Začiatky mesta Kežmarku by sme mohli definovať jednou vetou: Kežmarok vznikol zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva a osadiu nemeckých kolonistov. Pochopiteľne, v skutočnosti bolo všetko zložitejšie.
Pokúsme sa rekonštruovať situáciu pred vyše 750 rokmi. Za najstaršiu kežmarskú osadu sa považuje osada sv. Michala nad riekou Poprad (dnes sa zachovalo torzo sídla na tzv. Michalskom vrchu nad železničnou stanicou) - jej obyvatelia strážili pri povodní rieky Poprad sa tiahnúcu veľkú obchodnú cestu (via magna), spájajúcu Orient so sevsrom Európy. Ak sa starší historici domnievajú, že obyvatelia tejto osady boli Maďari, nemôžeme im to vyvrátiť. Práve tak to však mohli byť Slovania, ktorí prišli na
územie budúceho mesta už v priebehu 8. - -10. storočia. Archeológovia predpokladajú, že osada rovnomenným kostolom vznikla v 11. - 12. stor., výstavba kostola sa datuje od 12. stor., prístavba jeho veže do 13. storočia.
Prvýkrát sa kostol sv. Michala spomína r. 1251. Osada - v skutočnosti už predmestie Kežmarku - zanikla v 15. storočí po vpáde husitou r. 1433. (Navyše koncom 19. storočia bol takmer celý Michalský vrch odstrelený kvôli stavbe železnice a neskôr aj osobnej železničnej stanice. Časť základov kostola, jeho veže a pohrebiska sa odkryli r. 1987, o rok pre nezáujem vyšších a mestských orgánov sa opäť zasypali a bohužiaľ kvôli finančným problémom mesta sa doteraz neodkryli a nerekonštruovali. Keďže sa v budúcnosti plánuje rozšírenie trate, základom kostola hrozí absolútny zánik.)
Predpokladá sa, že na druhej strane rieky Poprad a tiež pri obchodnej ceste vznikla osada sv. Kríža. Slovanskí obyvatelia tejto osady sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a pastierstvom, no nie je vylúčené, že aj obchodom. O tom, že toto územie obývali Slovania, svedčí aj územný názov Windischgrund, ktorý sa uvádza v kežmarskej pozemkovej knihe ešte r. 1542. (Ratkoš, Peter: Vznik mesta a hradu Kežmarok. Československý časopis historický, r. 13, 1965, č.4.) Osada sa začlenila do
intravilánu budúceho mesta. Základy jej kamenného kostola (predtým bol údajne drevený) skutočne pochádzajú z pol. 13. stor. Žiaľ, písomné správy osadu nespomínajú - kostol je však dostatočným dokladom jej existencie.
Traduje sa, že na mieste dnešnej záhradkárskej kolónie na Kamennej bani existovala ešte osada sv. Petra - Pavla. Listiny z 13. stor. ju však tak isto nespomínajú - zanikla snáď hneď po vpáde Tatárov alebo pred nimi jej obyvatelia poutekali?
Prameň Petra - Pavla sa už v 15. storočí využíval ako zdroj pitnej vody pre mesto a existuje dodnes. Predmestie Petra - Pavla sa spomína v mestských knihách ešte r. 1575 a podľa kežmarského historika Bedřicha Kostřánka zvyšky predmestia zanikli pri povodni a prietrži mračien r. 1813. Je však zaujímavé, že pri kopaní základov domov na Kamennej bani sa nachádzajú veľké akoby opracované kvádre. Alebo je to hra prírody? Žiaľ, na tomto mieste, kde sa stavajú stále nové domy a kde vznikla záhradkárska kolónia, sa dodnes neurobil žiaden archeologický výskum.
V r.1241 - 42 prišli do krajiny Tatári. Či sa dostali až na územie budúceho Kežmarku, nevieme. Ba s absolútnou istotou nevieme ani to, či boli na Spiši. Je však pravdou, že do toho obdobia je datovaných mnoho vypálených spišských sídlisk a neďaleko Kežmarku nad obcou Bušovce je lokalita Tatárka. Tradícia hovorí o veľkej bitke pri Vojňanoch - na niečo podobné upomína aj pôvodný názov obce Krieg. Ale toto sú opäť iba hypotézy možno hraničiace s fantáziou.
Keď sa Uhorsko po odchode Tatárov vyľudnilo, uhorský kráľ Belo IV. začal do Uhorska pozývať cudzincov hlavne z územia Nemecka, ktorí prichádzali na Slovensko už od 12. storočia, ale doklady na ich pôsobenie na území budúceho mesta nemáme napriek tomu, že v jeho blízkosti sa usadili (dnešné Žakovce, Veľká Lomnica atď.) Nemci prišli už ako vyspelí remeselníci i baníci hlavne na neobývané územia a začali ich kolonizovať - klčovali lesy, vysúšli močiare, zakladali dediny.
Isté je, že na území budúceho Kežmarku boli nemeckí kolonisti už v r. 1251. Svedčí o tom prvá písomná správa o budúcom Kežmarku, ktorá spomína kostol sv. Michala (nie však osadu!) a osadu saských kolonistov. Správu nachádzame v opise dnes už neexistujúceho listu Alberta, prepošta kláštora blahoslavenej Panny Márie v Turci, člena rádu premonštrátov, ktorý z príkazu uhorského kráľa Bela IV. starostlivo opisuje a kráľovi oznamuje hranice osady Slavkov na Spiši (Zoloch in Schypis) a osady sv.
Alžbety (doslova uvedené: villa Saxonum aput ecclesiam sance Elisabeth), ktoré boli darované kláštoru tým istým kráľom. List pochádza z obdobia pred 10. júlom 1251. Je však divné, že zakladajúca listina turčianskeho premonštrátskeho kláštora (dnes Kláštor pod Znievom), ktorú napísal Belo IV., je datovaná až 15. júla 1251. Ani toto privilégium sa v origináli nezachovalo, jeho text poznáme len z opisu firmského (fermijského) biskupa Filipa z r. 1281 (Avenarius, Alexander: Problém pravosti privilégia pre Turčiansky kláštor z r. 1252. Zborník FF UK - Historica 16. Bratislava 1965. S. 111 - 129) alebo z 26. júna 1286. (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II., Bratislava, Obzor, 1987, str. 255 - 258.)
Zakladajúca listina uvádza majetky, ktoré Belo IV. dáva kláštoru a medzi nimi na Spiši sa nachádza aj osada Sasov pri kostole sv. Alžbety s pozemkami a všetkými výnosmi, ktoré panovníkovi náležia. Panovník sľubuje kláštoru aj čiastku daní z tejto osady, avšak s poznámkou „ ak sa raz podarí vymáhať aj dane od ľudí onoho územia.“
Pripomína, aby cudzinci alebo hostia (hospites), združení v spomenutej osade, aj tí, čo prídu, boli udržovaní pokojne a mierumilovne v slobode, ktorú im určil spomenutý prepošt a bratia (fratres).Belo IV. obyvateľom osady sv. Alžbety zároveň dovolil, aby usporiadali „ v pondelok trh slobodný a obvyklý, ako mali aj doteraz.“ A z dôvodu, aby v budúcnosti nevznikol nejaký spor medzi prepoštom kláštora alebo susedmi uvedenej osady, vymedzil Belo IV. osade sv. Alžbety presné chotárne hranice (ktoré vymeral už spomenutý prepošt Albertus) a tieto hranice ostali prakticky neporušené až do súčasnosti.
Zamerajme sa na opis tohto chitára: „ Prvá hranica sa začína na východnej strane pod veľmi veľkým lesom a tam hraničí s dedinou Lubicha (Ľubica - ale hraničí len s jej chotárom, pretože dedina je na niekoľko kilometrov odtiaľ), odtiaľ zostupuje k rázcestiu (cesta smerujúca do niekdajších Stotiniec), odtiaľ pechádza k oblúku vrchu, ktorý sa volá Prym (Praimberg - dnešné Srnie) a odtiaľ sa zvažuje k Deduslovpotoka (potok Ľubička), ktorým prechádza k medzi, čo sa nachádza pozdĺž cesty; potom
prekračuje rieku Lubicha (Ľubický potok) a preniká cez šašinu (šašinové lúky, tzv. Rohrwiesen - dnes tu stojí kežmarské sídlisko Juh - - je to dodnes sporné územie) do údolia; stadiaľ z údolia vystupuje sa k ceste, ktorá vedie do Werbev (Vrbov) a po tej istej ceste pokračuje do údolia Keud (Köd - približne oblasť medzi Suchou horou a Vrbovským potokom - lokalita Závadka alebo poloha Zhnité lúky), kde hraničí s dedinou Werbev (Vrbov - ale ide o hranice s jej chotárom); z údolia Keud zostupuje k južnej strane k potôčku Werbev (Vrbovský potok) a odkiaľ ide k rieke Poprad; vychádzajúc odtiaľ sú dve medze (hranice), z ktorých jedna patrí spomenutému prepoštovi a druhá Rycolphovi a Pulanovi (Rykolf a Poľan - synovia zakladateľa rodu Berzeviczy -
ide o chotár Veľkej Lomnice) a odtiaľ postupuje k okraju akejsi malej lúky a tam na konci lúky sú dve medze; pod stromom egurfa (egerfa - jelša) a odtiaľ mieri vyššie k lipe, pod ktorpu sú dve medze a odtiaľ sa náhli k medzi, ktorá je v Zimiriktu (lokalita Fichtling - dnes Smrekovec neďaleko obce Malý Slavkov), odtiaľ sa ponáhľa na sever k stromu, zvanému feneufa (fenyöfa -borovica) a cez ten istý les vedie k Zalaykpotoka (Slavkovský potok); odtiaľ sa trošička skláňa a potom stúpa k ceste a tam je medza, potom sa dvíha k hasfa (hársfa - lipa), odkiaľ sa náhli k lesu a cez les k pohoriu Turtur (Tatry) a potom z neho zostupuje k Bistrichpotoka (pravdepodobne Kežmarská Biela voda, i keď údaj skôr zodpovedá Čiernej vode, ktorá sa dotýka Strážok) a cez tenže potok sa Bistrica zvažuje a tam hraničí s Eur (Ör), potom od potoka Bistrica prechádza k veľkej ceste (via magna), po ktorej zostupuje vedľa kostola sv. Michala do údolia, potom postupuje k mostu (cez rieku Poprad), poniže mosta po
veľkej ceste (via magna) vracia sa k spomenutému potoku Bistrica, kde padá k prameňu (snáď k rieke) Poprad, nato smeruje cez les pod vrchom Gala (Goldsberg - Zlatá hora) a opäť sa vracia k predošlej hranici hranici, kde sa končí.“
Ako z listiny vyplíva, kolonisti - i keď sa nazývajú cudzincami alebo hosťami, museli na Spiš prísť už dávnejšie, zrejme hneď po tatárskom vpáde - no ešte aj tak boli cudzincami. Mali kostol, zasvätený sv. Alžbete (za svätú bola vyhlásená r. 1235) a ten sa nedal postaviť naraz, ale v priebehu niekoľko rokov, ak pravda nevznikol na základoch hypotetického kostola s kláštorom, spomínaného levočským kronikárom Gašparom Hainom, ktorý ho datoval r. 1190. Okrem toho mali kolonisti už aj týždenný trh, ba aj pozemky. Po pôvodne sľubovanej slobode a voľnosti sa však odrazu dostali do úplnej závislosti od turčianskeho kláštora, hoci na jednej strane im prepošt sľúbil slobodu a kráľ im potvrdil právo týždenného trhu, ba aj vymedzil chotár. No na druhej strane sa kolonisti nemienili uspokojiť s týmto stavom, o čom hovorí panovníkova poznámka o vymáhaní daní. Ani Belovi, ani premonštrátom sa nepodarilo zlomiť osadníkov z osady sv. Alžbety. V ďalšej listine z r. 1252, ktorou panovník potvrdzuje majetky kláštora v Turci, sa už totiž osada sv. Alžbety nespomína.
Osada Sasov a osada sv. Kríža boli k sebe najbližšie. Aby sa zaručila v budúcnosti ich bezpečnosť, potrebovali sa zjednotiť do väčšieho územného celku. Osada sv. Michala sa cítila na vrchu pomerne bezpečne a osada Petra - Pavla, ak ešte vôbec existovala, bola od centra dosť vzdialená. Nemeckí kolonisti, ktorí svojím počtom zrejme prevýšili zbytky Slovanov všetkých pôvodných osád, požiadali panovníka Bela IV. o udelenie mestských práv. A ten im vyšiel v ústrety. Podľa listiny Bela IV. z r. 1269 (bližšie datovanie nie je uvedené) sa vyhovuje „prosbám našich osadníkov v Kežmarku na Spiši“ (pomenovanie Kežmarok sa uvádza po prvýkrát) a udeľujú sa im mestské práva. (Hazai okmánytár VI., Budapest 1876, s. 157).
Privilégium umožňuje:
- voľbu richtára, ktorý má rozhodovať vo všetkých sporoch, okrem niektorých, ktoré sa týkajú krádeže, tak isto tiež poplatkov za vraždu a dane, o ktorých bude rozhodovať kráľovský sudca, ustanovený na určitý čas a bude obyvateľov súdiť: jednu tretinu pokuty dostane richtár, dve tretiny kráľovsý sudca,
- slobodný trh - teda týždenný, na rozdiel od listiny z r. 1251 nie je presne určený deň v týždni,
- slobodné užívanie kostola (sv. Alžbety) s cintorínom.
Povinnosti obyvateľov Kežmarku:
- platenie pozemkovej dane (terragium) - za rok 20 mariek (polovica na sv. Juraja, druhá na sv. Michala), z čoho dve tretiny sa zaplatia v jemnom striebre, jedna tretina v denároch s prípomienkou, že tak platia aj iní saskí osadníci.
- podľa zvyku iných Sasov budú tiež platiľ desiatky z polí.
Napokon panovník vymedzil Kežmarku chotárne hranice - presne tie isté, ako sú v privilégiu Turčianskeho kláštora.
Pokúsme sa teraz o historicko - jazykový rozbor územných názvov listiny z r. 1251 i 1269, ako i niekoľkých ďalších listín z konca 13. storočia, ktoré pojednávajú o chotárnych hraniciach:
Najbližším chotárnym susedom Kežmarku bola dedina Ľubica - už slovanský pôvod mena naznačuje, že ju zakladali Slovania a to, že vznikla skôr ako Kežmarok, dokladá zase jej obrovský chotár, oveľa väčší ako kežmarský. Ľubica sa v r. 1251 i r. 1269 spomína ako Lubicha a hoci koncom 13. storočia sa stretávame aj s ponemčovaním názvu na Lajbitze (1288) alebo Lajbitza (1290), slovanský pôvod svojho názvu si popri nemeckom zachovala stále. Podobne aj Vrbov - v r. 1251 uvádzaný ako Werbev 1251, r. 1269 síce skomolený na Berben, resp. Berken, no r. 1288 sa uvádza opäť ako Werben a r. 1294 Wierbew. Neskôr sa
používal aj nemecký názov Menhard. Avšak zase napr. dedina Tvarožná si ešte r. 1288 zachováva slovanský pôvod v názve Pfarossni, ale už r. 1298 sa stretávame s jej názvom Durant, neskôr Durand, ktorý sa používal takmer po sedem stáročí.
Výlučne slovanské názvy majú aj rieky a potoky: Poprad, Lubicha, Werbev, Dedislopotoka, Bistrichpotoka alebo Bistrica, Zalaykpotoka. Dedislopotoka uvádza sa v tejto podobe v listine z r. 1251 i 1269, no r. 1290 je to už Tyslapottika a r. 1294 Dislopotoka - potom sa tento názov úplne stráca. Bistrichpotoka a Bistrica sa spmonína r. 1251, r. 1269 ako Biztrichepotoka a
Bizturche, ale r. 1315 už ako Weisswasser - dnešná Biela voda. Zalaykpotoka - dnes Slavkovský potok - sa stotožňuje s podobou Zalogk (záloh) („g“ sa prečítalo ako „y“); z r. 1269 je podoba Zalaykpotoka. Na toto naväzuje aj meno obce Slavkov - v 1449
Slawkudorff, alebo Kizsalok, kde sa zachoval originál mena. Slovanský pôvodmožno hľadať aj v jazere Zimirik (v tej istej listine sa hovorí aj o strome Zimirik = smrek). Aj vrch menom Gala (hoľa) má slovanský pôvod. Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že mnohé pôvodné slovanské názvy sa už koncom 13. storočia komolili a postupom času sa poväčšine nahradili nemeckými názvami. Ale nielen slovanské - napr. ide o vrch Prym (1251, 1269), ktorý sa už r. 1290 uvádza ako Pereinberg, 1294 Preim, 1315 Mons rotunduns. Pomenovanie Turtur - Tatry - malo viacero neskorších variant.
Čo sa týkalo maďarských pomenovaní - ďalší sused Kežmarku - Strážky - majú maďarský názov Eur - Ör. Okrem maďarských pomenovaní stromov ako hraničných orientačných bodov (i keď sa takmer v jednom riadku označuje lipa raz po latinsky a vzápätí po maďarsky), stretávame sa ešte s jedným maďarským názvom - údolia hmiel - Keud (uvádza sa r. 1251, 1269, 1290, naposledy r. 1294 ako Kejott). Zhromaždime si teda uvedené chotárne, resp. miestne názvy okrem kostola sv. Michala (ecclesia sancti Michaelis) a troch maďarských pomenovaní stromov (na dvore uhorského panovníka zrejme ich latinský názov nevedeli): villa Lubicha, villa Werbev, Eur, Mons, Prym, vallis Kewd, mons Turtur, mons Gala, Deduslovpotoka, fluvius Lubicha, rivulus Werbev, fluvius Poprad, Zimiriktu, Zalaykpotoka, Bistrichpotoka - fluvius Bistrica.
Je ich 15. Z toho je slovanského pôvodu jedenásť, maďarského pôvodu dva, neurčitého pôvodu dva (Prym a Turtur). Nemecký názov nie je ani jeden. O 50 rokov sa z týchto originálnych nýzvov nezachovalo takmer nič.
Dnes je už veľmi ťažko persne vymedziť pôvodné chotárne hranice, ktoré siahali od chotára Strážok k ľubickému, čiastočne vrbovskému a lomnickému chotáru (Rikolf a Poľan) a zasiahli aj časť dnešných Vysokých Tatier (údolie Bielej vody, Kežmarské Zelené pleso). Napr. r. 1563 pri opätovnom vymedzení hraníc medzi Kežmarkom a Ľubicou sú už úplne nové pomenovania, ktoré nemožno identifikovať s pôvodnými. Hoci popis chotára bol veľmi podrobný, rázcestí, krovísk, stromov, ba i tŕstia bolo viacero. Preto sa mohli hraničné kamene ľahko posúvať. Kežmarok sa mnohokrát súdil o chotár so Spišskou Belou i Ľubicou a spor s Ľubicou o šašinové lúky - r.1251 uvedené ako „calami“ - neskôr volané Rohrwiesen trvá od r. 1433 až dodnes. Doteraz nie je známe, z čoho vzniklo pomenovanie Kežmarok. Nie je to však slovanský názov. Zatiaľ je známych dvanásť teórií o tom, z čoho vzniklo to pomenovanie (osem hypotéz zozbieral prof. Alfréd Grosz). Najrozšírenejší názov hovorí, že ide o nemeckú zlúčeninu dvoch slov Käse (syr) + Markt (trh). Ale najstaršie názvy neobsahujú žiadne „Markt“, len „Mark“. A ak aj pripúšťame, že tu boli trhy rozšírené, prečo by mali byť zrovna na syry? Je pravda, že za najstaršiu ulicu sa v Kežmarku považuje Starý trh a analógia sa hľadala dokonca s poľským Novým Targom.
Historici v hľadaní pôvodu názvu mesta šli ešte ďalej:
Jeden z húnskych vodcov sa volal Keve a jeho meno sa malo zvečniť v pomenovaní Kevesmark. A prečo tu figurujú Húni? V chotári budúceho mesta sa vraj mala odohrať bitka medzi polmiliónovou armádou Rímanov a Húnou... Súvislosť sa hľadala aj s Kvádmi, lenže podľa Quadsmark sa vytvorila len umele. Alebo je možné, že názov mesta má pôvod v gótskom slove „ kasen“ - zabrať. Alebo sa v názve mesta poďakovalo uhorskému panovníkovi Gejzovi, ktorý horlivo pozýval nemeckých kolonistov do vzdialených končín Horného Uhorska. Ale podobu Geyzmark tiež nenájdeme v žiadnej listine. Mohlo by to byť aj cisárovo územie:
cisár = Kaiser, územie (pohraničné) = Merk. A toto tvrdenie sa zdá najpravdepodobnejšie. Alebo nie je mesto pomenované podľa svojho zakladateľa? Lenže to by musel byť „skrátený“ voľajaký Marcus... A čo tak kombinácia maďarčiny a nemčiny: kis = malý, Mark = územie, teda malé územie? Pripustíme aj skomoleninu hraničného územia: Grenze = hranice + Mark? Alebo je to pamaitka na utečencov pred Tatármi, ktorí sem prišli z dediny Kasmark z Abovskej župy a boli nemeckého pôvodu? Našiel sa aj názor, ktorý hovorí, že ide o miesto, ktoré predstavuje v lese akési svetlo, teda čistinu. Kežmarský historik a legendárny profesor nemeckého gymnázia Alfréd Grosz sa domnieval, že názov je zo slova Kes - ako v Tirolsku nazývali ľadovec + Mark. Lenže do Kežmarku - ako udávajú najstaršie písomné správy - prišli Sasi, a nie ľudia z Tirolska. Iba ak by názov „Saxones“ platil
pre všetkých, čo rozprávali po nemecky... Niekedy ani sami starí Kežmarčania nevedeli, ako sa ich mesto volá.
Podarilo sa nám totiž zozbierať (zatiaľ) vyše dvesto variant názvu mesta Kežmarok v latinčine, nemčine, maďarčine i poľštine. Uvedieme aspoň malú ukážku: Caesareorum 1704, Caesaropolis 1750, Caismarc 1670, Cesmark 1477, Kaisersmarckt 1682, Kasmark 1397, Kesmarek 1449, Kesmarga 1465, Kesmark 1269, Kezimbarg 1467, Kezmark 1294, Kežmarok 1918, Khässmargkh 1562, Kismark 1294, Kümark 1294, Tyropolis 1515... (Nečudo, že kežmarskí obyvatelia sa často mýlili v názve svojho mesta, napr. v artikuloch gombikárskeho cechu z r. 1666 sa uvádza Käsmark, Kaysersmark a aj Käismark...)
Jedno je však isté, tento názov nemožno odvodiť zo žiadneho slovanského jazyka. Stalo sa veľmi rýchlou skutočnosťou, že „hostia“ vytvorili oveľa silnejší etnický celok, než bolo pôvodné slovanské obyvateľstvo, a táto skutočnosť pretrvala takmer sedem stáročí. Pôvodné mestské privilégiá z r. 1269 potvrdil Kežmarku znova kráľ Štefan V. r. 1270 i cisár Žigmund r. 1399, ktorý bol k „svojmu“ mestu mimoriadne štedrý. Urobme si porovnanie kežmarského mestského práva s právami blízkych spišských mestečiek, kde žili sj Nemci (ich počet sa pohybuje medzi 24 a 44), ktoré im udelil uhorský panovník Štefan V. v r. 1271. Aj mestečká ako Ľubica, Spišská Belá, Vrbov atď. si mohli voliť richtára, kňaza, mali kostol s cintorínom, platili desiatky kňazom ako aj pozemkovú daň. Mali oproti Kežmarku viac povinností, ale aj práv. V prípade vojny museli postaviť 50 ozbrojených vojakov; ak zavítal na Spiš sprievod kráľa alebo kráľových úradníkov, museli ich hostiť, museli dať sprievod vyberačom daní. Mohli však neobmedzene poľovať v lesoch a loviť v riekach, mali širokú voľnosť klčovať lesy a premieňať ich na ornú pôdu a navyše mali kutacie právo - mohli hľadať v horách nerasty a kovy, ťažiť ich a využívať pre seba. Trinásť spišských miest sa však r. 1412 dostalo do zálohy poľského panovníka, lebo uhorský panovník Žigmund si od poľského kráľa Vladislava II. vypožičal veľkú sumu a v tej hodnote mu musel poskytnúť nejakú zálohu - boli to práve dovtedy prekvitajúce spišské mestečká. Je pravda, že táto záloha dosť posilnila slovanský živel, i keď na druhej strane mestá dosť vyčerpal. Zo zálohy sa vyslobodili až
po 360 rokoch.
Mesto Kežmarok našťastie osud zálohovaných miest nepostihol. Na svoj rýchly hospodársky rozvoj malo veľmi dobré podmienky - nielen preto, že jeho obyvateľstvo bolo veľmi vyspelé hlavne remeselnej stránke, ale preto, že cez mesto viedla spomínaná „via magna“, ktorá umožnila kvalitnú výmenu tovaru a napomáhala obchodovaniu. Na svoj rozvoj rozvoj však potrebovalo pokoj - nemohlo ostať „otvorené“. Kedy dostal Kežmarok právo na opevnenie sa, nevedno, ale je isté, že už r. 1368 bol obkolesený mestskými hradbami.
Keďže mesto bolo od svojho začiatku iba pod právomocou panovníka, začala sa považovať vlastne hneď za slobodné kráľovské mesto, hoci „oficiálne“ sa tieto práva dávali až od r. 1405. Kde sa nabrala správa o vyhlásení Kežmarku za slobodné kráľovské mesto z r. 1380, nemáme tušenie, pretože v ten rok sa ani žiadny krajinský snem nekonal.
Mesto sa riadilo podľa Zipser Willkühr - Spišského práva z r. 1370. Vlastné nariadenia (zákonníky) vydalo napr. 1590, 1605, 1667, 1691. Na čele mesta stál richtár - nazývaný villicus, iudex, Richter. Najstaršie zachované meno richtára - - Theodoricus - je až z r. 1301. Richtárovi pomáhali prísažní - senátori (iurati, senatores) - r. 1301 sa spomínajú piati senátori, neskôr sa
ich počet rozšíril. R. 1434 už je mesto rozdelené do 12 obvodov - každú mal na starosti jeden z dvanástich radných tzv, vnútornej rady, teda existovala už aj početnejšia vonkajšia rada, neskôr sa počet jej členov ustálil na 50. Richtárovi a senátorom pomáhali viacerí zamestnanci. Notár sa spomína už v r. 1399. V r. 1434 - 1444 pôsobila v Kežmarku mestská kancelária, v ktorej sa pri písaní mestských písomností vystriedali dokonca traja vzdelaní notári Juraj, Ján a Egidius. Notári dostávali pevný plat a okrem toho financie na mimoriadne výdavky, spojené s ich častými cestami v záujme mesta.
R. 1411 dostal Kežmarok od Žigmunda právo slobodného rybolovu s tým, že v kežmarských vodách (Poprad, Ľubický potok, Biela voda, Tvarožniansky potok, Zlatý potok) nesmel loviť nikto cudzí. Previnenie sa trestalo odobraním všetkých vecí, ktoré mal previnilec pri sebe a tento trest mohol postihnúť dokonca aj šľachticov. Tak sa stalo, že raz levočský mešťania pochodovali nahí až do Ľubice, kde sa nad nimi zmilovali dobrí ľudia. R. 1412 udelil Kežmarku cisár Žigmund privilégium, podľa ktorého obyvatelia boli oslobodení od platenia cla na území Uhorska a nesmeli byť väznení pre cudzie dlžoby.
R. 1417 získal Kežmarok právo slobodného užívania lesov (medzi ne patrila aj časť tatranských hôr). Vymedzilo sa, kde smú mešťania rúbať (samozrejme, za poplatok mestu) a kde nesmú. Do kežmarských lesov nemal prístup žiaden cudzinec - keby nejaký toto právo porušil, za každý svoj voz, naplnený drevom z kežmarských lesov, by musel zaplatiť 3 zlaté v čistom zlate. Keby nezaplatil pokutu, zhabali by mu kone aj voz.
R. 1419 udelil mestu zase panovník Žigmund právo dvoch výročných trhov - teda právo usporiadať do roka dva výročné trhy, a to 2. februára - na sviatok Očisťovania panny Márie a 29. júna - na Petra Pavla, ale tieto termíny sa neraz zmenili. R. 1528 sa trh z Petra Pavla preložil na sviatok pozdvihnutia sv. Kríža a r. 1572 sa mal jeden z jarmokov preložiť na deň sv. Lucie. R. 1655 panovník Ferdinand III. rozšíril toto právo na štyri výročné trhy - na nedeľu Invocavit, na 1. nedeľu po sv. Trojici, ďeň pozdvihnutia sv. Kríža a sv. Luciu. (4 trhy do roka sa konali ešte aj počas I.ČSR.) Trhy trvali niekoľko dní a zúčastnili sa na nich kupci z celej Európy. Otvárali sa vyvesením trhovej zástavy a trhový richtár, zvolený len na túto príležitosť, prečítal všetkým prítomním trhové právo. S trhovými právami úzko súviselo aj právo skladu, na základe ktorého mohli mestá zastavovať cudzích obchodníkov a donútiť ich predávať v meste tovar. Právo sladu na Spiši však mala len Levoča a Podolinec.
R. 1435 ho podvodom získal aj Kežmarok, čím začala medzi dvoma poprednými spišskými mestami Kežmarkom a Levočou vyše 100- ročná vojna. Jej celkovým víťazom sa stala na diplomatickom poli Levoča.
R. 1438 dostal Kežmarok od panovníka Alberta právo meča, čo znamenalo rôzne druhy trestov pre jednotlivé previnenia. Previnilcov - zlodejov, podpaľačov, vrahov a iných lotrov mohli Kežmarčania napichnúť na kôl, lámať kolesom, rozštvrtiť, vešať, upáliť, utopiť a mečom sťať - čo bola pomerne čestná smrť. Zlodej Bartolomej bol pre krádež obesený, podpaľač Januš priviazaný k stĺpu a upálený. Posledného úmyseľného podpaľača upálili v Kežmarku r. 1767, ale najprv ho milosrdne sťali. Vrahyňa Agneša, ktorá zabila svojho muža, prišla najprv o pravú ruku a potom jej telo rozštvrtili. Hostinského Jána sťali, pretože zabil cudzinca, ktorý sa u neho ubytoval. Slobodnú matku pridali do vreca s kamením a utopili. Prostitútku z mesta vypovedali.
Mesto malo vlastného kata, ktorý dokonca r.1677 vypomáhal Ľubici, ktorú zaplavili besné psy. Kat vykonával teda aj úlohu šarhu, a hoci mal tzv. nečisté zamestnanie a jeho deti nesmeli chodiť do škôl alebo učiť sa remeslu, ba dokonca musel bývať mimo mesta, neraz sa stal aj liečiteľom „tajných“ chorôb... Mestská daňová kniha z r. 1525 uvádza, že Kežmarok mal klietku hanby pre „zlé ženy“.
V r. 1557 postavil murársky majster Štefan na námestí pranier, za čo dostal odmenu 25 zlatých - v tom čase sa dal za tú sumu kúpiť malý dom! Pranier (klada alebo nejaká „špeciálna“ klietka) sa zlikvidovala až v r. 1801. Popravisko Aasflecken bolo pod Suchou horou (Dürrenberg) a pripomína ho dodnes územný názov Krvavé pole.
V r. 1440 udelil Kežmarku poľský panovník Vladislav právo, podľa ktorého mohli Kežmarčania cestovať po Poľsku bez platenia cla. Bola to obrovská výhoda, lebo inak sa muselo platiť clo - poplatok za prevážaný tovar pomerne často na hraniciach, na mostoch atď. Dúvod tohto daru? Kežmarok stál na strane Vladislava a chcel, aby sa on stal uhorským panovníkom. Vladislav mal v úmysle dokonca urobiť z Kežmarku centrálne sídlo Spiša a oslabiť význam Levoče, ktorá mu neprejavovala priazeň. No nie je vylúčené ani to, že Vladislav chcel Kežmarok začleniť do svojej krajiny, veď na Spiš si Poliaci odjakživa „brúsili“ zuby. Lenže snaha poľského kráľa bola márna - uhorský trón získal iný.
R. 1463 dostal Kežmarok od kráľa Mateja právo používať erb a pečatiť červeným voskom. Erbová listina je jedinou svojho druhu na Slovensku, na ktorej sa erb umiestnil do stredu - na ostatných listinách je bamaľovaný v ľavom hornom rohu. Nosičom samotného erbu je pestrofarebný anjel, v štíte v hornej časti na modrom podklade sú dva skrížené strieborné meče s červenou rukoväťou, so zlatým chráničom a gombíkom, nad nimi je zlatá päťcípa koruna, pod mečmi červená ruža. Dolnú časť štítu vypĺňajú štyri strieborno - červené brvná. Koruna sa vysvetľuje jednoznačne ako symbol slobodného kráľovského mesta, skrížené meče buď ako právo meča alebo aj ako symbol osady sv. Michala - bojovníka, červená ruža môže byť obyčajnou
heraldickou ozdobou, ale aj symbolom sv. Alžbety, brvná sú najpravdepodobnejšie prevzaté zo štátneho uhorského erbu, ale údajne môžu znamenať aj štyri kežmarské osady alebo rieky - Poprad, Bielu vodu, Ľubický potok a prípadne Zlatník. Stredovek dôsledne dbal o verné zobrazenie erbu - erby z kamrňa zdobia kežmarskú radnicu, bývalú starú humanistickú školu. Maľovaný erb je na zvonici i redute, vytepaný z plechu zdobí krstiteľnicu...
R. 1464 oslobodil kráľ Matej Kežmarok od pohraničného cla - tridsiatku. Od tridsiatku oslobodil mesto v r. 1491 a 1496 aj panovník Vladislav a r. 1694 cisár Leopold. Napriek tomu, že Kežmarok mal všetky predpoklady pre ten najlepší hospodársky vývoj, neraz sa dostal do nezávideniahodného položenia.
Počas vyše 730- ročnej existencie Kežmarku prešlo cez jeho chotár celkove až 13 väčších vojen:
- boj s husitmi (1433),
- vyše 150- ročná vojna s Levočou (1400 - 1558),
- boje o uhorský trón medzi piľským panovníkom Vladislavom a vdovou po uhorskom kráľovi Albertovi (1440),
- boje s bratríkmi (1441 - 1462),
- boje s majiteľmi vlastného hradu (1463 - 1702) - čo predstavuje zrejme najkurióznejšiu a v rámci Európy najdlhšiu vojnu,
- štyri stavovské povstania uhorskej šľachty v 17. stor. (Gabriel Bethlen, Štefan Bocskay, Juraj Rákóczi, kežmarský rodák Imrich Thököly),
- stavovské povstanie Františka Rákócziho II. na začiatku 18. stor. - v decembri 1709 dobyli Kežmarok cisárske vojská a troch popredných mešťanov - Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Toportzera dali popraviť,
- revolúcia r. 1848 - 1849,
- záverečné boje o Spiš v I. svetovej vojne,
- koniec II. svetovej vojny.
V skutočnosti sa ešte jedna vojna - samozrejme bez zbraní - vedie. Ešte stále ide o už spomínané sporné územie medzi Kežmarkom a Ľubicou, „vojna“ sa vedie už od r. 1434 a ešte stále nie je nádej na jej definitívne ukončenie. Ale to je už o niečom inom.
