Rastislav

Roku 846 sa sal po Mojmírovi panovníkom Veľkej Moravy Rastislav. Ako veľkomoravský vladár sa v mnohých listinách nazýva Rastic napr. vo Fuldských análoch. Rastislav plnil svoje povinnosti voči Východofranskej ríši. Z toho vyplýva, že Východofranská ríša považovala jeho územie za sféru svojho vplyvu. Rastislav v rokoch 855,864 a 869 ubránil Veľkú Moravu proti franským útokom, ktorým velil Ľudovít Nemec.

Fuldské anály píšu k roku 855 – „ Kráľ Ľudovít, keď viedol málo úspešné vojsko na moravských Slovanov proti Rastislavovi, ich vojvodovi, ktorý proti nemu rozpútal vojnu, vrátil sa bez víťazstva. Ako sa hovorí, chcel radšej protivníka opevneného najpevnejšou hradbou nechať pre ten čas na pokoji než v nebezpečnom boji priviesť straty svojim vojakom. Ale aj tak vojsko veľkú časť územia koristením a požiarmi spustošilo nemalé množstvo nepriateľov, ktorí chceli vniknúť do kráľovského tábora, úplne zničil. Nie, však bez odplaty. Lebo keď sa kráľ vracal , Rastislav so svojimi vojakmi ho prenasledoval a za Dunajom spustošil koristením mnoho miest pohraničných obyvateľov.“

V roku 857 Ľudovít Nemec náhle odvolal výpravu proti Obodritom, Liňanom a Moravanom lebo prijal ponuku povstalcov a postavil sa na čelo povstania proti svojmu bratovi Karolovi II. Lysému.

Ľudovítov najstarší syn Karolman sa spolčil s Rastislavom a proti otcovi uskutočnil povstanie. „Karolman odstránil grófov verných Ľudovítovi Nemcovi, vymenil hodnostárov správy príslušných mariek a spolu s Rastislavom chystal otvorený vojenský útok. V ceste postupu obidvoch spojencov stál panónsky knieža Pribina. Karolman sa ho potreboval zbaviť, podobne ako ostatných verných kráľovi Ľudovítovi.“

V roku 861 prepadli Panónske kniežatstvo a Pribinu v boji zabili. Ešte v tom istom roku prepadli Bavorsko. Územie až k rieke Inn si prisvojil Karolman.
Rastislav si uvedomoval, že kristinizácia je nezvratným procesom. Veľká Morava bola misijnou oblasťou pasovského biskupa, ale neobmedzoval sa len na pastoračnú činnosť, bol aj nástrojom politického vplyvu Východofranskej ríše. Preto sa Rastislav snažil vymaniť z tohto vplyvu. Asi v roku 861 sa obrátil na pápeža Mikuláša I. , pápež mu nevyhovel lebo nemal misionárov ovládajúcich slovanskú reč, aj preto že nechcel zasahovať do juhonemeckej cirkevnej provincie. Roku 862 spoločne s nitrianskym údelným kniežaťom Svätoplukom a Blatnohradským kniežaťom Koceľom poslali posolstvo do Konštantinopolu k byzantskému cisárovi Michalovi III.
Vyhovel ich žiadosti a asi v polovici roku 863 privítal Rastislav vo svojom hlavnom sídle na Veľkej Morave. Rastislavovi sa podarilo znížiť vplyv franských kňazov. Dôkazom nespokojnosti sú výboje Ľudovíta Nemca. Po návrate z bulharskej výpravy sa usadil v Tullne. Tu zhromaždil vojsko a v lete 864 uskutočnil výpravu. Rastislav sa opevnil na Devíne, kde chcel zastaviť jeho postup. Namiesto očakávaného bojového stretu začali vyjednávať. Rastislav si uvedomil, že z obkľúčenia by ťažko unikol a Ľudovít sa neodvážil hnať svojich vojakov proti opevneniu.

Obidvaja panovníci uzavreli kompromisný mier. Východofranský kráľ si vymohol od Rastislava rukojemníkov, uspokojil sa s formálnym sľubom vernosti a odtiahol.
V Cividalskom evanjeliári z druhej polovice 9. stor. sa uvádzajú mená Rastislavovej družiny: Rastislav, Mendraga, Trebelio, Merisclafa, Pudaram, Citamucle... Z písomných prameňov však poznáme po mene len jedného sídelného kniežaťa Svätopluka, ktorý vládol v Nitre.

Roku 870 Svätopluk uzavrel proti Rastislavovej vôli mier s Karolmanom. Rastislav ho za to chcel potrestať, zbaviť titulu sídelného kniežaťa. Sám však padol do pasce, Svätopluk ho zajal a vydal Karolmanovi. Súd v Rezne, vyniesol rozsudok Rastislav bol oslepený a doživotne väznení. Veľkú Moravu ovládali Bavori.