Olympia a olympijské hry

Olympia

Olympia leží na západnom Peloponnéze kraji nazývanom pred tisícročiami i dnes Élis, v údolí medzi vrchom Kronion a riekou Alfeios.

Pre starých Grékov bola Olympia posvätným územím a jedným z najvýznamnejších stredísk spoločných stretnutí. Tu sa schádzali každé štyri roky na festivale kultu telesnej zdatnosti, kde najlepší z najlepších súťažili. Cenou pre víťaza nie je a nikdy nebol vavrínový veniec, ale veniec z olivových listov. Jeho držanie znamenalo pre Gréka najväčšiu poctu, bolo asi jediným titulom, ktorý mal celo grécku platnosť. Víťaz hier sa stal po zbytok života stredom pozornosti a úcty spoluobčanov. Naviac si mohol v Olympii nechať vybudovať sochu; ak vyhral tri krát mohla stáť v samotnom posvätnom okrsku.

Sem prichádzali v tisícoch a desaťtisícoch, často po týždňoch a mesiacoch cesty, aby sa mohli zúčastniť na tejto prehliadke sily a krásy ako diváci. Spolu so športovými nadšencami sem prichádzali básnici, hudobníci, filozofi a politici, aby vysvetľovali a obhajovali svoje názory, maliari a sochári, aby vystavovali svoje diela a inšpirovali sa vzormi. Olympia bola miestom ,kde sa upevňovalo vedomie spolupatričnosti Grékov, hoci ich oddeľovali hory a moria i rozdielne záujmy, a olympijské športové slávnosti boli zároveň najväčšou kultúrnou a spoločenskou udalosťou gréckeho sveta.

Prvé historické olympijské hry sa síce konali roku 776 pred n.l. (od tohoto dátumu sa počítal grécky kalendár),ale nájde sa mnoho ľudí, ktorí si myslia, že olympijské hry majú dlhšiu tradíciu. V dobe, kedy sa konali prvé olympíské hry už mesto Olympia určite existovalo a stáli chrámy - určite Hérin a možno i Diov. Známe bola i pravidlá a zvyky olympských súťaží. Naviac všetky grécke obce uznali pojem ekecheiria, ktorú moderné olympíské hry neobnovili. Čo je ekecheiria? Ide o všeobecný posvätný mier medzi všetkými gréckymi štátmi v dobe konania olympiád. Na olympijskej pôde „bližšie k nebu ako k zemi“, nemali miesto ľudské spory. Grékovia tak kvôli olympijským hrám odkladali vojny - my robíme pravý opak. Zmluvou o ekecheirii podpísali po prvý krát élidský kráľ Ífitos a spartský zákonodarca Lykúrgos niekedy v prvej štvrtine ôsmeho storočia pred n.l. O tom, akú vážnosť jej Grékovia dávali, si urobíme najlepší obraz z toho, že Aristoteles ju stále našiel vystavenú v Olympii. Posledný, kto ju videl a dal nám o tom správu potom bol v 2.storočí n.l. Pausaniás.

O tom, kto založil Olympiu a olympijské hry nám dávajú najviac odpovedí samozrejme mýty a staré povesti. Podľa najrozšírenejšej verzie ju mal založiť Hérakles, ktorý predtým zničil kráľovstvo Augeia, povestného svojím chlievom. Podľa inej povesti položili základný kameň Olympie Argonauti po návratu z Kolchidy. Keď sa hrdinovia rozchádzali, poradil im Hérakles, aby našli miesto, kde sa môžu stretnúť. Vybrali Olympiu a miesto zasvätili Diovi. Založenie Olympie sa tiež pripisovalo Pelopovi. Ten porazil v boji o život (v jazde v záprahu) kráľa Oinoma, dobyl celý polostrov, ktorý sa po ňom volá Peloponnésos a na pamiatku svojho víťazstva založil v Olympii olympijské hry. Tieto povesti snáď majú isté historické jadro, ale je nesmierne ťažké ho rozlúsknuť. O pravom zakladateľovi olympiád nevieme nič isté. Dlho sme tiež skoro nevedeli, kde Olympia vôbec je a či ešte stojí. Až v 19. storočí si európski učenci znovu vzpomenuli na dejisko starovekých olympiád. Nemci vypravili archeologickú expedíciu, ktorú viedol Ernest Curtius. Napriek tomu pre obyčajných ľudí, ktorí čakali zlato znamenal výsledok nálezu veľké sklamanie a ríšsky snem odmietol pokryť schodok expedície (nakoniec ho uhradil cisár), bolo nájdených mnoho skvelých diel. Najväčšou perlou sa stal originál Práxitelovej sochy Hermés s Dionýzom, jediný originál Práxitelovho diela. Mnoho ďalších skvelých sôch a fragmentov výzdoby našli Nemci. Mimo iného tým zapôsobili na Pierra de Coubertina natoľko, že ho napadlo obnoviť tieto hry.Posvätný okrsok Altis

Altis tvorí nepravidelný štvoruholník pod južným úbočím Kronovho vrchu a meria podľa zvyškov ohradného múru, prerušeného kedysi piatimi bránami asi 220 x 150 m. Na mieste,kde sa pretínajú jeho uhlopriečky, bol jeho ideový stred : oltár Olympijského Dia. Mal tvar zrezaného kužeľa mal priemer okolo 11m a 6,5 m bol vysoký.To je stred vyznačený samotným Héraklom. Západne od tohto miesta bolo jedno z najposvätnejších miest na tejto pôde- podľa tradície skrývalo hrob kráľa Pelopa, ktorý sa pokladal popri Héraklovi za zakladeteľa olympijských hier.

Severne od Pelopeia vystupuje kamenná terasa so zvyškami dórskych stĺpov sú to pozostatky chrámu Diovej manželky Héry, najstaršieho známeho chrámu v Grécku. Nie je známe kto ho dal postaviť. Chrám bol kedysi preplnený pokladmi.

Na východ od Hérinho chrámu sú pozostatky chrámu Matky bohov- Métróa. Postavili ho na začiatku 4. storočia pred n.l. na počesť bohyne Rheie, matky Dia a Héry. Za rímskych čias bol premenený na chrám cisára Augusta. Nad ním je opäť terasa, ktorú vypĺňajú múry malých chrámov. Boli to pokladnice niektorých gréckych štátov, ktoré si ich postavili na úschovu obetných darov.

Na juhozápade stála najväčšia a najznámejšia stavba v Olympii- Diov chrám. Chrám meral 64,1 x 27,7 m, na čelnej a zadnej strane mal šesť stĺpov, na bočných stranách po trinásť, dva ďalšie ešte stáli pred loďou a za ňou. Chrám postavili Éliďania v rokoch 468-456 pred n.l., a to vraj z vojnovej koristi získanej po víťazstve nad svojím odvekým súperom Pizou. Jeho architektom bol Libón. Ako stavebný materiál použili miestny vápenec, plný odtlačkov mušličiek z devónskych morí. Na východnom štíte dali zobraziť výjav z prípravy pretekov na vozoch medzi pízskym kráľom Oinomanom a Pelopom o ruku kráľovskej dcéry Hippodameie, v ktorom Oinomaos zahynul a Pelops získal manželku i trón. Na každom štíte bolo 21 figúr s hlavnými postavami v nadživotnej veľkosti, nad východným štítom na priečelnej strane sa vznášala pozlátená socha bohyne víťazstva Niké. Nárožia strechy zdobili pozlátené trojnožky a jej okraje chrliče vody v podobe levích hláv, na prednej i zadnej strane lode znázorňovalo dvanásť Héraklových hrdinských činov. Patrí sem aj kolosálna socha Dia, ktorú vyrobili zo zlata a slonoviny. Vytvoril ju Féidiás.
V severozápadnom rohu je pozostatok Filippeia, okrúhlej stavby s priemerom 18 m lemovanej 18 stĺpmi , ktorej základy položil kráľ FilipII. z vďačnosti, že sa Macedónci mohli zúčastniť hier a uznanie tak za rovnoprávnych Grékov, dokončiť ju dal Alexander Veľký. Podľa zachovaných správ antických autorov vieme, že v nej stálo 5 zlatých a slonovinových sôch členov macedónskej kráľovskej rodiny.

Na sever od tadiaľto sú múry budovy. Volali ju Prytaneion,„Úradovňa predstavených” a bola sídlom správcov Olympie, podobne ako v rovnakých budovách po celom Grécku sa v jednej z jej miestností udržiaval večný oheň bohyne domáceho a štátneho krbu Hestie. Najväčšia sála zvaná podľa tejto bohyne hestiarón , bola určená na slávnostné bankety pre oficiálnych hosťov a víťazov olympijských hier.

Neďaleko Hérinho chrámu stála fontána. Bola zasvätená Nymfám. Dal ju postaviť roku160 pred n.l. Herodes Attický nielen na okrasu, ale tým aj vyriešil dávny nedostatok vody v Altide.Ďalšou významnejšou stavbou v dĺžke 100 metrov sa tu tiahla 10 metrov široká kolonáda, zvaná stoa Echa – Ozveny, lebo sa v nej vraj každé slovo opakovalo sedemkrát. Postavili ju asi v polovici 4.stor. Veliteľ alexandrijského loďstva dal pred ňou neskôr vztýčiť dva iónske stĺpy so sochami Ptolemaia II. A jeho manželky Arsinoé.

Na juhovýchode sa z neskorších čias zachovali tzv. východné kúpele a Neronov dom.

Areál pokračuje k samotnému štadiónu. Ten nájdeme na severovýchode, pod svahmi Kronovho kopca. Dnes je odkrytý a volne prístupný. Tvorí obdĺžnik so stranami 213 a 31 metrov. Okolo celého obvodu pretekárskej trate je kamenný jarok, ktorý sleduje po vonkajšej strane kamenná obruba. Na južnom svahu, vystupujú zvyšky kamennej tribúny. Oproti všeobecnej predstave tu nie sú vôbec žiadne sedadlá okrem kresiel rozhodcov. Bolo ich pôvodne desať. Presne oproti nim na severnom svahu bol mramorový oltár bohyne Demetry Chamyny, odtiaľ sa prizerala hrám jedna jej kňažka ako zástupkyňa žien. Pretekárska dráha bola tvrdá a pružná, pri hrách bývala posypaná vrstvou piesku. Trať merala od štartu po cieľ192,27m a ohraničovali ju dva kamenné prahy. Na každej strane ich bolo dvadsaťštyri. Z antických prameňov sa dozvedáme, že pri tzv. jednoduchom behu sa štartovalo na východnom prahu – pretekári bežali zo vzdialenejšej strany štadióna smerom k Altide. Pri tzv. dvojitom behu bol štart i cieľ na západnom prahu. Trať však neslúžila len bežcom, súťažili tu všetci pretekári okrem pretekov na vozoch, tie sa konali na hipodróme.
Dĺžka olympijskej bežeckej trate sa nazývala – stadion, aj to sa pripisovalo Héraklovi, bolo to akoby jeho sto krokov tých 193m.

Podľa antických údajov sa na štadión vmestilo 40 000 až 45 000 divákov- mnoho z nich vraj svoje miesta obsadzovalo už večer dopredu. Vstupné sa pochopiteľne neplatilo.

Ženy nesmeli do hľadiska a vydaté ženy sa dokonca vôbec nemali približovať k Olympii. Aby sa im to vynahradilo, mali ženy vlastnú olympiádu - tá sa nazývala Héraia a skladala sa z troch bežeckých pretekov.

Na juh od štadióna sa kedysi tiahol hippodróm, tu sa konali olympijské preteky na koňoch a vozoch. Tvoril ho veľký obdĺžník zakončený na užších stranách poloblúkmi, ktorý obkolesovali , trávnaté svahy pre divákov. Pretekárska trať bola po dĺžke rozdelená múrom. Na jeho začiatku stál kamenný podstavec s bronzovou sochou Hippodameie, na konci vysoký stĺp. Štartovalo sa na juhozápadnej strane pred tribúnou sudcov. Pri obrátke na východnej strane stál okrúhly oltár démona Taraxippa, obávaného „Strašiaka koní”.

Gymnázium bolo v starovekom Grécku budova alebo asi skôr inštitúcia, ktorá slúžila telesnej výchove a všeobecnému vzdelávaniu mladíkov. V prvom rade išlo o to aby mladí ľudia dosiahli potrebnú telesnú zdatnosť a obratnosť. Cvičenia sa konali za sprievodu hudby.

Palaistra bola spočiatku súčasť gymnázia a tvorilo ju ohradené priestranstvo vysypané pieskom, kde sa pestovalo hlavne zápasenie a box. Časom sa vyvinula na osobitnú školu pre výcvik zápasníkov a boxerov. Na rozdiel od gymnázia,ktoré bolo verejnou inštitúciou , bola palaistra súkromnou školou.

Na juhu potom nájdeme zostatky Búleutérión, Budovu rady, v ktorej skladali všetci účastníci prísahu, že sa desať mesiacov poctivo pripravovali, budú dodržovať pravidlá, bojovať čestne a že viedli bezúhonný život – tejto prísahe dávali mimoriadny dôraz. Inak tu sídlil akýsi olympijský výbor. Dôležitým miestom bolo tiež Leónidaion, ktoré fungovalo ako hotel pre vznešených hostí a za rímskej doby ako sídlo cisárov. Celé priestranstvo bolo vyplnené nespočetným množstvom sôch olympijských víťazov a mužov, ktorí sa zaslúžili o Grécko - básnikov, hudobníkov, štátnikov, učencov, vojvodcov i obyčajných vojakov. Plínius píše o troch tisíckach sôch a to už mala Olympia za sebou plienenie spôsobené návštevou Nerona.Olympijské hry

História Olympie a olympiád je tak stará, že vlastne ani nemá začiatok. Prvé historické olympijské hry sa konali roku 776 pred n.l. (od tohoto dáta sa počítal grécky kalendár), ale nájde sa mnoho ľudí, ktorí si myslia, že olympijské hry majú dlhšiu tradíciu. V dobe, kedy sa konali prvé olympíské hry už mesto Olympia určite existovalo a stáli chrámy - určite Hérin a možno i Diov. Známe bola i pravidlá a zvyky olympských súťaží. Naviac všetky grécke obce uznali pojem ekecheiria, ktorú moderné olympíské hry neobnovili. Čo je ekecheiria? Ide o všeobecný posvätný mier medzi všetkými gréckymi štátmi v dobe konania olympiád. Grékovia tak kvôli olympijským hrám odkladali vojny - my robíme pravý opak. Zmluvou o ekecheirii podpísali po prvý krát élidský kráľ Ífitos a spartský zákonodarca Lykúrgos niekedy v prvej štvrtine ôsmeho storočia pred n.l. O tom, akú vážnosť jej Grékovia dávali, si urobíme najlepší obraz z toho, že Aristoteles ju stále našiel vystavenú v Olympii. Posledný, kto ju videl a dal nám o tom správu potom bol v 2.storočí n.l. Pausaniás.

O tom, kto založil Olympiu a olympijské hry nám dávajú najviac odpovedí samozrejme mýty a staré povesti. Podľa najrozšírenejšej verzie ju mal založiť Hérakles, ktorý predtým zničil kráľovstvo Augeia, povestného svojím chlievom. Podľa inej povesti položili základný kameň Olympie Argonauti po návratu z Kolchidy. Keď sa hrdinovia rozchádzali, poradil im Hérakles, aby našli miesto, kde sa môžu stretnúť. Vybrali Olympiu a miesto zasvätili Diovi. Založenie Olympie sa tiež pripisovalo Pelopovi. Ten porazil v boji o život (v jazde v záprahu) kráľa Oinoma, dobyl celý polostrov, ktorý sa po ňom volá Peloponnésos a na pamiatku svojho víťazstva založil v Olympii olympijské hry. Tieto povesti snáď majú isté historické jadro, ale je nesmierne ťažké ho rozlúsknuť. O pravom zakladateľovi olympiád nevieme zhola nič istého.

Dlho sa tiež skoro nevedelo, kde Olympia vôbec je a či ešte stojí. Až v 19. storočí si európski učenci znovu vzpomenuli na dejisko starovekých olympiád. Nemci vypravili archeologickú expedíciu, ktorú viedol Ernest Curtius. Napriek tomu pre obyčajných ľudí, ktorí čakali zlato znamenal výsledok nálezu veľké sklamanie a ríšsky snem odmietol pokryť schodok expedície (nakoniec ho uhradil cisár), bolo nájdených mnoho skvelých diel. Najväčšou perlou sa stal originál Práxitelovej sochy Hermés s Dionýzom, jediný originál Práxitelovho diela. Mnoho ďalších skvelých sôch a fragmentov výzdoby našli Nemci. Mimo iného tým zapôsobili na Pierra de Coubertina natoľko, že ho napadlo obnoviť tieto hry.

Popíšem teraz vlastný olympijský komplex. Uprostred okrsku stál kruh neotesaných kvádrov, kde vyhlasovali víťazov, tu hry začínali i končili. Práve tu tiež stál oltár Dia Olympského, ktorý dosahoval výšku desať metrov. Smerom na západ je kousek od stredu symbolický hrob Pelopa na malé vyvýšenine. Na sever od vyvýšeniny dnes nachádzame trosky najstaršieho známeho chrámu v Grécku - chrámu Héry starého 2600 rokov. Pod nimi však boli odkryté ešte dva staršie chrámy. Opäť smerom na západ sú zbytky okrúhlej stavby s úlomkami iónskych stĺpov - Fillipeion. Túto budovu dal postaviť Filip Macedónsky z vďačnosti, že sa Macedónci mohli zúčastniť hier a uznanie tak za rovnoprávnych Grékov Na severozápade celého okrsku potom stojí pozostatok Prytaneionu, kde sídlila správa Olympie a bola tu jedáleň na pohostenie najvýznamnejších hostí a víťazov. Na východnej strane od Hérinho chrámu stojí Nymfaion, ďalšia polkruhovitá stavba, kde stálo cez dvadsať sôch a vodu do nej privádzalo štvorkilometrové potrubie. Za ňou sa nachádzajú trosky trinástich pokladníc, kam si štáty ukladali svoje obetné dary. Ďalej na východ kedysi stál chrám matky bohov (Métróon) a miesto pre pokutové sochy, ktorými štáty platili za prehrešky proti olympijskému duchu. Úplne na východe potom stála viac ako 100 metrov dlhá sieň ozveny, kde pretekári hľadali tieň pod mohutnou kolonádou. Rovnako mnohé ďalšie budovy tu stáli.

Areál pokračuje k samotnému štadiónu. Ten nájdeme na severovýchode, pod svahmi Kronovho kopca. Dnes je odkrytý a volne prístupný. Tvorí obdĺžnik so stranami 213 a 31 metrov. Oproti všeobecnej predstave tu nie sú vôbec žiadne sedadlá okrem kresiel rozhodcov. Samotná dráha meria 600 stôp, čo sa stalo základom pre všeobecne užívanú dĺžkovú mieru zvanú štadión - jedno stadium malo 192,27 metrov, čo je pozoruhodné a presné.. Štartovalo sa z východnej strany dráhy, rozstup bežcov bol asi jeden a pol metra. Zem bola posypaná pieskom, čo je dosť nepríjemný povrch na beh. Na štadión sa vošlo asi 45 000 ľudí - mnoho z nich vraj svoje miesta obsadzovalo už večer dopredu. Vstupné sa pochopiteľne neplatilo.

Ženy nesmeli do hľadiska a vydaté ženy sa dokonca vôbec nemali približovať k Olympii. Aby sa im to vynahradilo, mali ženy vlastnú olympiádu - tá sa nazývala Héraia a skladala sa z troch bežeckých pretekov.Južne od štadiónu ležal hipodróm pre preteky koní a vozov. Jeho trať merala štyri stadia a cieľ vyznačovala socha Hippodameie. Na západnej strane za hradbami sa nachádzala palaistra, veľká budova pre boje zápasníkov. Budova bola štvorcová o strane 66 metrov a uprostred stál dvor, dnes čiastočne obnovený. Najväčšou budovou okrsku potom bolo gymnázium s priestranstvom pre telesné cvičenia. Stĺpové siene merali do dĺžky cez 200 metrov. Na juhu potom nájdeme zostatky Búleutérión, Budovu rady, v ktorej skladali všetci účastníci prísahu, že sa desať mesiacov poctivo pripravovali, budú dodržovať pravidlá, bojovať čestne a že viedli bezúhonný život – tejto prísahe dávali mimoriadny dôraz. Inak tu sídlil akýsi olympijský výbor. Dôležitým miestom bolo tiež Leónidaion, ktoré fungovalo ako hotel pre vznešených hostí a za rímskej doby ako sídlo cisárov. Celé priestranstvo popísané v posledných troch odstavcoch bolo vyplnené nespočetným množstvom sôch olympijských víťazov a mužov, ktorí sa zaslúžili o Grécko - básnikov, hudobníkov, štátnikov, učencov, vojvodcov i obyčajných vojakov. Plínius píše o troch tisíckach sôch a to už mala Olympia za sebou plienenie spôsobené návštevou Nerona.

Hry sa konali každé štyri roky a zúčastniť sa nich teoreticky mohol každý slobodný Grék (alebo rímsky cisár Nero). Cenou pre víťaza nie je a nikdy nebol vavrínový veniec, ale veniec z olivových listov. Jeho držanie znamenalo pre Gréka najväčšiu poctu, bolo asi jediným titulom, ktorý mal celo grécku platnosť. Víťaz hier sa stal po zbytok života stredom pozornosti a úcty spoluobčanov. Naviac si mohol v Olympii nechať vybudovať sochu; ak vyhral tri krát mohla stáť v samotnom posvätnom okrsku.

Od roku 776 pred n.l. sa olympíské hry konali vždy po štyroch rokoch a to v júli alebo auguste. Ich trvanie bolo tri až päť dní ( niekde bolo aj päť až sedem dní). Hrám sa mohli prizerať všetci muži vrátane cudzincov a otrokov, ale ženy mali z nie celkom známych dôvodov vstup zakázaný až na jednu kňažku Demétry. Hry riadil zbor funkcionárov (pôvodne dvoch, neskôr desiati až dvanásti) zvolených z predných občanov Elidy - nazývali sa hellanodikovia. Pred ich očami museli borci tridsať dní pred začiatkom hier trénovať; kto sa ukázal ako príliš slabý, nebol vpustený.

Až do štrnástej olympiády, teda 64 rokov, bol hlavným a jediným pretekom beh na dĺžku jedného stadia. Na pätnástej olympiáde Gréci zaradili druhú disciplínu - "dvojitý beh", teda pretek na dve stadia. Už o štyri roky neskôr sa mohli prejaviť i vytrvalci, lebo sa začalo pretekať i v "dlhom behu" na dvanásť dĺžok štadiónu - neskôr sa tento pretek predĺžil na dvojnásobok, teda 4,6 kilometra. Pri behu sa oceňovala hlavne rýchlosť, ktorá v Grécku vôbec predstavovala veľkú prednosť pre mužov. Beh bol po celú dobu konania olympiád hlavným bodom programu.

Nedali sa v ňom, ale uplatniť iné vlastnosti ako sila, šikovnosť, obratnosť v boji muža proti mužovi. Preto od osemnástej olympiády zaviedli Gréci päťboj. Ten začínal behom, pravdepodobne obyčajným Potom nasledoval skok, ktorý pre zaujímavosť nikdy nebol samostatnou disciplínou. Predvádzal sa z krátkeho rozbehu a pretekári si pri ňom pomáhali činkami. Odrazisko bolo snáď vyvýšené nad dopadovú plochu. Treťou disciplínou bol hod diskom vážiacim 1,5 až 6 kg. Hádzal sa z miesta. Predposlednou disciplínou potom bol znovu hod, tentoraz oštepom meriacim120 - 150 cm. Oštep bol uprostred s remienkom ukončeným kľučkou, ktorého účel nie je skoro jasný, ale predpokladáme, že sa pomocou nej dostal oštep do rotácie, aby letel bezpečnejšie a presnejšie. Nehádzalo sa totiž len do diaľky, ale i na presnosť. Vyvrcholením päťboja bol zápas - zvíťazil ten, kto protivníka trikrát hodil na zem. Aby sa predišlo zraneniam, zápasilo sa na piesčitej ploche. Sparťania potom samozrejme zápasili na kamenitom poli. Päťboj sa pochopiteľne nebodoval, ale pretekári rozdelení do skupín bojovali vyraďovacím spôsobom.

Ďalšie olympijské disciplíny - od tridsiatejdruhej olympiády sa boxovalo, od päťdesiatejdruhej pretekali i dvojkolesové vozy s štvor záprahom i, na sedemdesiatej tretej olympiáde sa do pretekov zapojili i dorastenci , ktorí závodili v behu. Od nasledujúcej olympiády už závodili mladíci i v päťboji a od štyridsiatejprvej i v boxe. Na päťdesiatej olympiáde bol zavedený beh branné zdatnosti so štítom, prilbou a mečom. Na 93. - 101.olympiáde obohatilo program hier päť disciplín v pretekoch na vozoch v hipodróme. Na 96.olympiáde začali pretekať i trubači a hlásatelia, nie však o prednes, ale o silu hlasu a právo vyhlasovať víťaza. Ešte jedna disciplína - pankration, teda zápas vo volnom štýle, kde bolo dovolené takmer všetko.

Olympijské hry však boli viac než obyčajné súťaže - udržovali grécky národ, zvyšovali jeho sebavedomie. Dali vzniknúť mnohým majstrovským dielam a mravným ideálom platným dodnes. Najznámejší z nich je známa kalokagathia. Výklad tohoto komplikovaného slova je jednoduchý. Ide o to, že rozvoj duševných schopností má byť harmonicky spojený s všestranným rozvojom telesným a naopak. Olympíské hry potom boli snahou uplatniť tento ideál v celom Grécku. Schádzali sa na nich nielen športovci, ale tiež štátnici, filozofovia (je pomerne málo známe, koľko toho antický filozofovia napísali o športe), maliari, sochári, vedci... Všetci, aby sa na hry dívali, niektorí dokonca zúčastnili alebo obhajovali svoje názory alebo o nich presvedčovali iných. A tak sa dá bezpochyby povedať, že hry boli najväčšou kultúrnou a spoločenskou akciou Grécka. Boli ňou po celú dobu trvania - od prvej v roku 776 pred n.l., na ktorej zvíťazil Koroibos z Élidy až do poslednej, 293.olympiádu, ktorej víťaz nie je známy. O veľkosti olympijského ducha svedčí i to, že bol ako jeden z mála antických akcií obrodený a koná sa dodnes.Olympijské disciplíny

Hry sa konali každé štyri roky a zúčastniť sa na nich teoreticky mohol každý slobodný Grék (alebo rímsky cisár Nero).

Najstaršie písomné doklady o tréningu a tréneroch sú z klasickej doby. Predstavujú trénerov ako všeobecne uznávaných,vysoko vážených učiteľov a pomocníkov úspešných pretekárov , ako ich tektónov. Z necelých deväťdesiatich veršov Olympijskej ódy, ktorú venoval Pindaros Alkimendontovi z Aigíny, víťazovi v zápasení dorastencov na 80. hrách roku 460 pred n.l. pripadá celá pätina na oslavu jeho trénera Melésia.

Pretekári oceňovali zásluhy trénerov niekedy priam manifestačne a nečakali s tým na koniec aktívnej kariéry, keď im zásluhy pripomenul až život. Skúsenosti mnohých generácií atlétov i trénerov viedli k postupnému zlepšovaniu metodiky a techniky tréningu, až dosiahla úroveň, ktorú možno aj pri dnešných hľadiskách nazvať vedeckou. Za zakladeteľa tréningu sa považuje atlét a filozof Ikkos z Tarentu. Ikkovi z Tarentu sa pripisovalo predovšetkým zavedenie prísne regulovanej životosprávy atlétov, spojenej s diétou a presne rozvrhnutého štvordenného tréningového cyklu.„ Byť majstrom je ťažké”, konštatuje Pindaros v Olympijskej óde. „ Zadarmo sa sláva nedosiahne, a kto po nej túži, musí prekonať premnoho útrap, hovorí Solónovými ústami Lúkianos“. Trénovali v rose aj na horúcom slnku, v absolútnej poslušnosti, pre porušenie disciplíny mal tréner právo potrestať svojho zverenca i prútom.

Podľa Ikka z Tarentu mala strava atlétov pozostávať z mäkkého syra, mlieka, pšeničného chleba a sušených fíg. Zápasníci a boxeri mali zasa jesť pečené mäso. Ikkovu sochu videl stáť v Olympii Pausaniás a povedal o ňom, že bol najlepší tréner svojich čias. O úrovni trénerov sa dozvedáme napr. aj z lekárskych diel. Mali rozsiahle vedomosti z anatómie, fyziológie svalstva a psychoterapie, takisto sa vyznali v hygiene a správnom stravovaní. Vedeli určovať náplň tréningu a jeho intenzitu vzhľadom na individualitu zverenca.

Nie sú doklady, že by Gréci nazývali ľahkú atletiku „ kráľovnou športu“ , ale uznávali ju tak. Zahŕňali do nej skoro všetky disciplíny okrem hod diskom. Za jej základ považovali, tak ako v dnešných časoch beh.

Najstarší zachovaný grécky zákonník, pripisuje behu dôležitú úlohu, takú že podľa neho rozdeľuje občanov: skupinu s plnými právami a povinnosťami dromeis a nezúčastňujúci sa behu apodromoi, t.j. primladí a pristarí, ktorí majú menšie povinnosti a práva. Beh bol hlavným predmetom vojenského i atletického výcviku. Beh na vzdialenosť jedného stadia 192,27 m, bol pôvodne jedinou súťažnou disciplínou na olympijských hrách a aj neskôr bol považovaný za hlavné preteky. Menom jeho víťaza sa preto označovala celá olympiáda. Volal sa dromos, alebo stadion a behal sa ako teraz šprint. Podobne sa behal aj „ dvojitý beh“ diaulos, zaviedli ho na 14. hrách roku 720 pred n.l.

„Dlhý beh“ dolichos alebo dolichodromos, zaviedli na 15. hrách roku 720 pred n.l. jeho dĺžka bola v rôznych časoch rozdielna a bola v rozpätí 1356 – 4615 m. V Olympii nikdy nezaviedli beh na strednej trati ,ktorý sa volal hippios. Jediný podobný beh bol hoplítodromos, „beh ťažkoodencov“, zavedený na 65. hrách roku 520 pred n. l. Jeho účastníci bežali pôvodne v plnej výstroji, ale bez meča a kopije. Neskôr už behali bez holene i prilby, ale bronzový štít ostal. Tvorili efektný záver hier.
Pravidlá bežeckých hier boli jednoduché. Účastníci museli vybehnúť na znamenie zo štartového prahu a po predpísane trati dobehnúť do cieľa. Nebolo dôležité, že dĺžka trate je na rozličných miestach rôzna , taktiež sa nemeral čas, záležalo len na tom kto dobehne prvý. Miesto na štarte sa žrebovalo a povel na štart sa dával určitým znamením.

Pri behu na jedno stadion stačilo dobehnúť do cieľa na protiľahlej strane, pri dvojitom a dlhom behu museli pretekári urobiť obrátku. Nie je známe ako ju robili, nie sú uchované žiadne správy z Olympie ani z iných štadiónov. Na štartovacích prahoch v Olympii bolo 24 miest pre pretekárov. Keď behali s obrátkami asi sa vynechávalo jedno miesto. Pretekári behali vždy bosí, trať bola starostlivo upravená a posypaná neveľkou vrstvou piesku. V starších časoch nosili bederné rúška, ale na 15. hrách roku 720 pred n.l. ho vraj odhodil Orsippos z Megary a od tých čias pretekali nahí. Nahí museli byť počas pretekov i tréneri, len vtedy ak sa zdržiavali na miestach , z ktorých mohli povzbudzovať svojich zverencov. Sa smeli obliecť až po vyhlásení víťaza a jeho ovenčení stuhou. Vynikajúci bežci nastupovali zvyčajne na jednoduchý i dvojitý beh a často aj na beh ťažkoodencov. Za vyše tisíc rokov čo sa preteky v Olympii konali iba šesť bežcov získalo titul triastés, „trojnásobný víťaz“.Zápasenie bolo najstarším športom. Podľa mýtov zápasili už bohovia. Pravidlami a technikou sa podobá dnešnému „ gréckorímskemu štýlu.“ Pravidlá zápasenia vraj spísal sicílsky zápasník Orchidamos. Charakterizovali ho zákazy ako napr. nesmeli sa pri nich dávať údery, nesmeli sa ohrozovať oči atď. Technika zápasenia nebola jednotná, odrážali sa v nej miestne tradície. Olympijskou disciplínou sa stalo zápasenie na 18. hrách roku 708 pred n.l. Uzákonil sa „vzpriamený“ štýl.

Box je tiež doložený z pradávnych čias. Prvý opis pästiarskeho zápasu zanechal Homér. Podľa mýtov bol uznávaný pästiar boh Apollón, ktorý zabil päsťou siláka Forbanta, brániaceho pútnikom navštevovať Delfy. Medzi olympijské súťaže bol zaradený na 23. hrách roku 688 pred n.l. Bojovalo sa podľa pravidiel, ktoré vraj určil Hérakles a spísal ich potom Onomastos zo Smyrny prvý olympijský víťaz tejto disciplíny.. Dovoľovali všetko okrem chmatov, držania súpera a úderov na pohlavné orgány, predpokladali ovinutie pästí remencom, ktorý však nemohol byť tvrdý. Zápasilo sa na vyhradenom priestore, ktorý bol posypaný pieskom. Grécky box bol od počiatku tvrdší ako dnešný, dovoľoval údery pod pás, do tyla, musel prakticky skončiť knokautom alebo vzdaním sa. Jeho tvrdosť sa postupne zvyšovala a to hlavne pre používanie čoraz tvrdších remencov na zosilnenie úderov. Pästné remence sa ovíjali okolo hánkou a potom krížom cez dlaň na zápästie, pričom horné dva prsty a palec boli voľné. Pretože remence boli dlhé a ich ovíjanie zaberal veľa času vymenili ich koženými šnurovacími rukavicami. Z nich sa vyvinuli tzv. ostré remence zvyšovali razanciu úderu. Za rímskych čias už boli riadne brutálne, boli do zosilňovacích pásov zašívané olovené alebo železné guľky a platničky.

Pankration bol kombináciou zápasenia a boxu, predstavoval všeboj. Považoval sa za vrcholný spôsob prípravy vojaka . V Olympii ho zaviedli ako poslednú atletickú disciplínu a to pri 33. hrách roku 648 pred n.l. zvíťazil v ňom ako prvý Lygdamis zo Syrakúz. Zápasisko pankratistov bývalo rovnaké ako pri zápasení. Boj trval vždy tak dlho ,kým jeden zo súperov nedal znamením, že sa vzdáva, alebo pre vyčerpanie či zranenie odpadol.

Podľa mýtov bol zakladateľom päťboja vodca Argonatou Iásón. Po grécky sa volal päťboj pentathlón a bol na olympijských hrách i na všetkých ostatných jednou z najväčšmi cenených disciplín. Kládol najvyššie nároky kalokagathie.

Pozostával z troch ľahkých disciplín- beh, skok do diaľky a hod oštepom, a z dvoch ťažkých či silových- sa považovali hod diskom a zápasenie. Beh ako súčasť päťboja bol jednoduchým behom na vzdialenosť jedného stadia, zápas sa konal vzpriamený. Ich pravidlá boli rovnaké ako pri samostatných disciplínach. Ostatné tri sa na olympijských hrách nikdy samostatne nekonali. Všetky zložky päťboja sa uznávali za rovnocenné,a postupovalo sa formou vylučovacích pretekov. Na celkové víťazstvo stačilo keď získal prvenstvo v troch súťažiach.

Pri diskárskych súťažiach sa používali rovnaké disky. Diskom sa hádzalo z vržiska zvaného balbis, ktoré bolo štvorcové a asi aj vyvýšené. Na prednej strane ho ohraničoval kamenný prah, ktorý nesmel diskár prešliapnuť.

Päťbojársky oštep sa vyvinul z bojovej a loveckej zbrane akontion. Bol výhradne hod do diaľky z rozbehu. Oštep býval podľa vyobrazení krátky a tenký. Na mieste úchopu nemal pevné viazanie ako je to dnes, ale slučku z tenkého remienka, ktorá sa naň upevňovala vždy pred hodom. Do tejto slučky sa vkladal ukazováčika prostredník. To umožňovalo nielen prídavný impulz pomocou slučky, ale aj uvedenie oštepu do rotácie okolo pozdĺžnej osi, čo malo priaznivý vplyv na let v žiadúcej dráhe a i na dĺžku hodu.

Skok do diaľky po grécky halma, prvý raz sa objavuje ako športová disciplína v Odyssei. Jeho technika sa odlišuje od dnešnej. Antický skokani používali celkom krátky rozbeh. Hlavný rozdiel spočíva v tom , že na rozbeh používali pomocné náčinie – haltéres, činky. Boli osobitného tvaru kamenné alebo kovové závažia ,prispôsobené na držanie v ruke zhor. Používali sa vždy v páre. Podľa formy sa rozdeľovali na dlhé a guľovité. Pravidlá nepredpisovali ako sa má skákať.

Preteky na vozoch boli podľa Iliady otváracou disciplínou na pohrebných hrách na Patroklovu počesť. Prvé preteky sa konali podľa mýtov medzi Héraklom a Kyknom. Prvú jazdeckú disciplínu zaviedli v Olympii až na 25. hrách roku 680 pred n.l.. bol to štvor záprah, neskôr pripojili k nemu jazdu na koni, a roku 500 a 496 pred n.l. rozšírili hry o o preteky mulov a klusákov onedlho ho však zrušili a roku 408 pred n.l. pridali dvojzáprah. Pretekársky voz sa podobal vojnovému. Bol dvojkolesový a z dreva, oje a os mal z jelše, podvozok a kolesá z jaseňa, iba ložiská mával z bronzu. Vozataj pri pretekoch stál , iba pri pretekoch klusákov sedel na nízkej lavičke. Na rozdiel od účastníkov atletických pretekov nebol nahý, ale v dlhom prepásanom chitóne. Na vozataja sa kládli vysoké nároky, musel ovládať techniku a taktiku jazdy, musel byť smelý a obratný. Dĺžka tratí nie je známa.Záver

Privítanie olympijského víťaza bolo len predzvesťou toho, čo ho čakalo potom. Vláda a rada mesta usporiadali na jeho počesť slávnu hostinu Prytaneiu, čo bolo považované za najvyššiu verejnú poctu. Titul olympionika zabezpečoval svojmu nositeľovi rešpekt a prestíž vo všetkých sférach života. Najvyššia pocta, ktorú vedeli Gréci smrteľníkovi preukázať bola heroizácia- povýšenie medzi hrdinov z mýtov a bájí. Ceny pre víťazov bývali vysoké a hmatateľné. Olympijský víťazi mali taktiež okrem získaných cien a odmien ešte právo na stravovanie sa z verejných prostriedkov.

Dejiny olympijských hier môžeme rozdeliť podľa klasickej periodizácie na štyri epochy:

- archaickú (776 – 500 pred. n.l.)
- klasickú (500 -338 pred n.l. )
- helenistickú (338 – 146 pred n.l. )
- grécko-rímsku (146 pred n.l. – 393 n.l.)