Školstvo, škola, vzdelávanie

Dátum vzniku prvej školy nemožno presne stanoviť. Vieme, že pri každej fare bola tzv. farská škola. V Suchej bola takáto farská škola pravdepodobne už od 14. storočia, určite od roku 1543. Na farskej škole dostávali základné vedomosti tí žiaci, ktorí ju navštevovali a ktorí po jej vychodení študovali ďalej. Vyučovalo sa tu náboženstvo, písanie, čítanie, rátanie, zvyčajne aj spev, prípadne niečo o klasikoch a dejiny. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia školy patrili cirkevným obciam, tzv. rímskokatolícke ľudové školy, riadené boli výborom a miestnym farárom. Škola mala svoje ustanovenia schválené ostrihomským arcibiskupstvom a školskou radou s volenými členmi. Od roku 1924 boli rímskokatolícke a gréckokatolícke školy spravované Katolíckou školskou radou.

Cirkevné školstvo sa úspešne rozvíjalo po stránke pedagogickej i náboženskej. V školách sa postupne zavádzali vlastné učebnice dobrých autorov – katolíckych pedagógov, ktoré vydával najmä Spolok sv. Vojtecha v Trnave.

Prvá správa o škole v Suchej nad Parnou je z roku 1559, keď z farských peňazí bol zakúpený odev pre miestneho učiteľa. Počet žiakov neustále narastal, a tak sa postupne začali stavať ďalšie školy.

Zdravotníctvo

V minulosti zdravotníctvo ovplyvňovali časté vojny, ktoré mali za následok hlad, choroby, mor, týfus, choleru, maláriu a ďalšie ničivé choroby. Povestným bol rok 1740, ktorý si v obci vyžiadal desiatky obetí mužov, žien i detí. Veľa domov vtedy ostalo opustených, bez majiteľov. V tomto období veľa zomretých ľudí pochovávali aj mimo cintorína, pri kostole na tzv. cholerovom cintoríne, na podolkoch od Košolnej, t.j. na konci obce.

Starostlivosť o sociálne slabších ľudí bola na kresťanskom podklade, iba morálne zásady a náboženstvo viedli ľudí k tejto vysoko humánnej činnosti. Vieme i to, že občanov obce pri ťažkých ochoreniach a úrazoch prepravovali do okresnej nemocnice na konských povozoch, pretože na dedinu lekár nechodil. Tu si ľudia chodili po rady k miestnym liečiteľom, mastičkárkam, bylinkárkam a zariekavačkám chorôb. Títo ľudoví liečitelia trhali zuby, napravovali chrbtice, kĺby, liečili ekzémy, osýpky, ovčie kiahne a rôzne druhy prechladnutí.

V roku 1951 bol v Suchej nad Parnou zriadený zdravotnícky obvod, do ktorého patrili aj obyvatelia Dlhej, Košolnej a Zvončína. Zdravotné stredisko, umiestnené v budove rodiny Pilárikovej (vedľa mlyna), bolo zriadené 1. decembra 1955.

Kultúra

V Suchej nad Parnou sa nachádzali mnohé knižnice. Väčšou bola Pállfyovská knižnica a jej archív, ďalej sa tu nachádzala farská, školská a obecná knižnica.

Miestna tlač

V Suchej nad Parnou vychádzali viaceré periodiká. V rokoch 1940-1941 vychádzal Suchovský hlas s podtitulom Nepolitický mesačník pre suchovskú farnosť. Vydavateľ a zodpovedný redaktor bol Štefan Novák. Časopis vychádzal na 4-8 stranách. Ďalším časopisom bol Družstevný spravodaj, ktorý vydávala Okresná poľnohospodárska správa Trnava a z ktorého je známe len jedno dvojstranové číslo z júla roku 1961. My bol školský časopis Základnej školy v Suchej nad Parnou. Prvé číslo vyšlo v novembri 1968. Duchovné ozveny boli mesačníkom farnosti sv. Martina z Tours a vydávala ho rímskokatolícka farnosť v Suchej nad Parnou. Prvé číslo vyšlo vo februári 1998.

Hudobná kultúra v Suchej nad Parnou

O histórii ľudovej hudby v obci neexistujú žiadne písomné záznamy. Preto autor tejto kapitoly musel poznatky čerpať od žijúcich starších občanov. Konkrétne o obnovení dychovej hudby v roku 1967 od jej žijúcich zakladateľov Jakuba Cisára, Jozefa Zigu, Jána Heribana a ich manželiek.

V Suchej nad Parnou sa v minulosti používali signálne nástroje. Malý bubon používal obecný sluha pri oznamovaní obecných správ občanom. Dychový nástroj – kravský roh používal pastier ako signál na vyháňanie kráv a kôz na pašu. Pri tejto činnosti slúžil aj pastiersky bič, tiež ho používal pastier na ovládanie kôz na paši v Dolnom výmole. Tieto nástroje používali pastieri i na Štedrý večer pri vyberaní „vďačného“ za pasenie (dostávali najmä jedlo).

V regióne a v obci sa nepoužívali žiadne špecifické hudobné nástroje. Nenachádzali sa tu ani žiadni ľudoví muzikanti. Až koncom 19. storočia sa v okolitých dedinách Dlhá, Neštych, Klčovany začali združovať ľudoví muzikanti cigánskeho pôvodu, ktorí hrávali na svadbách a neskôr i na ľudových zábavách. Prvý ľudový muzikant v Suchej nad Parnou bol heligonkár Michal Kopúnek z Jám. Verejne začal hrávať na svadbách v r. 1915.

Mimoriadnu úlohu v hudobnej výchove a speve ľudu mala chrámová organová hudba. Do roku 1944 poznali v obci len samostatných harmonikárov a cigánske hudby. V r. 1945 sa objavuje aj iný hudobný žáner – džez. Členovia dychovej hudby Ján Žofčík a Jozef Ilavský založili džezovú skupinu a v roku 1946 vznikla aj vynikajúca tanečná skupina.