Rastislav a Byzantská misia

Rastislav

Roku 846 sa sal po Mojmírovi panovníkom Veľkej Moravy Rastislav. Ako veľkomoravský vladár sa v mnohých listinách nazýva Rastic napr. vo Fuldských análoch. Rastislav plnil svoje povinnosti voči Východofranskej ríši. Z toho vyplýva, že Východofranská ríša považovala jeho územie za sféru svojho vplyvu. Rastislav v rokoch 855,864 a 869 ubránil Veľkú Moravu proti franským útokom, ktorým velil Ľudovít Nemec.

Fuldské anály píšu k roku 855 – „ Kráľ Ľudovít, keď viedol málo úspešné vojsko na moravských Slovanov proti Rastislavovi, ich vojvodovi, ktorý proti nemu rozpútal vojnu, vrátil sa bez víťazstva. Ako sa hovorí, chcel radšej protivníka opevneného najpevnejšou hradbou nechať pre ten čas na pokoji než v nebezpečnom boji priviesť straty svojim vojakom. Ale aj tak vojsko veľkú časť územia koristením a požiarmi spustošilo nemalé množstvo nepriateľov, ktorí chceli vniknúť do kráľovského tábora, úplne zničil. Nie, však bez odplaty. Lebo keď sa kráľ vracal , Rastislav so svojimi vojakmi ho prenasledoval a za Dunajom spustošil koristením mnoho miest pohraničných obyvateľov.“

V roku 857 Ľudovít Nemec náhle odvolal výpravu proti Obodritom, Liňanom a Moravanom lebo prijal ponuku povstalcov a postavil sa na čelo povstania proti svojmu bratovi Karolovi II. Lysému.

Ľudovítov najstarší syn Karolman sa spolčil s Rastislavom a proti otcovi uskutočnil povstanie. „Karolman odstránil grófov verných Ľudovítovi Nemcovi, vymenil hodnostárov správy príslušných mariek a spolu s Rastislavom chystal otvorený vojenský útok. V ceste postupu obidvoch spojencov stál panónsky knieža Pribina. Karolman sa ho potreboval zbaviť, podobne ako ostatných verných kráľovi Ľudovítovi.“

V roku 861 prepadli Panónske kniežatstvo a Pribinu v boji zabili. Ešte v tom istom roku prepadli Bavorsko. Územie až k rieke Inn si prisvojil Karolman.
Rastislav si uvedomoval, že kristinizácia je nezvratným procesom. Veľká Morava bola misijnou oblasťou pasovského biskupa, ale neobmedzoval sa len na pastoračnú činnosť, bol aj nástrojom politického vplyvu Východofranskej ríše. Preto sa Rastislav snažil vymaniť z tohto vplyvu. Asi v roku 861 sa obrátil na pápeža Mikuláša I. , pápež mu nevyhovel lebo nemal misionárov ovládajúcich slovanskú reč, aj preto že nechcel zasahovať do juhonemeckej cirkevnej provincie. Roku 862 spoločne s nitrianskym údelným kniežaťom Svätoplukom a Blatnohradským kniežaťom Koceľom poslali posolstvo do Konštantinopolu k byzantskému cisárovi Michalovi III.
Vyhovel ich žiadosti a asi v polovici roku 863 privítal Rastislav vo svojom hlavnom sídle na Veľkej Morave. Rastislavovi sa podarilo znížiť vplyv franských kňazov. Dôkazom nespokojnosti sú výboje Ľudovíta Nemca. Po návrate z bulharskej výpravy sa usadil v Tullne. Tu zhromaždil vojsko a v lete 864 uskutočnil výpravu. Rastislav sa opevnil na Devíne, kde chcel zastaviť jeho postup. Namiesto očakávaného bojového stretu začali vyjednávať. Rastislav si uvedomil, že z obkľúčenia by ťažko unikol a Ľudovít sa neodvážil hnať svojich vojakov proti opevneniu.

Obidvaja panovníci uzavreli kompromisný mier. Východofranský kráľ si vymohol od Rastislava rukojemníkov, uspokojil sa s formálnym sľubom vernosti a odtiahol.
V Cividalskom evanjeliári z druhej polovice 9. stor. sa uvádzajú mená Rastislavovej družiny: Rastislav, Mendraga, Trebelio, Merisclafa, Pudaram, Citamucle... Z písomných prameňov však poznáme po mene len jedného sídelného kniežaťa Svätopluka, ktorý vládol v Nitre.

Roku 870 Svätopluk uzavrel proti Rastislavovej vôli mier s Karolmanom. Rastislav ho za to chcel potrestať, zbaviť titulu sídelného kniežaťa. Sám však padol do pasce, Svätopluk ho zajal a vydal Karolmanovi. Súd v Rezne, vyniesol rozsudok Rastislav bol oslepený a doživotne väznení. Veľkú Moravu ovládali Bavori.Konštantín- Cyril

S jeho menom je spojená slovienska kultúra, predovšetkým jazyk.

Narodil sa okolo roku 827 v Solúne. Rodina ovládala aj egejsko – macedónske nárečie Slovanov. Vyštudoval teológiu, potom bol bibliotekárom patriarchu. Pustovníčil a po čase sa vybral za bratom Metodom, ktorý bol správcom kláštora. Roku 860 ich cisár Michal III. Poslal k chazarskému kaganovi. V meste Chersones objavili ostatky sv. Klimenta- pápeža a mučeníka. Po návrate obidvaja žili a pôsobili v Carihrade v chráme dvanástich apoštolov. Prichádza posolstvo od Rastislava.

„Cisár Michal zvolal snem, pozval Konštantína Filozofa a dal mu vypočuť reč moravských vyslancov. A povedal: „Viem, Filozof, že je to obtiažne, ale je Ti treba tam ísť, lebo túto záležitosť nemôže vykonať nikto iný ako ty.“ Filozof odpovedal: „Aj keď som telesne unavený a chorý, rád tam pôjdem, ak majú pre svoj jazyk písmená.“ A povedal mu cisár: „ Dedo môj i otec môj a mnohí iní ich hľadali, ale nenašli. Ako to môžem nájsť ja?“ Filozof odpovedal: „Kto môže písať reč na vodu? Mám si získať meno heretika?“ odpovedal mu opäť cisár a Barda jeho ujec: „Keby si chcel, môže ti ich vyjaviť Boh, ten dáva všetkým, ktorí prosia bez pochybovania, a tlčúcim.“ Odišiel teda Filozof a podľa obyčaja sa odovzdal s inými pomocníkmi modlitbe. Skoro mu ich potom zjavil Boh, ktorý počuje modlitby svojich služobníkov. A vtedy zostavil písmená a začal písať slová evanjelia.“

Poslal ich cisár aj preto, že sú Solúňania a všetci Solúňania hovoria aj po sloviensky. Konštantín zostavil hlaholiku, ktorá pozostávala z 38 písmen. Vytvoril i osobitné písmená pre slovanské hlásky. Hlaholikou napísal začiatok prekladu Evanjelia. Presný dátum príchodu byzantskej misie nepoznáme. Poznáme iba rok 863, nie je známe ani to kadiaľ prišli. Je možné že to bolo loďou po Stredozemnom a Jadranskom mori, potom do Benátok a cez slovinské a chorvátske územie medzi Dunajom a Tisou do Nitrianska a stredného Pomoravia.“

Konštantín a Metod po príchode na Veľkú Moravu preštudovali jazyk domáceho obyvateľstva a do svojich diel vniesli domáce jazykové prvky. Tak vznikla – staroslovienčina. Obaja bratia urýchlene dokončili preklady najnevyhnutnejších kníh najmä celý liturgický poriadok. Od Rastislava a Svätopluka prijali učeníkov, pre ktorých založili nižšie a vyššie školy. Zo života Konštantína sa tiež dozvedáme, že naučil svojich žiakov raňajšej službe, omšovým obradom atď. Konštantín okrem prekladov do staroslovienčiny napísal i tri diela o sv. Kimentovi, historického nájdenia jeho ostatkov, slávnostnú reč prednesenú, keď ostatky priviezli do Chersonesu a oslavný hymnus na svätca. Byzantska misia mala aj svojich nepriateľov. Bola to franská diplomacia, ktorá sloviensky liturgický jazyk odmietala a trvala na používaní latinského jazyka. Štyri roky vyučovali Konštantín a Metod na Veľkej Morave. Začiatkom roku 867 sa odobrali cez Benátky do Ríma k pápežovi Hadriánovi II. Cestou sa zastavili v Blatnohrade u Koceľa, tu tiež vyučovali asi päťdesiat žiakov . V Ríme musel Konštantín so svojim bratom obhajovať sloviensky jazyk. Pápež ich prijal s úctou, lebo priniesli do Ríma ostatky sv. Klimenta. Pápež schválil sloviensku liturgiu a povolil používanie slovienskeho jazyka, taktiež prikázal vysvätiť za kňazov Metoda, Gorazda, Klimenta a Nauma; a za diakonov Angelára a Sávu.

Konštantín v Ríme ochorel, vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril a krátko na to v roku 869 zomrel.Metod

Narodil sa v Solúne okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, pokrstený bol ako Michal. Bol správcom slovanského územia, časti Macedónie. Po návrate od chazarov sa stal opátom v kláštore Polychron. Žiadosť Moravanov o dobrý zákon alebo právne regule bola realizovaná byzantskou misiou. Zakon sudnyj ljudem.

„1. Pred obecným zákonom náleží hovoriť o zákone božom. Preto sv. Konštantín do prvého zákona napísal a povedal toto: Každý statok v ktorom sa konajú obety alebo pohanské prísahy, nech je odovzdaný božiemu domu so všetkým svojím vlastníctvom ,ktoré majú títo páni v tom statku. Tí, ktorí konajú obety a prísahy, nech sú predaný so všetkým svojím vlastníctvom, a cena zaň utŕžená nech sa dá chudobným.“

Zákonník rozlišuje medzi mestami (gradi) a dedinami a statkami tj. dvorce ktoré jednak boli z hľadiska štátu a panovníka v držbe jednotlivých veľmožov- pánov. Zákonník sa zmieňuje aj o niektorých hodnostároch z vládnucej vrstvy.

Metod sa venoval organizácii škôl. Mal úzke vzťahy s Koceľom. Po Cyrilovej smrti roku 869 sa stal jeho nástupcom v učiteľskej funkcii. Toto potvrdila aj pápežská kúria listom Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Koceľ žiadal, aby bol vysvätený za panónskeho biskupa. Pápež Hadrián II. uznal žiadosť a vysvätil Metoda. Frankom sa nepáčilo, že sa znovu budovala cirkevná organizácia na Veľkej Morave. Metoda násilím odviedli do Rezna a odsúdili. Až na zákrok pápeža Jána VII. ho museli prepustiť. Koceľ ho odviedol do svojho kniežatstva a odtiaľ po zotavení do Svätoplukovej ríše. V roku 880 bol Metod v Ríme so Zemežízňom (Svätoplukov dôverník), dostal bulu Industriae tuae v ktorej sa potvrdzuje jeho arcibiskupské privilégium. Jemu sa má podriadiť nitriansky biskup frank Wiching.

Metodovo konkrétne sídlo nie je známe. Konflikty Metoda a jeho žiakov s franskými kňazmi sa vyostrili. Metod hľadal oporu v Ríme aj v Carihrade, kde ho prijal patriarcha Fotios.

Wiching zintenzívnil svoje intrigy proti Metodovi a jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Stihol ešte nadiktovať svojím dvom pisárom starosloviensky preklad Starého zákona. Za svojho nástupcu určil Gorazda. Zomrel 885. Pochovali ho v katedrálnom chráme, nie je však známy jeho hrob.