1. jednotky,ktorých obyvateľstvo malo rímske občianstvo (civitas Romana); ďalej sa delili na :
a) kolónie (coloniae civium Romanorum) – osady osídlované rímskymi občanmi; boli zakladané na hospodársky alebo startegicky významných miestach.
b) municípiá (municipia civium Romanorum) - vznikli z podrobených miest, ktorých obyvateľstvu bolo udelené rímske občianstvo.
2. jednotky, ktorých obyvatelia nemali rímske občianstvo. Boli to tzv. spojenecké obce (civitates foederatae), ktoré uzavreli s Rímom zmluvu (foedus). Zachovávali si pomerne širokú samosprávu vrátane vlastného právneho poriadku, avšak samostatná zahraničná politika im bola zakázaná.
Výnimočné postavenie mali medzi nimi civitates Latinae a coloniae Latinae. Každá z jednotiek sa skladala z centra (oppidum) a menších miest, resp. dedín (loci). Jednotky mali určitú samosprávu, i keď nie rovnakého rozsahu. Rozdiely medzi jednotlivými kategóriami obcí postupne zanikali. Roku 90 p.n.l. (v súvislosti s tzv. spojeneckou vojnou) lex Julia udelila rímske občianstvo obyvateľstvu všetkých latinských a ostatných spojeneckých obcí na území Itálie, ktoré nezradili Rím. Obyvateľom, ktorí nenadobudli občianstvo podľa lex Julia, umožnila ho nadobudnúť lex Plantia Papiria z roku 89 p.n.l. Správa provincií

Provincie, t.j. mimo Itálie ležiace oblasti, ktoré boli dobyté Rimanmi, sa už koncom 3. storočia p.n.l. stali významným zdrojom bohatstva štátu i súkromných osôb. Obyvateľstvo provincií, pokiaľ nebolo zotročené a predané, sa dostávalo do závislosti a bolo kruto vykorisťované. Muselo platiť Rímu dane, daň z pôdy, remeselného podnikania atď. Muselo znášať bezohľadné vykorisťovanie rímskymi úradnikmi, ktorí územie spravovali a riadili. Správu provincie zorganizoval po dobytí senát. Základom správy bol zákon (lex provinciae), ktorý bol pre každú provinciu vypracovaný osobitne a obsahoval hlavné zásady správy a rozdelenia územia na menšie administratívne jednotky. Na čele provincie stál jej správca - spravidla vyšší magistrát (neskôr promagistrát) a podľa jeho hodnosti sa provincie nazývali prétorskými, prokonzulskými a proprétorskými. Zároveň existovala v provinciách aj určitá samospráva, ktorá však nemala jednotný charakter. Z hľadiska administratívno-teritoriálneho usporiadania sa územie delilo na jednotky, ktorých :
1. obyvateľstvo malo rímske občianstvo (civitates Romanae); tieto sa delili na kolónie a municípiá.
2. obyvateľstvo malo latinitu (civitates Latinae); tie sa rozdeľovali na coloniae Latinae a oppida Latina.
3. obyvatelia nemali občianstvo ani latinitu (civitates peregrinae); delili sa na civitates foederatae, liberae a stipendiariae (mali najhoršie postavenie).