Rímske mimoriadne úrady v období republiky

Vyšší mimoriadni magistráti

K vyšším mimoriadnym magistrátom patrili:
Diktátor (magister populi) bol ustanovený v čase ohrozenia štátu, ked sa ukázalo nevyhnutným sústrediť moc do rúk jednej osoby. Bolo to za mimoriadnych okolností, kedˇ rímskemu štátu hrozilo nejaké vnútorné alebo vonkajšie nebezpečenstvo (vojna s iným štátom, občianska vojna alebo rôzne nepokoje) alebo keď sa mali vykonať mimoriadne jednorazové úlohy (usporiadanie niektorých hier). Diktátora menoval jeden z konzulov na návrh senátu. Z právneho hľadiska bol diktátor „kolega konzulov“, ale kolega s neobmedzenou právomocou vrátane moci nad životom a smrťou občanov (impérium, t.j. najvyššia vojenská, súdna a správna právomoc). V čase jeho úradovania sa suspendovala moc všetkých úradníkov okrem tých, ktorých sám menoval a proti jeho rozhodnutiu nemalo účinok ani veto tribúna ľudu. Tento úrad vznikol v 5. storočí p.n.l. (medzi rokmi 501- 498 p.n.l.) a od roku 356 p.n.l. bol prístupný aj plebejcom. Aby sa diktátor nestal samovládcom, jeho funkčné obdobie nesmelo presahovať 6 mesiacov. Toto pravidlo sa v poslednom období republiky nezachovávalo. Kým bol Rím malým štátom, vymenúvali diktátorov pomerne často. Keď jeho moc vzrástla, takže ho nepriatelia neohrozovali, úrad diktátora na čas zanikol. Opäť sa diktatúra objavila v 1. storočí p.n.l., ale bez časového obmedzenia. Dlhodobé diktatúry boli predzvesťou zániku republikánskeho zriadenia.

Magister equitum bol pomocným magistrátom diktátora a vykonával úlohy, ktorými ho poveroval. Jeho samostatným oprávnením bolo velenie jazde, ale aj pri tejto činnosti podliehal kontrole diktátora. Do funkcie ho menoval diktátor. Interrex bol magistrátom, ktorého ustanovoval senát v čase uprázdnenia vyšších magistratúr, aby usporiadal voľby konzulov. Jeho funkčné obdobie trvalo 5 dní, ak za ten čas nesplnil svoju úlohu, odovzdal funkciu svojmu nástupcovi, ktorého sám určil. Toto pokračovalo až do zvolenia konzulov.

Praefectus urbis zastupoval konzulov v čase, keď ešte nejestvovala prétura. Keď sa mali obaja konzuli vzdialiť z Ríma na väčšiu vzdialenosť a na dlhšie ako jeden deň, ten s konzulov, ktorý odchádzal ako druhý, poveril jedného zo senátorov, aby vykonával dozor nad mestom a predsedal senátu až do príchodu aspoň jedného z konzulov.

Desaťčlenný zbor (decemviri legibus scribundis) bol zriadený za účelom spísania obyčajového práva. Decemvirov volili comitia centuriata a dotovali najvyššou mocou. Funkčné obdobie decemvirov bolo jednoročné.

Nakoľko prvé kolégium neukončilo do roka kodifikačné práce, na nasledujúci rok bolo zvolané ďalšie. Spísaním Zákonov dvanástich tabúľ tento orgán navždy zanikol. Vojenskí tribúni s konzulskou mocou (tribuni militum consulari potestate) pôsobili v nepravideľných intervaloch medzi rokmi 444-364 p.n.l. Zriadenie tohto úradu bolo v podstate kompromisom medzi patricijmi a plebejcami, keď títo požadovali prístup ku konzulátu. Na niektoré obdobia boli volení miesto konzulov, avšak ich konzulská moc bola neúplná. Voľby sa konali na centuriálnych komíciách. Počet vojenských tribúnov nebol presne stanovený; spravidla boli šiesti. Tento úrad zanikol po sprístupnení konzulátu plebejcom.

Tzv. druhý triumvirát (tresviri reipublicae constituendae consulari imperio) vznikol v roku 43 p.n.l., keď boli Marcus Antonius, Aemilius Lepidus a Gaius Octavianus menovaní na obdobie piatich rokov, aby obnovili republikánske zriadenie resp. poriadok v štáte. Roku 37 p.n.l. boli ich plné moci predĺžené na ďalších 5 rokov. Napokon sa triumvirát skončil občianskou vojnou medzi Octaviom a Antoniom, bitkou pri Actiu roku 31 p.n.l. a nastolením cisárskej moci Octavia. Nižší mimoriadni magistráti

Boli členmi rôznych kolégií alebo komisií, ktoré sa nazývali podľa počtu svojich členov (duoviri, tresviri). Tieto mimoriadne komisie (podľa potreby 2-,3-,5-,7-, 10- alebo 20- členné) určovali comitia tributa a poverovali ich rôznymi úlohami, napr. vystrojením lode, zásobovaním.

Promagistráti

Promagistrát bol občan, ktorý nebol magistrátom (bol považovaný za súkromnú osobu), ale bol dotovaný jeho právomocami, alebo bol magistrátom, ale bol súčasne poverený výkonom právomoci iného, spravidla vyššieho magistráta. Promagistratúry mali väčšinou vojenský charakter a praktizovali sa hlavne v provinciách. Ustanovenie za promagistráta sa uskutočňovalo predĺžením právomoci magistráta, ktorého funkčné obdobie uplynulo alebo tým, že správca provincie dotoval svojich pridelených magistrátov vyššími právomocami. Zamestnanci administratívy

Magistráti mali pre zvládnutie svojej agendy pomocníkov – pisárov, poslov, likvorov, ktorí tvorili sprievod vyšším magistrátom. Súhrnne sa nazývali apparitores. Boli trvale zamestnaní a poberali za svoju prácu plat. Každý magistrát s imperiom mal okrem toho jedného accensa, ktorého si sám vybral a ktorý slúžil iba počas jeho funkčného obdobia.

Správa Itálie

Celé územie Itálie, ktoré ovládal Rím od roku 272 p.n.l., sa rozdeľovalo na administratívno-teritoriálne jednotky rôzneho právneho postavenia.

1. jednotky,ktorých obyvateľstvo malo rímske občianstvo (civitas Romana); ďalej sa delili na :
a) kolónie (coloniae civium Romanorum) – osady osídlované rímskymi občanmi; boli zakladané na hospodársky alebo startegicky významných miestach.
b) municípiá (municipia civium Romanorum) - vznikli z podrobených miest, ktorých obyvateľstvu bolo udelené rímske občianstvo.
2. jednotky, ktorých obyvatelia nemali rímske občianstvo. Boli to tzv. spojenecké obce (civitates foederatae), ktoré uzavreli s Rímom zmluvu (foedus). Zachovávali si pomerne širokú samosprávu vrátane vlastného právneho poriadku, avšak samostatná zahraničná politika im bola zakázaná.
Výnimočné postavenie mali medzi nimi civitates Latinae a coloniae Latinae. Každá z jednotiek sa skladala z centra (oppidum) a menších miest, resp. dedín (loci). Jednotky mali určitú samosprávu, i keď nie rovnakého rozsahu. Rozdiely medzi jednotlivými kategóriami obcí postupne zanikali. Roku 90 p.n.l. (v súvislosti s tzv. spojeneckou vojnou) lex Julia udelila rímske občianstvo obyvateľstvu všetkých latinských a ostatných spojeneckých obcí na území Itálie, ktoré nezradili Rím. Obyvateľom, ktorí nenadobudli občianstvo podľa lex Julia, umožnila ho nadobudnúť lex Plantia Papiria z roku 89 p.n.l. Správa provincií

Provincie, t.j. mimo Itálie ležiace oblasti, ktoré boli dobyté Rimanmi, sa už koncom 3. storočia p.n.l. stali významným zdrojom bohatstva štátu i súkromných osôb. Obyvateľstvo provincií, pokiaľ nebolo zotročené a predané, sa dostávalo do závislosti a bolo kruto vykorisťované. Muselo platiť Rímu dane, daň z pôdy, remeselného podnikania atď. Muselo znášať bezohľadné vykorisťovanie rímskymi úradnikmi, ktorí územie spravovali a riadili. Správu provincie zorganizoval po dobytí senát. Základom správy bol zákon (lex provinciae), ktorý bol pre každú provinciu vypracovaný osobitne a obsahoval hlavné zásady správy a rozdelenia územia na menšie administratívne jednotky. Na čele provincie stál jej správca - spravidla vyšší magistrát (neskôr promagistrát) a podľa jeho hodnosti sa provincie nazývali prétorskými, prokonzulskými a proprétorskými. Zároveň existovala v provinciách aj určitá samospráva, ktorá však nemala jednotný charakter. Z hľadiska administratívno-teritoriálneho usporiadania sa územie delilo na jednotky, ktorých :
1. obyvateľstvo malo rímske občianstvo (civitates Romanae); tieto sa delili na kolónie a municípiá.
2. obyvateľstvo malo latinitu (civitates Latinae); tie sa rozdeľovali na coloniae Latinae a oppida Latina.
3. obyvatelia nemali občianstvo ani latinitu (civitates peregrinae); delili sa na civitates foederatae, liberae a stipendiariae (mali najhoršie postavenie).