Južne od štadiónu ležal hipodróm pre preteky koní a vozov. Jeho trať merala štyri stadia a cieľ vyznačovala socha Hippodameie. Na západnej strane za hradbami sa nachádzala palaistra, veľká budova pre boje zápasníkov. Budova bola štvorcová o strane 66 metrov a uprostred stál dvor, dnes čiastočne obnovený. Najväčšou budovou okrsku potom bolo gymnázium s priestranstvom pre telesné cvičenia. Stĺpové siene merali do dĺžky cez 200 metrov. Na juhu potom nájdeme zostatky Búleutérión, Budovu rady, v ktorej skladali všetci účastníci prísahu, že sa desať mesiacov poctivo pripravovali, budú dodržovať pravidlá, bojovať čestne a že viedli bezúhonný život – tejto prísahe dávali mimoriadny dôraz. Inak tu sídlil akýsi olympijský výbor. Dôležitým miestom bolo tiež Leónidaion, ktoré fungovalo ako hotel pre vznešených hostí a za rímskej doby ako sídlo cisárov. Celé priestranstvo popísané v posledných troch odstavcoch bolo vyplnené nespočetným množstvom sôch olympijských víťazov a mužov, ktorí sa zaslúžili o Grécko - básnikov, hudobníkov, štátnikov, učencov, vojvodcov i obyčajných vojakov. Plínius píše o troch tisíckach sôch a to už mala Olympia za sebou plienenie spôsobené návštevou Nerona.
Hry sa konali každé štyri roky a zúčastniť sa nich teoreticky mohol každý slobodný Grék (alebo rímsky cisár Nero). Cenou pre víťaza nie je a nikdy nebol vavrínový veniec, ale veniec z olivových listov. Jeho držanie znamenalo pre Gréka najväčšiu poctu, bolo asi jediným titulom, ktorý mal celo grécku platnosť. Víťaz hier sa stal po zbytok života stredom pozornosti a úcty spoluobčanov. Naviac si mohol v Olympii nechať vybudovať sochu; ak vyhral tri krát mohla stáť v samotnom posvätnom okrsku.
Od roku 776 pred n.l. sa olympíské hry konali vždy po štyroch rokoch a to v júli alebo auguste. Ich trvanie bolo tri až päť dní ( niekde bolo aj päť až sedem dní). Hrám sa mohli prizerať všetci muži vrátane cudzincov a otrokov, ale ženy mali z nie celkom známych dôvodov vstup zakázaný až na jednu kňažku Demétry. Hry riadil zbor funkcionárov (pôvodne dvoch, neskôr desiati až dvanásti) zvolených z predných občanov Elidy - nazývali sa hellanodikovia. Pred ich očami museli borci tridsať dní pred začiatkom hier trénovať; kto sa ukázal ako príliš slabý, nebol vpustený.
Až do štrnástej olympiády, teda 64 rokov, bol hlavným a jediným pretekom beh na dĺžku jedného stadia. Na pätnástej olympiáde Gréci zaradili druhú disciplínu - "dvojitý beh", teda pretek na dve stadia. Už o štyri roky neskôr sa mohli prejaviť i vytrvalci, lebo sa začalo pretekať i v "dlhom behu" na dvanásť dĺžok štadiónu - neskôr sa tento pretek predĺžil na dvojnásobok, teda 4,6 kilometra. Pri behu sa oceňovala hlavne rýchlosť, ktorá v Grécku vôbec predstavovala veľkú prednosť pre mužov. Beh bol po celú dobu konania olympiád hlavným bodom programu.
Nedali sa v ňom, ale uplatniť iné vlastnosti ako sila, šikovnosť, obratnosť v boji muža proti mužovi. Preto od osemnástej olympiády zaviedli Gréci päťboj. Ten začínal behom, pravdepodobne obyčajným Potom nasledoval skok, ktorý pre zaujímavosť nikdy nebol samostatnou disciplínou. Predvádzal sa z krátkeho rozbehu a pretekári si pri ňom pomáhali činkami. Odrazisko bolo snáď vyvýšené nad dopadovú plochu. Treťou disciplínou bol hod diskom vážiacim 1,5 až 6 kg. Hádzal sa z miesta. Predposlednou disciplínou potom bol znovu hod, tentoraz oštepom meriacim120 - 150 cm. Oštep bol uprostred s remienkom ukončeným kľučkou, ktorého účel nie je skoro jasný, ale predpokladáme, že sa pomocou nej dostal oštep do rotácie, aby letel bezpečnejšie a presnejšie. Nehádzalo sa totiž len do diaľky, ale i na presnosť. Vyvrcholením päťboja bol zápas - zvíťazil ten, kto protivníka trikrát hodil na zem. Aby sa predišlo zraneniam, zápasilo sa na piesčitej ploche. Sparťania potom samozrejme zápasili na kamenitom poli. Päťboj sa pochopiteľne nebodoval, ale pretekári rozdelení do skupín bojovali vyraďovacím spôsobom.
Ďalšie olympijské disciplíny - od tridsiatejdruhej olympiády sa boxovalo, od päťdesiatejdruhej pretekali i dvojkolesové vozy s štvor záprahom i, na sedemdesiatej tretej olympiáde sa do pretekov zapojili i dorastenci , ktorí závodili v behu. Od nasledujúcej olympiády už závodili mladíci i v päťboji a od štyridsiatejprvej i v boxe. Na päťdesiatej olympiáde bol zavedený beh branné zdatnosti so štítom, prilbou a mečom. Na 93. - 101.olympiáde obohatilo program hier päť disciplín v pretekoch na vozoch v hipodróme. Na 96.olympiáde začali pretekať i trubači a hlásatelia, nie však o prednes, ale o silu hlasu a právo vyhlasovať víťaza. Ešte jedna disciplína - pankration, teda zápas vo volnom štýle, kde bolo dovolené takmer všetko.
Olympijské hry však boli viac než obyčajné súťaže - udržovali grécky národ, zvyšovali jeho sebavedomie. Dali vzniknúť mnohým majstrovským dielam a mravným ideálom platným dodnes. Najznámejší z nich je známa kalokagathia. Výklad tohoto komplikovaného slova je jednoduchý. Ide o to, že rozvoj duševných schopností má byť harmonicky spojený s všestranným rozvojom telesným a naopak. Olympíské hry potom boli snahou uplatniť tento ideál v celom Grécku. Schádzali sa na nich nielen športovci, ale tiež štátnici, filozofovia (je pomerne málo známe, koľko toho antický filozofovia napísali o športe), maliari, sochári, vedci... Všetci, aby sa na hry dívali, niektorí dokonca zúčastnili alebo obhajovali svoje názory alebo o nich presvedčovali iných. A tak sa dá bezpochyby povedať, že hry boli najväčšou kultúrnou a spoločenskou akciou Grécka. Boli ňou po celú dobu trvania - od prvej v roku 776 pred n.l., na ktorej zvíťazil Koroibos z Élidy až do poslednej, 293.olympiádu, ktorej víťaz nie je známy. O veľkosti olympijského ducha svedčí i to, že bol ako jeden z mála antických akcií obrodený a koná sa dodnes.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie