Anglická revolúcia vstúpila do svojho vrcholného štádia. Armáda v Poníženom proteste a v Slávnom ujednaní oznámila poslancom, že sa nerozíde, pokiaľ jej nebude vyplatená celá dlžná mzda a zodpovedané jej sťažnosti. Potom sa vojsko vydalo k Londýnu a cestou odmietalo všetky malé ústupky parlamentu. Armáda svojimi požiadavkami prispela k obrane práv a slobody celého národa. Dňa 6 septembra 1647 vstúpila armáda do Londýna a za par dni ho obsadila. Nanešťastie však závratne rástol vplyv levellerov v armáde a neskôr armádu vyzvali aby prijala ich variantu ústavného a náboženského urovnania s kráľom. Zanedlho sa začala armáda rozdeľovať a nastali aj vzbury, ktoré boli kruto potlačené. Levellerovia nakoniec neuspeli.

Hlavným dôvodom druhej občianskej vojny bol útek Karla I. na ostrov Wight, odmietnutie ústavných návrhov a podpis spojeneckej dohody so škótmi. O druhej občianskej vojne ale môžeme hovoriť až keď vstúpila škótska armáda na územie Anglicka, no ani tá nepredstavovala veľkú hrozbu. Víťazstvo Cromwella v niekoľkých bitkách prinútilo škótov ku kapitulácii. Nasledujúca výprava do škótska rozhodla definitívne o výsledku vojny. Panovníka zajali na hrade Carisbroke a odviedli ho do Newportu. Parlamentný komisári mu znova zopakovali podmienky urovnania, no panovník odmietal potrestať tých, čo bojovali počas vojny na jeho strane. Veliteľ armády Fairfax dúfal do poslednej chvíle, že sa mu podarí uzavrieť dohodu s Kráľom. Až keď kráľ znovu odmietol návrh, akceptoval Fairfax postup radikálov, ktorý trvali na rozpustení alebo čistke dolnej snemovne, ktorá by Karola I. súdila z jeho zločinov. Karol I. bol označený za hlavného vinníka občianskej vojny a bol prevezený do Londýna, kde ho Oliver Cromwell pred dolnej snemovni označil za „najväčšieho zradcu na zemi“ a následne bol s ním začatý súdny proces. Karol I bol nakoniec uznaný vinným a bol odsúdený na trest smrti.

Popravou Karla I. Stuarta z 30. januára 1649 vyvrcholila prvá fáza anglickej revolúcie. „Revolucionári“ mali o ďalšom vývoji rôzne predstavy. Do politického života sa zapojili široké spoločenské vrstvy, v takom rozsahu, aký Anglicko doteraz nepoznalo. Po Anglicku sa začali šíriť rôzne náboženské sekty. Požiadavky týchto siekt znepokojovali hlavne majetné obyvateľstvo. Medzi najznámejšie patria kvakeri a metodisti. Na anglický parlament za krátko začali útočiť levelléri. Dňa 6 a 7 februára bola zrušená monarchia a snemovňa lordov. Spolu s nimi zmizla aj časť vládneho aparátu. Zákon o premene Anglicka na republiku sa prijal 19. mája. Štátna rada a parlament zasiahol proti radikálom, predovšetkým proti levellerom a ich čelných predstaviteľov dal zadržať. Parlament potom vyplatil armáde dlžené mzdy. Konečný úder zasadil parlament levellerom schválením zákona, ktorý prísne obmedzoval slobodu tlače Dôkazom toho, že sa parlament vzďaľoval revolučným ideám bolo nechuť pokračovať v reformách. Až neskôr zrušil parlament povinnú príslušnosť ku anglikánskej cirkvi, a v súdnictve sa začala používať angličtina namiesto latinčiny.

Parlament sa ale nepustil do ústavných reforiem, ani neupravil volebné právo. Prijal sa zákon o plavbe, , ktorý povoľoval dovážať do Anglicka tovar iba na anglických lodiach, alebo loďami tých zemí, v ktorých boli vyrobené. Aj tento zákon bol dôvodom pre Anglicko-nizozemskú vojnu v rokoch 1652 až 1654. Angličania vojnu prijali s nadšením, Anglicko si chcelo zvýšiť ošrámanú národnú prestíž, a pre obchodníkov to znamenalo možnosť vysporiadať sa s najväčším obchodným konkurentom. Najväčším úspechom parlamentu bolo, že nastolil vládu prijateľnú pre väčšinu Angličanov.

V tom čase mal vrchný veliteľ Oliver Cromwell prakticky neobmedzenú moc a od neho závisel osud Anglicka. Po tom ako 20. marca 1653 vystúpil pred parlamentom vrchný veliteľ armády Cromwell a rozohnal parlament mnohý čakali, že sa rozhodne pre vypísanie nových volieb alebo pre vojenskú diktatúru. No rozhodol sa pre vládu „svätých“. Cromwellove nádeje spojené s týmto zhromaždením sa naplnili len z časti. Radikáli, zastúpený v novom parlamente, zaútočili slovne na Cromwella a chceli obmedziť výdavky na armádu. Armáda reagovala tak, že parlament ešte v ten deň rozohnala. Cromwell sa stal protektorom a republika sa zmenila na protektorát. Moc v štáte sa rozdelila medzi protektora, štátnu radu a parlament. Ústredná vláda plnila v dobe protektorátu to, čo sa od nej v kontexte 17. storočia očakávalo.

Skutočnosť, že protektor a štátna rada postupne zbavovali národ strachu z novej vlády, znamenala nevyhnutne krach „božej reformácie“, ideálov z revolučných rokov. Najväčším úspechom vlády bola organizácia náboženského života v Anglicku. Cromwell aj výrazne obmedzil štátny dohľad nad veriacimi. Na počiatku roku 1655 poslanci odmietli Cromwellovi poskytnúť požadované množstvo peňazí, jeho nespokojnosť s parlamentom vyvrcholila a tak ho rozpustil. Zaviedla sa vláda generálmajorov. V februári roku 1658 Oliver rozpustil aj nový parlament. Krátko na to zomiera.

Po jeho smrti nastupuje na jeho miesto jeho syn Richard. No on bol odsúdený k neúspechu, lebo Olivera armáda rešpektovala, a Richard takýto rešpekt nemohol získať. Preto sa po roku vzdal vlády. Po tom ako odstúpil nastalo v krajine bezvládie ktoré trvalo pól roka. Vojsko nemal kto sponzorovať, a preto sa rozpadlo. K moci sa znovu dostal parlament. Poslanci sa zhodli na tom že moc by sa mala vrátiť do rúk kráľa a dvojkomorového parlamentu a že by sa panovník mal rýchlo vrátiť späť do krajiny. Na tom mal najväčšiu zásluhu generál Monck. Na základe bredskej deklarácie (prísľub zmien vlastníckych, cirkevných pomerov) na trón nastúpil Karol II., syn popraveného Karola I. Vo väčšine rozhodnutí Karla II je badateľné, že sa snažil vyhýbať sa zásadným konfliktom s parlamentom. V roku 1661 ho potom korunovali a krátko na to sa oženil s Katarínou z Braganzy, dcérou portugalského kráľa. V decembri panovník vydal deklaráciu zhovievavosti, ktorou chcel zrovnoprávniť katolíkov a anglikánov. Na jar 1665 vydal Karol II rozkaz k útoku na všetky Nizozemské plavidlá a spočiatku sa im viedlo lepšie ako v predchádzajúcej vojne z Nizozemskom, no neskôr Nizozemsku pomohlo Francúzsko a začali mať vo vojne prevahu. Tieto nepokoje pokračovali aj 70. rokoch, keď anglická flotila znovu napadla nizozemské lode, a nakoniec vyhrala, lebo mala silného spojenca Francúzsko.

Posledný rok vládol Karol II kľudne, vládol bez parlamentu lebo mal dostatok peňazí. Aj Whigovia boli porazený. Jeho nástupcom sa stal Jakub II, ktorý v roku 1685 prepustil všetkých väzňov, ktorí sa previnili iba tým, že odmietli prísahu anglikánskej cirkvi. Týmto naznačil, že nebude pokračovať v politike svojho predchodcu. Počas obdobia jeho vlády, sa snažil na významnejšie funkcie dosadzovať katolíckych predstaviteľov. Rok 1687 patril k najdramatickejším v celých anglických dejinách, Jakub II. sa totiž rozhodol doviesť do konca bol o nastolenie náboženskej tolerancie.

Takzvaná Slávna revolúcia z rokov 1688 až 1689 bola tradične interpretovaná a vnímaná ako zásadný medzník, ktorý zmenil Anglicko na konštitučnú monarchiu, v ktorej získali rozhodujúcu moc „parlamentné triedy“, zatiaľ čo vplyv koruny ustupoval. Dňa 4. mája vydal Jakub II. Druhú deklaráciu o zhovievavosti, čím potvrdil svoj úmysel nastoliť skutočnú a trvalú náboženskú slobodu. Nato anglikánski biskupi spísali petíciu, a kráľ ich chcel odsúdiť, čo sa mu však nepodarilo. Kvôli takémuto priebehu sa Wiliam III rozhodol pre Nizozemskú inváziu. Prvý pokus o inváziu Wiliamovy nevyšiel kvôli počasiu, preto zahájil druhý pokus. Wiliamovej armáde sa podarilo obísť anglickú flotilu a vylodil sa na anglickom pobreží. V roku 1688 sa už Jakub II. zmieril s tým že monarcha i jeho trón je stratený. Jakub II sa nakoniec rozhodne utiecť z Anglicka do francúzska. Jakubovým útekom a Wiliamovim vstupom do Londýna vyvrcholila prvá fáza slávnej revolúcie. V roku 1689 a Wiliam III s Máriou ujal správy krajiny a prebehli voľby do dolnej snemovne. Slávnou revolúciou, ktorá v roku 1689 priniesla na trón Wiliama III. a Máriu sa v Anglicku fakticky skončilo 17. storočie. Po roku 1689 sa nezmenila len zahraničná politika, ale i charakter sporov medzi Korunou a parlamentom. Boj o rozsah kráľovských prerogatív, ktorý bol hlavnou náplňou parlamentných bojov v prvej polovici 17. storočia i za vlády Karola II. a Jakuba II. ustúpil do úzadia. Bolo to preto že práva Koruny i dolnej i hornej snemovne omnoho jasnejšie vymedzil zákon Bill of rights z decembra 1689. Stranícke súperenie pokračovalo ako v predchádzajúcich rokoch. V roku 1694 parlament schválil zákon, podľa ktorého sa voľby do snemovne konali každé tri roky a dlhé obdobie kedy vládli anglický králi bez parlamentu sa definitívne skončilo. . O miesto v parlamente medzi sebou súperili dve strany- toryovia (veľkoburžoázia, konzervatívci) a whigovia (liberáli).V roku 1707 vznikla politická únia Anglicka a Škótska. Pre tento celok sa zaužíval názov Veľká Británia.