Banská Štiavnica – ťažba

Baníctvo ako hlavný činiteľ rozvoja mesta sa v 19. a 20. storočí čoraz väčšmi stávalo stratovým podnikaním. Prispel k tomu aj pokles cien kovov a nepokojné časy revolúcií a vojen. Banská Štiavnica si zatiaľ udržiavala historickú tradíciu svojho osobitného postavenia. Roku 1870 ako jedno zo štyroch miest na Slovensku získala municipálne právo, čím sa vyňala spod právomoci župy a podriadila sa ministerstvu vnútra. Toto postavenie však stratila roku 1922. Banskej Štiavnice sa bytostne dotkli útrapy 1. svetovej vojny a komplikované začleňovanie do novej Československej republiky. Situáciu, už aj tak dramatickú vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Po zásahu česko-slovenského vojska sa postupne utvárala nová štátna a verejná správa.

Smolník - Baníctvo pyritu a sideritu, obdobie 1870-1918

Tažba medenej rudy sa postupne obmedzovala, až zanikla. Oživenie banskej činnosti záviselo na predávaní pyritu na výrobu kyseliny sírovej. Táto produkcia pyritu bola možná až po vybudovaní železnicnej trate Margecany-Smolnícka Huta v rokoch 1878-1883. Z objektu bývalého riaditeľstva baní vznikol roku 1872 závod na výrobu cigár a to pribudovaním druhého poschodia. 27. augusta 1905 vypukol v Smolníku požiar, ktorí zničil 129 domov, školu, kostol, Kaplnku sv. Ducha, evanjelický kostol a tabakovú továreň. Roku 1910 postihla okolie Smolníka veterná smršť, ktorá povyvracala stromy a zničila okolité lesy. Na odvoz kalamitného dreva sa musela postavit úzkokoľajná železnica v doline Kovandská a Kotlina v celkovej dlžke 16,5 km. Roky prvej svetovej vojny ťažbu pyritu neoslabili, lebo vzrástla potreba kyseliny sírovej. Roku 1914 narukovalo zo Smolníka 681 chlapov, ale namiesto nich prišli baníci z podnikov, ktoré prevádzku zastavili. Osadenstvo vzrástlo aj o vojnových zajatcov.

Banníctvo v Dobšinej

V rokoch 1830-1913 sa tu knieža Coburg kúpou mnohých banských oprávnení stal najväčším podnikateľom a patrilo mu ložisko Starý vrch (Altenberg), Vlčia dolina (Wolfseifen), Skalisko (Steinberg), Včelínec (Biengarten) a Baniská (Massärter), kde sa ťažilo aj povrchovým lomovým spôsobom. Vyťažená ruda sa prepravovala konskými povozmi do úpravní, napr. na Mlynky až do roku 1897, kedy bola daná do prevádzky účelová lanovka na prepravu rudy. Zároveň od roku 1907 sa ruda pražila aj priamo na lokalite Včelínec a vo Vlčej doline. Z významnejších osobností aj gróf Andráši vlastnil huty a to v doline Slanej, kde sa v 19. storočí vyťažená ruda zhutňovala. Známa Rima-Muránska spoločnosť v oblasti Dobšinej začala pôsobiť v 2. polovici 19. storočia, avšak jej významnejšia činnosť sa začala až v 30. rokoch 20. storočia a to v banskom poli Georgi.

Opálové bane v Dubníku 1800 – 1918

V tejto dobe sa ťažba opálu začala zjavne brzdiť. Z reagovania Dvorskej komory v Budíne možno usudzovať , že nadriadené zložky boli bezradné voči pomerom vznikajúcich na opálových baniach . Bol to akýsi začiatok konca dobývania drahého opálu . Príčin bolo veľa : - živelnosť spôsobená nesystematickou ťažbou - nekontrolovatelnosť množstva vyťaženého opálu - banské diela sa nezachytávali na mapách a neviedla sa evidencia opálov a s cennejšími kusmy sa priekupničilo . Týmto možno vysvetliť aj neporiadok na bani . Práce na revíroch boli zastavené a dobývacie polia začali chátrať . Sedliaci z Červenice boli ponechaný na seba , čo ich zavádzalo ku krádežiam opálu z ložísk . A tak sa neodbornými zásahmi začali ničiť lesy a znehodnocovať jedinečné náleziská drahých opálov , čím sa sťažila aj ďalšia ťažba a znížila sa možnosť dobrého prenájmu . Preto sa vydali nové zákony . Kto prekročí hraničnú čiaru prenajatého priestoru , bude potrestaný súdom podla prísnych zákonov . Štát dal veľké financie na opravu zdevastovaných revírov a nájomca si mohol sám podla svojej vôle vybrať robotníkov na ťažbu . Boli vydané aj nové a prísne zákony o ťažbe opálu . Malo sa začať ťažiť aspom do hĺbky 10 m . Ložiská sa mali preskúmať z najhlbšieho bodu až na povrch . Prázdne priestory sa museli opäť zasypať . Pretože bane dlho nik neobhospodaroval , hornina miestami zvetrala , strácala kohéziu a vznikli nebezpečné miesta . Tento stav bol typický najmä pre Libanku , ktorá bola považovaná za najnádejnejšiu lokalitu . Svahy Šimonky vzbudzovali nádej hoci tu išlo o pomerne tvrdú horninu . Hladanie opálov sa stalo nebezpečné . Mnohé okolnosti svedčili o tom , že bane sú vyčerpané.