V polovici storočia sa ich počet zvýšil na 13.200 a na začiatku 20. storočia vzrástol na 44.200 ľudí. Podľa počtu obyveteľov zaujímali medzi uhorskými mestami šestnáste až osemnáste miesto. Po revolúcii 1848-49 sa takmer všetka spoločenská energia preniesla do hospodárskej sféry. Vznikali nové továrne, az ktorých najsolídnejšie sa vyvíjal Ungarov podnik (najprv liehovar, potom výroba droždia a parný plyn) a štátna tabaková továreň. Prosperujúci cukrovar inštaloval prvý parný stroj v meste (1852). Boli založené základy moderného pivovarníctva a sladovníctva. Zatiaľ čo sa priemysel zameriaval prevažne na spracovanie poľnohospodárskych plodín, a k poľnohospodárstvu sa aj obracal, veľkoobchod ovládli odbory železiarstva, sklenárstva a drevárstva, a to popri tradičnom obchode s vínom. Priemysel akceptoval technické výdobytky a obchod požadoval rýchlejší rozvoj dopravy. V novembri 1856 prišiel do Košíc prvý telegram (z Pešti) a v júli 1867 prvý kábelogram z New Yorku. 5. Júla 1860 o jedenástej predpoludním dorazil do mesta prvý vlak a o desať rokov neskôr sa železničné koľajnice rozbiehali už tromi smermi. Prudko sa rozvíjal tiež spoločenský život. Jeho aktivizáciu charakterizovala verejná zbierka na stavbu všeobecnej nemocnice (od roku 1812), potom založenie spoločenského kasína (1828), neskôr vznik ženského dobročinného spolku (ktorý v r. 1839-40 zriadil prvú materskú školu v meste) a telocvičného ústavu ( so školou šermu a plávania, 1845). Ale aj slávne bály šľachty a mešťanov, zábavy pospolitého ľudu, tiež rozličné umelecké akadémie, a stále bohatšie kníhkupecké pulty, návštevy mestských a vzdialenejších kúpeľov, prechádzky po nových promenádach peši aj koňmo, zábavné i poučné atrakcie - to všetko a ešte mnoho iných podujatí strhávalo mestskú pospolitosť do víru nového života a vyvádzalo ju z feudálnej uzavretosti. Rešpektujúc územný a stavebný rozvoj mesta rozhodla sa v roku 1860 mestská vrchnosť včleniť všetky predmestia do mestského orgazmu. K štyrom ‘kvartálom’ (štvrtiam) starého mesta pribudli ďalšie štyri, a to Františkovo mesto na severozápade, Jozefovo mesto (neskoršie i s Táborom) na juhozápade, Alžbetino mesto na juhu a Nové mesto na východe. Mesto bolo prirodzene viacjazyčné. Nemci udržiavali kontinuitu vývoja vlastne uz od čias jeho založenia, ale po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa svojej hegemónie vzdali. Maďari, ktorých spočiatku reprezentovala prevažne šľachta, pripravovali sa na prevzatie moci, a v šesťdesiatych rokoch svoj cieľ aj dosiahli.