Je ich 15. Z toho je slovanského pôvodu jedenásť, maďarského pôvodu dva, neurčitého pôvodu dva (Prym a Turtur). Nemecký názov nie je ani jeden. O 50 rokov sa z týchto originálnych nýzvov nezachovalo takmer nič. 

Dnes je už veľmi ťažko persne vymedziť pôvodné chotárne hranice, ktoré siahali od chotára Strážok k ľubickému, čiastočne vrbovskému a lomnickému chotáru (Rikolf a Poľan) a zasiahli aj časť dnešných Vysokých Tatier (údolie Bielej vody, Kežmarské Zelené pleso). Napr. r. 1563 pri opätovnom vymedzení hraníc medzi Kežmarkom a Ľubicou sú už úplne nové pomenovania, ktoré nemožno identifikovať s pôvodnými. Hoci popis chotára bol veľmi podrobný, rázcestí, krovísk, stromov, ba i tŕstia bolo viacero. Preto sa mohli hraničné kamene ľahko posúvať. Kežmarok sa mnohokrát súdil o chotár so Spišskou Belou i Ľubicou a spor s Ľubicou o šašinové lúky - r.1251 uvedené ako „calami“ - neskôr volané Rohrwiesen trvá od r. 1433 až dodnes. Doteraz nie je známe, z čoho vzniklo pomenovanie Kežmarok. Nie je to však slovanský názov. Zatiaľ je známych dvanásť teórií o tom, z čoho vzniklo to pomenovanie (osem hypotéz zozbieral prof. Alfréd Grosz). Najrozšírenejší názov hovorí, že ide o nemeckú zlúčeninu dvoch slov Käse (syr) + Markt (trh). Ale najstaršie názvy neobsahujú žiadne „Markt“, len „Mark“. A ak aj pripúšťame, že tu boli trhy rozšírené, prečo by mali byť zrovna na syry? Je pravda, že za najstaršiu ulicu sa v Kežmarku považuje Starý trh a analógia sa hľadala dokonca s poľským Novým Targom.

Historici v hľadaní pôvodu názvu mesta šli ešte ďalej:

Jeden z húnskych vodcov sa volal Keve a jeho meno sa malo zvečniť v pomenovaní Kevesmark. A prečo tu figurujú Húni? V chotári budúceho mesta sa vraj mala odohrať bitka medzi polmiliónovou armádou Rímanov a Húnou... Súvislosť sa hľadala aj s Kvádmi, lenže podľa Quadsmark sa vytvorila len umele. Alebo je možné, že názov mesta má pôvod v gótskom slove „ kasen“ - zabrať. Alebo sa v názve mesta poďakovalo uhorskému panovníkovi Gejzovi, ktorý horlivo pozýval nemeckých kolonistov do vzdialených končín Horného Uhorska. Ale podobu Geyzmark tiež nenájdeme v žiadnej listine. Mohlo by to byť aj cisárovo územie:
cisár = Kaiser, územie (pohraničné) = Merk. A toto tvrdenie sa zdá najpravdepodobnejšie. Alebo nie je mesto pomenované podľa svojho zakladateľa? Lenže to by musel byť „skrátený“ voľajaký Marcus... A čo tak kombinácia maďarčiny a nemčiny: kis = malý, Mark = územie, teda malé územie? Pripustíme aj skomoleninu hraničného územia: Grenze = hranice + Mark? Alebo je to pamaitka na utečencov pred Tatármi, ktorí sem prišli z dediny Kasmark z Abovskej župy a boli nemeckého pôvodu? Našiel sa aj názor, ktorý hovorí, že ide o  miesto, ktoré predstavuje v lese akési svetlo, teda čistinu. Kežmarský historik a legendárny profesor nemeckého gymnázia Alfréd Grosz sa domnieval, že názov je zo slova Kes - ako v Tirolsku nazývali ľadovec + Mark. Lenže do Kežmarku - ako udávajú najstaršie písomné správy - prišli Sasi, a nie ľudia z Tirolska. Iba ak by názov „Saxones“ platil
pre všetkých, čo rozprávali po nemecky... Niekedy ani sami starí Kežmarčania nevedeli, ako sa ich mesto volá. 

Podarilo sa nám totiž zozbierať (zatiaľ) vyše dvesto variant názvu mesta Kežmarok v latinčine, nemčine, maďarčine i poľštine. Uvedieme aspoň malú ukážku: Caesareorum 1704, Caesaropolis 1750, Caismarc 1670, Cesmark 1477, Kaisersmarckt 1682, Kasmark 1397, Kesmarek 1449, Kesmarga 1465, Kesmark 1269, Kezimbarg 1467, Kezmark 1294, Kežmarok 1918, Khässmargkh 1562, Kismark 1294, Kümark 1294, Tyropolis 1515... (Nečudo, že kežmarskí obyvatelia sa často mýlili v názve svojho mesta, napr. v artikuloch gombikárskeho cechu z r. 1666 sa uvádza Käsmark, Kaysersmark a aj Käismark...)

Jedno je však isté, tento názov nemožno odvodiť zo žiadneho slovanského jazyka. Stalo sa veľmi rýchlou skutočnosťou, že „hostia“ vytvorili oveľa silnejší etnický celok, než bolo pôvodné slovanské obyvateľstvo, a táto skutočnosť pretrvala takmer sedem stáročí. Pôvodné mestské privilégiá z r. 1269 potvrdil Kežmarku znova kráľ Štefan V. r. 1270 i cisár Žigmund r. 1399, ktorý bol k „svojmu“ mestu mimoriadne štedrý. Urobme si porovnanie kežmarského mestského práva s právami blízkych spišských mestečiek, kde žili sj Nemci (ich počet sa pohybuje medzi 24 a 44), ktoré im udelil uhorský panovník Štefan V. v r. 1271. Aj mestečká ako Ľubica, Spišská Belá, Vrbov atď. si mohli voliť richtára, kňaza, mali kostol s cintorínom, platili desiatky kňazom ako aj pozemkovú daň. Mali oproti Kežmarku viac povinností, ale aj práv. V prípade vojny museli postaviť 50 ozbrojených vojakov; ak zavítal na Spiš sprievod kráľa alebo kráľových úradníkov, museli ich hostiť, museli dať sprievod vyberačom daní. Mohli však neobmedzene poľovať v lesoch a loviť v riekach, mali širokú voľnosť klčovať lesy a premieňať ich na ornú pôdu a navyše mali kutacie právo - mohli hľadať v horách nerasty a kovy, ťažiť ich a využívať pre seba. Trinásť spišských miest sa však r. 1412 dostalo do zálohy poľského panovníka, lebo uhorský panovník Žigmund si od poľského kráľa Vladislava II. vypožičal veľkú sumu a v tej hodnote mu musel poskytnúť nejakú zálohu - boli to práve dovtedy prekvitajúce spišské mestečká. Je pravda, že táto záloha dosť posilnila slovanský živel, i keď na druhej strane mestá dosť vyčerpal. Zo zálohy sa vyslobodili až
po 360 rokoch.