Humanizmus a renesancia na Slovensku

Najmä od druhej polovice 15.stor. vznikajú intenzívnejšie pokusy šírenia výdobytkov talianskej renesancie a humanizmu, spočiatku predovšetkým v prostredí budínskeho kráľovského dvora. Renesancia, čiže znovuzrodenie, predstavuje obdobie, historickú kategóriu hnutia zahrňujúceho myšlienkové i umelecké snaženia, vychádzajúce z antických vzorov, ako aj duchovné obrodenie súčasného životného štýlu jednotlivca a spoločnosti podľa kritického ducha antiky. Spoločenskou bázou renesancie sa stalo meštianstvo, ktoré vďaka spoločenskému rozmachu miest zosilnelo najmä v najvyspelejších európskych krajinách a vystúpilo so spoločenskými a politickými ašpiráciami. V oblasti myslení transcendentný svet ustupuje racionalizmu a znásobuje sa túžba po poznaní sveta a prírody. Pozornosť sa upriamuje na človeka ako na tvorcu spoločenských pomerov a v ňom sa hľadá odpoveď na všetko dianie a zmeny. Pre renesančného človeka má svet hodnotu, ktorú treba využiť a užiť. Nastáva dovtedy nevídaný rozvoj vzdelanosti. Ideologickej nadvláde cirkvi sa mohlo v tomto období úspešne čeliť iba obnovením účinného pôsobenia antickej vedy a umenia. Preto ideovým východiskom renesancie sa stáva humanizmus, ktorým sa rozumie jednak obsah ideológie meštianstva i ostatných prívržencov renesancie a jednak uvedomelý prístup ku klasickej vzdelanosti s osobitným dôrazom na štúdium latinského a gréckeho jazyka a literatúry, na výklad a vydávanie antických diel, ako aj na ich napodobňovanie ako najdokonalejších jazykových a umeleckých vzorov. Prvé významnejšie podnety u nás sa spájajú s pobytom talianskych humanistov na budínskom kráľovskom dvore v období Mateja Korvína. Vďaka im sa začali šíriť nové výrazové formy renesančného umenia a architektúry koncom 15. A začiatkom 16. Storočia aj na našom území, najmä vo východoslovenských mestách. Úsilie kráľa i vysokých cirkevných hodnostárov, najmä Ján Viteza zo Sredny, o prenesenie humanistických ideí z Talianska do Uhorska však ešte nenašlo primeranú odozvu v radoch meštianstva, ktoré nebolo dostatočne pripravené na ich recepciu. Pod vplyvom humanizmu sa začali vyzdvihovať aj prirodzené schopnosti, nie urodzenosť, ako kritérium opravdivého šľachtica, no príslušníci šľachty v kráľovských službách značne zoslabovali spoločenskú pokrokovosť nových ideí. Obsah prijímaného humanizmu sa zužoval na určité úsilie po poznaní a klasickej erudícii, ako aj nesmelé presadzovanie svetských prvkov v oblasti stredovekej ideológie.

Spoločensky málo priebojnú podobu nadobúdal humanizmus aj v radoch nešľachtických vzdelancov. Významným impulzom pre humanistické vzdelávanie mohlo byť otvorenie bratislavskej univerzity Istropolitany roku 1467, kde pôsobili najmä zahraničný profesori z Talianska, Krakova, Viedne, ktorý sa usilovali artistickej fakulte vtlačiť humanistický charakter. Avšak jej krátkodobé jestvovanie nezanechalo výraznejšie stopy po vzdelaní v humanistickom duchu. Omnoho väčšiu úlohu v šírení humanistickej vzdelanosti v radoch našich vzdelancov a študentov zohrali univerzitné centrá Krakova a Viedne. Stredoeurópsky dosah mala Podunajská literárna spoločnosť založené roku 1490 v Budíne, ktorá svoju rozsiahlejšiu činnosť rozvinula najmä po prenesení sídla do Viedne, kde sa jej dušou stal Konrad Celtes. Spoločnosť prijímala za členov významných kultúrnych činiteľov, medzi ktorými nechýbali ani vzdelanci zo Slovenska. Medzi študentmi vyhľadávajúcimi zahraničné univerzity rástol záujem o antickú spisbu. Formovaniu nášho humanistického myslenia dáva od začiatku 16. Storočia výraznú pečať učenie Erasma Rotterdamského, veľkého znalca humanistických prúdov a klasického dedičstva, ktorý je častým radcom našich humanistov v otázkach filozofických, konfesionálnych, no najmä pri výklade diel antických autorov. S výsledkami jeho literárneho úsilia sa zoznamovali v krúžku humanistov na krakovskej univerzite viacerí naši vzdelanci, napr. Ján Antonín z Košíc, Ján Henckel z Levoče, Valentín Eck a i. Prvé dve desaťročia, no najmä neskoršie obdobie, sú už v znamení rozmáhajúceho sa meštianskeho humanizmu, ktorý prináša nové impulzy najmä do rozvoja mestského školstva. Výraznejšie sa začína meniť obsah cirkevných, mestských i súkromných knižníc, kde badať už početnejšie zastúpenie svetskej, najmä antickej a humanistickej spisby.