Slovenské baníctvo v období priemyselnej revolúcie

S nástupom priemyselnej revolúcie v 30. rokoch 19. storočia začal význam slovenského baníctva rychle stúpať. Rozmach továrni výroby, zavedenie parného pohonu do dopravy a použitie koksu v hutnictve mnohonásobne zvýšili dopyt po uhlí a po železnej rude. A tak iba v rokoch 1848-70 sa tažba kamenného uhlia na Slovensku a v Česku zvýšila 10,7 krát a hnedého uhlia 11,1 krát. Najmä od r. 1867 tažba uhlia začala rásť závratnou rýchlosťou. Iba za r. 1873 bylo vyťažených cez 2,5 miliónu ton kamenného a 3,6 miliónu hnedého uhlia a v dalších rokoch vzostup stále pokračoval. Slovenské baníctvo zaznamenalo rýchly vzostup, najmä ťažbou železorudných ložísk. Spišsko-gemerské siderity sa potom staly jednou z hlavných surovín vítkovických a trineckých železiarní. Železorudná ťažba bola na Slovensku už v 70. rokoch 19. storočia asi o 110 % vyššia než česká a tento náskok si udržala aj v ďalšom období.

Prudký vzostup spotreby surovín si vynútil kvalitativné zmeny aj v samotnom baníctve. Do polovice vcelku spoločná technika pre rudné i uhoľné doly sa v dobe uhoľné konjunktury už diferencovala a do čela technického pokroku sa dostaly uhoľné revíry. V druhej polovici 19. storočia sa zaviedlo komorovanie na zával, užívané njmä na hnedouhoľných hlubinných doloch, na slabších a strmejších kamenouhoľných slojoch sa stalo bežným stenovanie, zdokonalené v 60. a 70. rokoch minulého storočia, dovoľujúcí dobývanie na dlhé porubné fronty, za priaznivých okolností až okolo 300 m.

Zatiaľ čo v priemysle v prvej fáze priemyselnej revolúcie - ktorej hlavným znakom bolo zavedenie parného stroja - už v 70. rokoch 19. storočia vrcholila, v baníctve bola ešte na úplnom počiatku. Stroje maly spočiatku ešte malý výkon. Od 60. rokov 19. storočia však boly už konštuované stroje s o niečo vyšším výkonom 60-80 HP. Ale i tak umožnily obdivuhodné výsledky.

V období priemyselnej revolúcie dochádzajú aj k dalším zmenám v baníctve. Rúbacie práce boly podstatne zrýchlené, keď od 60. rokov minulého storočia bol v doloch miesto strelného prachu zavádzaný dynamit a r. 1864 bol pre odpal prvýkrát používané elektrické spaľovanie. S neustále sa zvyšujúcimi sa požiadavkami na vyššiu ťažbu bolo treba v 70. rokoch 19. storočia prejsť od ručného ku strojnému vŕtaniu na stlačený vzduch. Zhruba od tej doby sa kompresory využívali aj k pohonu vrátkov a menších pump a pokusne aj k prvým brázdiacim strojom, které však vtedy eště obecn zavedené neboli.

Zpočiatku bolo problémom vetranie, zvlášť pri hromadení traskavých plynov, ktoré si vynutilo zasadenie ventilátorov na parný pohon. Z tochto dôvodu boly vyrazené i otvorené dôlne kahany a zavedené bezpečnostné lampy. Taktiež v uhoľných lomoch došlo ku zmenám. Pre odpratávanie nadložných hornín boly už od 60. rokov 19. storočia zavádzané korečkové bagre, pre dobývanie lyžicové rýpadlá, oboje na parný pohon a doprava na povrchu sa zrýchlila zavedením malých parných lokomotív. Tieto zmeny v banskej praxi nemaly však byť posledné, lebo vaníctvo, najmä uhoľné, malo obdobie hlavného rozvoja práve pred sebou.

Technika v Slovenských (hornouhorských) baniach

Zrychlená industrializácia tradičných a vznik nových výrobných odvetví v posledných desaťročiach 19. století kládol stále rastúce nároky predovšetkým na uhoľnú produkciu. Stačí si pripomenúť, že iba v rokoch 1832-84 bolo v Rakúsko-Uhorsku registrovaných 34 570 nových patentov a výkon parných strojov v priemysle zo 31 705 HP do r. 1880 sa zvýšil na 123 387 HP. Do polovice 70. rokov 19. storočia boly dokončené i všetky hlavné železničné trate a podstatne zosilnela i riečna doprava po hlavných tokoch. Stúpajúca spotreba surovín, najmä paliva, ktorou nezastavila ani dočasná kríza z nadvýroby v r. 1873, si nutne vyžiadala ďalší konvenujúce zmeny v baníctve, aby stačilo odbytovým záväzkom. Predovšetkým sa do 80. rokov 19. storočia obecne rozšírily parné stroje v ťažnej, čerpacej i vetracej technice, takže exploatácia ložísk v hĺbkach prestala byť technickým problémom.

Parný stroj však nebol univerzálnym motorom pre ešte značne rozptýlený dôlnu premávku, lebo neumožňoval mechanizáciu práce v porube. Tento problém bol vyriešený až elektrickou energiou. Prvé elektromotory na striedavý prúd sa objavily koncom 90. rokov minulého storočia a r. 1899 bol na Ostravsku postavený prvý elektrický tažný stroj. Vedľa nich sa stalo bežným použitie stlačeného vzduchu pri strojnom dobývaní, lebo na prelome 19. a 20. storočia bol ešte lacnejší než elektrický prúd. K ťažbe z úpadnic a k brzdeniu vo svažných sa od 80. let začali hromadne zavádzať parné či pneumatické vrátky. Stroje na elektrický pohon sa však spočiatku nehodily pre rúbacie práce, kde sa vyžadovalo ich časté premiestňovanie. Preto sa v uhoľnom baníctve najprv používali iba priratení priekopu a viac sa uplatnili pri vrtacích prácach v rudných doloch. Obecnému zavádzaniu bránily i ich vysoké ceny a nízke banícke mzdy, ktoré viedli k preferovaniu ručnej práce. Zmena nastala až po r. 1900, kedy pokrok strojárenstva a relatívne klesajúce ceny technických zariadení umožňovaly zvyšovanie produktivity prechodom ku strojnej práci. V čele tejto tendencie stál ostravsko-karvinský revír. Predovšetkým sa rýchle rozšírilo mechanické razenie chodieb strojným vŕtaním a strelbou. R. 1908 byl zavedený ľahký rúbací stroj - zbíjačka. V rovnakej dobe bola riešená aj mechanická doprava v hlavných chodbách a to lokomotívami na stlačený vzduch, neskôr aj benzolovými a benzínovými, ktoré mnohonásobne zvýšily výkon docieľovaný skôr pri konskej doprave. V prvom desaťročí minulého storočia bola zrýchená aj doprava z porubov hlbynných dolov zavedením strašacích žľabov, zavesených na reťazoch alebo uložených na kolieskach a neskôr pásovými dopravníkmi. Tieto zmeny však predpokladali koncentráciu prevádzky do niekoľkých hlavných potrubí, pričom boly využité i dôlne lanovky. Od 90 rokoch 19. st zavádzané v podzemí aj na povrchu pre prepravu rubaniny k úpravám.

Na začiatku 20. storočia začala už intenzívne prebiehať elektrifikáchia uhoľnch a onedlho nato aj rudných revírov a pri doloch sa začaly stavať parné elektrárne. Elektromotory, kompresory a turbokompresory sa od prvých rokov 19. st sa používali nielen k pohonu ťažných pracovných nástrojov, ale aj k čerpaniu dôlnych vôd, vetraniu a v doprave postupne nahradili parné stroje. So zavedením elektrickej energie k pohonu pump sa začali piestové čerpadla nahradzovať centrifúgalními. Dobývacie metódy v uhoľných baniach na prelome 19. a 20. st. zostali vcelku rovnaké ako v predchádzajúcom období: v hlbinných doleoh to bolo pilierovanie, komorovanie na zával a stenovanie, na hnedouhľových etážovaniach, v rudných doloch dobývanie priečné, výnimočnč s priestorovou výstužov. Až v 20 rokoch súvislosti so snahami o mechanizáciu práce bolo nehospodárne komorovanie nahradené poschodovým dobývaním, kde straty na uhlí činili len asi 15%. Pri tomto spôsobe sa uplatnilo prilierovanie na zával. Taktiež v lomovej ťažbe hnedého uhlia došlo k rozšíreniu pilierovania na zával a k rozšírení strojného parku. Pôvodné korečkové rýpadla na parný pohon nahradzovaly od 90. rokov 19.st korečkové bagry, niejen pri odpratávaní, ale aj v rovinnom teréne, pri rúbaní uhoľných slojov sa bežne presadili lyžicové rýpadla.