Hrad Beckov

Základné údaje

Beckovský hrad stojí na 30 metrov vysokej, smerom k Váhu takmer kolmej vápencovej skale.

Začiatky hradu siahajú až do čias Veľkomoravskej ríše. Vápencový útes nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy mal značný strategický význam, a preto tu v 13. storočí postavili kamenný hrad. Skladal sa zo štvorbokej veže s ochranným múrom, ku ktorej pripojili hradný dvojposchodový palác. V súčasnosti je areál hradu prístupný verejnosti. Po rekonštrukcii, ktorá zachránila niektoré budovy horného hradu, má hrad aký taký zachovalý ráz. Ešte nie je zrekonštruovaná zadná časť hradu.

História

Beckov bol pôvodne kráľovským hradom, ako je to uvedené v listine Bela IV. z roku 1255. Beckov zostal až do roku 1379 v kráľovských rukách, okrem približne dvadsaťročného obdobia, keď sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad opäť spravovali panovníkom poverení kráľovskí kasteláni. Prvú donáciu na Beckovský hrad dostal Mikuláš Bánffy z Dolnej Lindvy. Ľudovít Veľký ho takto v roku 1379 odmenil za zásluhy v bojoch na Balkáne a v Taliansku. O 10 rokov neskôr panovník Žigmund Beckovský hrad daroval veľmožovi poľského pôvodu Ctiborovi. Ctibor z Beckovského hradu urobil honosné sídlo, hodné mena najmocnejšieho uhorského oligarchu vtedajších čias. Za jeho vlády bol hrad v najväčšom rozkvete. Ctibor pozval z benátskej oblasti viacerých kamenárov, staviteľov a maliarov, ktorí potom uskutočnili prestavbu hradu v renesančnom štýle s ponechaním viacerých pôvodných prvkov gotiky. Týmto spôsobom práve Beckovský hrad patril medzi prvé objekty v krajine, ktoré dokumentujú začiatky renesančnej architektúry. Rytierska sieň v impozantnom palác horného hradu postavenom za Ctibora mala bohatú freskovitú výzdobu s témou poľovačky. Gotickú hradnú kaplnku talianski majstri vyzdobili freskami, ktoré znázorňovali svätých.

Keď v roku 1414 Ctibor zomrel jeho majetok aj hrad zdedil jeho syn Ctibor . On mal jedinú dcéru Katarínu Margitu s Katarínou Séčéniovou . Katarína Margita sa vydala za Pavla Bánffyho z Dolnej Lindvy. Týmto spôsobom sa Beckovský hrad už druhý raz dostal do držby Bánffyovcov. Po Pavlovi Bánffym hrad a panstvo vlastnil Ján, Žigmund, Vavrinec, Anton, František a Ladislav. Posledný mužský potomok Bánffyovcov Ján zomrel v boji proti Turkom. Ním vymrela beckovská vetva tohto rodu. To bolo hlavnou príčinou vzniku beckovského koposesorátu, pričom na vlastníctve hradu sa zúčastňovali rodiny Esterházyovcov, Kanižajovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov, Pongrácovcov, Suňogovcov a Rátkayovcov.

Jednotliví komposesori, ktorým sa Beckovský hrad zdal málo pohodlný a málo prepychový, ale najmä preto, aby nemuseli financovať jeho údržbu a opravy, postupne ho opúšťali a dali si postaviť honosné kaštiele. S opisu miestnosti pri delení nádašdyovskej časti medzi Jurajom Drugetom a jeho manželkou Katarínou Nádašdyovou na jednej strane a Pavlom Nádašdym na strane druhej možno usúdiť, že nádašdyovská časť hradu v marci 1617 skladala s týchto priestorov: Pri vchode do horného hradu, oproti studni sprava sa nachádzala klenbovitá miestnosť na uskladňovanie rozličného zariadenia a nábytku. Na druhom poschodí im prináležal pitvor, práčovňa s klenbovitým stropom, izba s pitvorom a priestranná letná izba, na treťom poschodí im patrili všetky miestnosti aj kaplnka so sakristiou a ešte jedna malá miestnosť. Nádašdyovská časť mala dovedna asi 25 miestností.

Po smrti Pavla Nádašdyho v roku 1633 sa väčšia časť ich priestorov dostala do rúk Suňogovcov. Dokument z roku 1658 uvádzal 21 miestností, z ktorých dôležitejšie boli: Dve pánske izby, izba panej, dve ženské izby, rytierska sála, hosťovská izba, páterova izba, doktorova miestnosť, klenotnica a kaplnka. V ostatných miestnostiach sa zdržiaval strážny personál. Zo suňogovských miestností 14 sa nachádzalo v hornom zámku. Boli to: Veľká sála, dve pánske izby, kaplnka, páterova izba, doktorova miestnosť, klenotnica, dve miestnosti pre drábov, komora, pitvor nad bránou, miestnosť nad skrytým schodiskom a dve ďalšie miestnosti. Boli tu dva budoáre.

V izbách sa nachádzalo napr.: veľké stoly, písací stôl, stoličky potiahnuté kožou, vešiaky na zavesenie pušiek, stojany na poháre, veľká habánska pec, kreslá, skrine, lavice, postele, gobelíny, obrazy atď.

V súvislosti s vešeléniovským sprisahaním boli v roku 1672 zabavené nielen nehnuteľné majetky, ale aj hnuteľný inventár, nábytok, šatstvo, rozličné drahocennosti a knihy. V priebehu 17. storočia Beckovský hrad z poverenia spoludržiteľov spravovali dvaja hodnostári vyvolení spomedzi spoluvlastníkov, a to direktor a inšpektor. V roku 1665 sa novým direktorom a inšpektorom stali Žigmund Esterházy a František Pongrác. Dôležitou povinnosťou volených hodnostárov koposesorátu bola starostlivosť o údržbu a ochranu hradu ako centra majetkov. Mali ho udržiavať v dobrom stave, pričom podľa dávnejšieho zvyku na hrade muselo byť stále 12 drábov, 4 strážnici a bubeník, ktorý sa nesmeli z hradu pohnúť.

Hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Spôsoboval to najmä nezáujem jeho vlastníkov o financovanie údržby. Preto sa vykonávala len minimálna a najnevyhnutnejšia údržba. Údaje sú známe len z rokov 1658 a 1691, keď sa na hrade opravila strecha kaplnky a k nej vedúce schodište. Stav hradu zhoršovala aj prítomnosť cisárskej vojenskej posádky, ktorá sa zdržiavala v čase protihabsburských povstaní. Pre hrad sa stal osudným veľký požiar, ktorý vznikol v mestečku v roku 1709. Silný vietor zaniesol iskry aj na hrad a podpálil drevené konštrukcie. Od vtedy opustený hrad čoraz väčšmi pustol a postupne sa premenil na ruinu.
V posledných rokoch sa podarilo čiastočne zakonzervovať múry a niektoré miestnosti zastrešiť a tak sprístupniť hrad aj pre návštevníkov a zachovať aspoň niečo z bohatej minulosti pre budúce pokolenia.