Ako vieme v Kežmarku sa nachádza aj hrad, o ktorom si niečo povieme. Predtým si ešte zhrnime poznatky, ktoré už vieme.

Kežmarok ( Poprad ) - hrad

Archeologický výskum, ktorý prebiehal na nádvorí Kežmarského hradu, ako aj hlbšie štúdium písomných prameňov dokázali, že staroveký Kežmarok vznikol spojením troch samostatných osád. Boli to obce Svätý Michal, Starý Trh a Svätá Alžbeta. Najstaršia z týchto osád, Svätý Michal, ležala na ľavom brehu Popradu a bola osadou strážcov a rybárov. Najmladšia z nich bola osada Svätá Alžbeta, ktorú založili nemeckí kolonisti v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 13. storočia, keď si tu vystavali kostol zasvätený novej svätici Alžbete, dcére kráľa ondreja II.. Osada sa v súvekých prameňoch uvádza ako obec Sasov pri kostole sv. Alžbety.

Uvedené tri sídliskové celky, z ktorých prvé dva boli pôvodnými slovanskými osadami, sa neskôr, pravdepodobne hneď po tatárskom vpáde spojili do jedného urbanistického celku, ktorý sa už v listine Bela IV. z roku 1269 uvádza pod spoločným menom Kežmarok. Touto listinou sa začína druhá kapitola dejín Kežmarku, ktorý bol povýšený na mesto a vtedy ako vieme boli aj presne určené hranice Kežmarku. Podľa záznamu z r. 1348 spravoval už Kežmarok richtár so štyrmi staršími mešťanmi.

Kedy sa mesto opevnilo, nevieme. Jedno je isté, že r. 1368, keď kežmarské predstavenstvo dalo kostol sv. Alžbety do správy lendackým rehoľníkom, mesto už malo vybudované svoje opevnenie, ktoré pravdepodobne začali stavať už niekedy v 13. storočí. 14. storočie znamenalo pre dejiny Kežmarku storočie hospodárskeho zveľaďovania. Vtedy s Krakovom, ako aj čulý kultúrny styk.

Bohaté na udalosti bolo 15. storočie. Na jeho začiatku väčšia časť mesta zhorela, a preto si roku 1404 mesto vyžiadalo od kráľa Žigmunda odpustenie daní. Žigmund oslobodil mesto od platenia daní na 12 rokov s podmienkou, že sa celý výnos použije na opravu mestských hrdieb. Kežmarku veľmi pomohli aj ďalšie dve privilégiá kráľa Žigmunda - jedno z roku 1412, ktorým oslobodil Kežmarok od platenia mýta a druhé z r. 1419, ktorým mu povolil dva výročné trhy do roka. 

Do toho priaznivého rozvoja mesta rušivo zasiahli r. 1433 vpády husitského vojska zo susedného Poľska. Husitskí vojaci obsadili mesto, zmocnili sa kostola sv. Michala a odtiaľ ovládli celý Kežmarok. Po odtihnutí husitského vojska z Kežmarku vyžiadali si Kežmarčania od panovníka potvrdenie starých výsad, medzi ktorými neprávom uviedli i právo skladu. Žigmund ich prosbe vyhovel a r. 1435 potvrdil Kežmarčanom predložené privilégiá, čo bolo jednou z pohnútok otvoreného boja medzi levočským
patriciátom s Kežmarčanmi. Spor sa pretiahol až do 16. storočia. 

Hospodársky rozkvet Kežmarku spadá medzi roky 1441 - 1462, i keď treba poukázať, že to bolo obdobie bojov Kežmarčanov so svojimi zemepánmi o nezávislosť. Boj trval vyše 200 rokov. Kráľ totiž po bitke pri Vacove daroval mesto i cenzus z neho za zásluhy Imrichovi Zápoľskému, ktorý sa zanedlho stal aj spišským županom. Tak sa Kežmarok zo slobodného kráľovského mesta stal mestom poplatným zemepanskej vrchnosti a všetko úsilie Kežmarčanov vyšlo nazmar, lebo od spomenutého roku boli dejiny
mesta naplnené bojom proti zemepánom, ktorí ho mali v držbe vyše 200 rokov. Výsadná listina, ktorou panovník udelil mestu erb a právo používať červený vosk, bola iba slabou útechou. Závislosť Kežmarku od zemepánov prestala až vtedy, keď sa Kežmerok vymanil zozemepánskych povinností a stal sa opäť slobodným kráľovským mestom. Keďže tu sa už dejiny mesta prepletajú s dejinami hradu, budeme ich sledovať na osude tejto pamiatky.

Prvá správa, v ktorej sa spomína Kežmarský hrad, pochádza až z r. 1465. Z nej vidieť, že Kežmarský hrad sa začal stavať v čase, keď sa Kežmarok dostal do rúk Imricha Zápoľského, pravdepodobne okolo r. 1462. Nový majiteľ po skúsenostiach z husitského vpádu, ktorý narušil fortifikačnú sústavu mesta, chcel mesto ešte lepšie opevniť, a preto vnútri hradieb, ktoré pri výstavbe hradu plne využil, začal stavať hrad.

Po Zápoľskom sa v držbe hradu vystriedalo veľa majiteľov, resp. nájomníkov, ako Laskiovci, Thurzovci, Rueberovci a iní.

Prvým dedičom bol Jeroným Laski. Po jeho smrti sa pánom hradu stal jeho syn Albert, ktorý dal r. 1571 hrad do zálohu Jánovi Rueberovi, hlavnému kapitánovi Horného Uhorska. R. 1575 hrad zničil požiar, a pretože Reuber bol vo finančnej tiesni, dal hrad do zálohu betlanovským Thurzovcom za 12 000 zlatých. R. 1579 ho do svojej držby opäť získal Rueber. Konečne po veľkých prieťahoch a finančných transakciách r. 1583 (na deň sv. Juraja) stal sa hrad majetkom Thökölyovcov, ktorí r. 1586 prinútili
i Kežmarčanov, aby ich uznali za svojich zemepánov.