položili Egypt
definitívne na lopatky, a tým zbavili egyptské obyvateľstvo
ďaľších ilúzií a nádejí o honosných časoch veľkých faraónov.
Natrvalo poznačil Egypt vpád Arabov 641 nl., čím bol uvrhnutý
do tieňa moderných európskych národov.
Egyptská kultúra
Písmo
Na hospodársko-správne účely, spisovanie pozemkových
listín, na vyberanie daní, či na realizáciu náboženských
predstáv o posmrtnom živote sa v Egypte používalo obrázkové
písmo (po grécky hieroglyfy). Predchodcom hieroglyfického
systému písma boli sumerské piktigramy. Postupne sa
zjednodušovalo na hieratické (posvätné), ktoré používali najmä
kňazi a najredukovanejšou formou písma sa stalo démotické písmo
(ľudové). So vznikom týchto posvätných rytov, tohto
monumentálneho písma súvisel aj vznik pisárskej funkcie, ktorá
bola nevšedne povýšená nad ostatnými zamestnaniami. Hieroglyfy
boli tesané do kameňa, vyrezávané do dreva, alebo maľované na
steny chrámov a hrobiek. Mená sa vpisovali do obdĺžnikovitých
útvarov s podstavou - kartuší. Pre démotické písmo slúžil
vynález papyrusu, t.j. lisovaných, priečne poukladaných prúžkov
šachora (papyrusového kra), ktorý rástol v hojnom počte v
bažinatých zátokách Nílu. Na písanie slúžilo trstinové pero.
Tajomstvo hieroglyfického písma rozlúštil roku 1822 Jean
Franois Champolion podľa Rosetskej dosky, obsahujúcej nápisy v
dvoch druhoch egyptského písma a v gréckej alfabete, ktorú
našiel vojak z Napoleonovej výpravy roku 1798 pri hĺbení
základov pevnosti ar-Rašíd-Rossete. Práve na menách panovníkov
Ptolemaios a Kleopatra vzkriesil Champolion tieto toľké
storočie mŕtve slová k životu. Až tu sa nakoniec ukázalo, že
hieroglyfy majú fonetickú hodnotu.
Staviteľstvo
Hlavným pracovným predmetom v staviteľstve bol kameň.
Všetky egyptské stavby charakterizuje monumentálnosť, mohutnosť
i veľká honosnosť. Najstaršou monumentálnou stavbou z roku 2700
(2600) pnl. je Džoserova stupňovitá pyramída v meste mŕtvych
pri Sakkare. Tvoria ju terasovito nastavené mastaby -
niekdajšie hrobky veľmožov a faraónov v tvare zrezaného ihlana,
čiže s plochou strechou. Jej výška je cca. 60m, hlavným
stavebným prvkom je vápenec a staviteľ nesie meno Imhotep,
ktorý sa neskôr stotožnil s bohom lekárstva.
Egypt mal ideálne podmienky pre rozvoj monumentálnej
architektúry. Svahy v údolí Nílu poskytovali dostatok kameňa,
žuly, čadiča i pieskovca. Egyptské náboženstvo, viera v
posmrtný život a z nej vyplývajúci kult mŕtvych podnecovali
budovať obrovské stavby, ktoré mali svojou hmotnou existenciou
a trvanlivosťou zabezpečiť priazeň bohov či večný život
faraónov. Funkciou egyptskej monumentálnej architektúry bolo
slúžiť náboženstvu a kultu mŕtvych. Pretože aj faraón bol
stelesnením boha, spájajú sa obidve funkcie predovšetkým s
oslavou faraóna a zabezpečením jeho nesmrteľnosti.