň v týždni,
- slobodné užívanie kostola (sv. Alžbety) s cintorínom.
Povinnosti obyvateľov Kežmarku:
- platenie pozemkovej dane (terragium) - za rok 20 mariek (polovica na sv. Juraja, druhá na sv. Michala), z čoho dve tretiny sa zaplatia v jemnom striebre, jedna tretina v denároch s prípomienkou, že tak platia aj iní saskí osadníci.
- podľa zvyku iných Sasov budú tiež platiľ desiatky z polí.
Napokon panovník vymedzil Kežmarku chotárne hranice - presne tie isté, ako sú v privilégiu Turčianskeho kláštora.
Pokúsme sa teraz o historicko - jazykový rozbor územných názvov listiny z r. 1251 i 1269, ako i niekoľkých ďalších listín z konca 13. storočia, ktoré pojednávajú o chotárnych hraniciach:
Najbližším chotárnym susedom Kežmarku bola dedina Ľubica - už slovanský pôvod mena naznačuje, že ju zakladali Slovania a to, že vznikla skôr ako Kežmarok, dokladá zase jej obrovský chotár, oveľa väčší ako kežmarský. Ľubica sa v r. 1251 i r. 1269 spomína ako Lubicha a hoci koncom 13. storočia sa stretávame aj s ponemčovaním názvu na Lajbitze (1288) alebo Lajbitza (1290), slovanský pôvod svojho názvu si popri nemeckom zachovala stále. Podobne aj Vrbov - v r. 1251 uvádzaný ako Werbev 1251, r. 1269 síce skomolený na Berben, resp. Berken, no r. 1288 sa uvádza opäť ako Werben a r. 1294 Wierbew. Neskôr sa
používal aj nemecký názov Menhard. Avšak zase napr. dedina Tvarožná si ešte r. 1288 zachováva slovanský pôvod v názve Pfarossni, ale už r. 1298 sa stretávame s jej názvom Durant, neskôr Durand, ktorý sa používal takmer po sedem stáročí.
Výlučne slovanské názvy majú aj rieky a potoky: Poprad, Lubicha, Werbev, Dedislopotoka, Bistrichpotoka alebo Bistrica, Zalaykpotoka. Dedislopotoka uvádza sa v tejto podobe v listine z r. 1251 i 1269, no r. 1290 je to už Tyslapottika a r. 1294 Dislopotoka - potom sa tento názov úplne stráca. Bistrichpotoka a Bistrica sa spmonína r. 1251, r. 1269 ako Biztrichepotoka a
Bizturche, ale r. 1315 už ako Weisswasser - dnešná Biela voda. Zalaykpotoka - dnes Slavkovský potok - sa stotožňuje s podobou Zalogk (záloh) („g“ sa prečítalo ako „y“); z r. 1269 je podoba Zalaykpotoka. Na toto naväzuje aj meno obce Slavkov - v 1449
Slawkudorff, alebo Kizsalok, kde sa zachoval originál mena. Slovanský pôvodmožno hľadať aj v jazere Zimirik (v tej istej listine sa hovorí aj o strome Zimirik = smrek). Aj vrch menom Gala (hoľa) má slovanský pôvod. Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že mnohé pôvodné slovanské názvy sa už koncom 13. storočia komolili a postupom času sa poväčšine nahradili nemeckými názvami. Ale nielen slovanské - napr. ide o vrch Prym (1251, 1269), ktorý sa už r. 1290 uvádza ako Pereinberg, 1294 Preim, 1315 Mons rotunduns. Pomenovanie Turtur - Tatry - malo viacero neskorších variant.
Čo sa týkalo maďarských pomenovaní - ďalší sused Kežmarku - Strážky - majú maďarský názov Eur - Ör. Okrem maďarských pomenovaní stromov ako hraničných orientačných bodov (i keď sa takmer v jednom riadku označuje lipa raz po latinsky a vzápätí po maďarsky), stretávame sa ešte s jedným maďarským názvom - údolia hmiel - Keud (uvádza sa r. 1251, 1269, 1290, naposledy r. 1294 ako Kejott). Zhromaždime si teda uvedené chotárne, resp. miestne názvy okrem kostola sv. Michala (ecclesia sancti Michaelis) a troch maďarských pomenovaní stromov (na dvore uhorského panovníka zrejme ich latinský názov nevedeli): villa Lubicha, villa Werbev, Eur, Mons, Prym, vallis Kewd, mons Turtur, mons Gala, Deduslovpotoka, fluvius Lubicha, rivulus Werbev, fluvius Poprad, Zimiriktu, Zalaykpotoka, Bistrichpotoka - fluvius Bistrica.
