Obchod a remeslá

Od konca 17. storočia boli v obci aj remeselníci a obchodníci. V roku 1801, po schválení grófom Jánom Pálffym a zaznamenaní na miestodržiteľstve, pôsobili v obci tri cechy – hrnčiari, kováči, obuvníci. V cechoch bolo po 6 – 8 majstrov.

Insígnie

Pečať. Pečatidlo Suchej nad Parnou je z roku 1768. Uložené je v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave. Je kruhové s priemerom 32 mm. Kolopis obsahuje latinský nápis SIGILLVM*OPPIDI*DR*SZVHA. Je na ňom zobrazená sv. Notburga, ktorá v pravej ruke drží kosák, v ľavej hrozno. Tieto motívy sú charakteristické pre poľnohospodársko-vinohradnícku obec.

Znak. Suchá nad Parnou až do roku 2001, kedy si ho dala pri príležitosti 750. výročia prvej zachovanej písomnej zmienky o obci vytvoriť, znak nemala. Autorom grafického návrhu znaku je akademický maliar Jozef Ilavský. Pri jeho tvorbe vychádzal z archivovaného pečatidla z roku 1768. V červenom štíte je svätá Notburga v strieborných šatách. Má zlatú korunu na hlave, zlatý golier, zlatým pruhom lemované šaty na rukávoch a spodku sukne, zlatý pás a ozdobu. V pravej ruke drží strieborný kosák so zlatou rukoväťou. V ľavej ruke drží striebornú vínnu révu s tromi zlatými strapcami hrozna.

Vlajka. Trojcípa vlajka má štyri farebné pruhy s pomerom šírok 3:10 červená, 2:10 zlatá, 2:10 strieborná a 3:10 červená.

Pošta, telegraf a telefón

Slovom pošta, z latinského posta, posita, sa označovali už v dávnych dobách miesta, odkiaľ sa vysielali kuriéri s odkazom alebo listom, či už pešo, na koňoch, neskoršie aj na poštových vozoch. O pošte nájdeme zmienky i v biblii a z historických prameňov je známe, že v starom Egypte, Indii, Číne, predtým Perzii, i pred narodením Krista si panovníci pešími kuriérmi vymieňali odkazy listami. Prvé záznamy o pošte v Suchej sú z roku 1881 v obecnej kronike. Pošta slúžila aj obciam Košolná a Zvončín.

V roku 1936 sa začala výstavba telefónu a telegrafu s prepojením z Trnavy do Suchej nad Parnou. Prvý rozhovor sa uskutočnil 15. januára 1937.

Autobusová doprava v obci

Pred 1. svetovou vojnou a za bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie za prácou, do škôl do Trnavy a ďalších miest sa chodievalo pešo a na koňoch. Po 1. svetovej vojne už na bicykloch, ktoré boli na vtedajšie pomery dosť drahým dopravným prostriedkom.

Prvý spoj autobusovej dopravy začal premávať do Suchej nad Parnou 25. augusta 1925 na trase Trnava – Zvončín – Suchá nad Parnou – Košolná a späť. Dopravovať občanov začal podnikateľ Ján Holý z Brna, ktorý sa ubytoval v hostinci U zeleného kríčka v Trnave, kde sa nachádzala aj stanica autobusovej dopravy. Za jednu cestu na uvedenej trase sa platilo 1-2 Kčs, zastávky boli na znamenie. Pravidelné linky premávali dvakrát dopoludnia (skoro ráno a dopoludnia) aj popoludní (poobede a večer).

V roku 1927 začali premávať na tej istej linke autobusy s predĺžením trasy do Častej a späť. Do roku 1950 chodili cez obec dva spoje, ranný a poobedňajší. Postupne narastal počet dopravných liniek a predlžovali sa trasy až do Smoleníc a Bratislavy.

Cirkevný a náboženský život

I keď nevieme rok erigovania farnosti v Suchej nad Parnou, predpokladáme, že sa tak stalo už v 13. storočí, lebo po roku 1280 už poznáme meno farára. V literatúre sa dokonca stretávame so založením fary v roku 1240. Bohatý náboženský život je starostlivo opísaný v dejinách farnosti, pričom treba spomenúť aj bohatý farský archív.

Do farnosti patrili obce Suchá nad Parnou, Košolná a Zvončín. Pred rokom 1775 dali zemepáni Pálffyovci vybudovať novú farskú budovu. Posledná budova fary, dnešná, bola vybudovaná Pálffyovcami v rokoch 1871-1872. Zemepáni boli patrónmi aj udržiavateľmi kostola.

Matriky boli vedené od roku 1637. Miestny farár mal pomerne rozsiahlu službu, a to nielen v Suchej, ale aj vo filiálnych obciach, v Košolnej a Zvončíne, a to slúženie sv. omše, vysluhovanie sviatostí, pochovávanie, vyučovanie náboženstva, katechizácia, navštevovanie nemocných a biednych, ale aj púte, rôzne pobožnosti, farská agenda, atď.

Patrónom kostola a farnosti bol vždy sv. Martin, biskup z Tours. Fara bola centrom náboženského aj kultúrneho života.