Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Anglická revolúcia

Bol to boj medzi anglickým kráľom Karolom I. a parlamentnou opozíciou, ktorý viedol k poprave kráľa, zrušeniu monarchie a vyhláseniu republiky. V Anglicku sa silne rozvíjali kapitalistické výrobné vzťahy. V 17.stor. sa politické kráľovské výsady stali pre buržoáziu a novú šľachtu nepotrebnými.

Keď sa Karol I. stal v roku 1625 kráľom, dal od počiatku najavo, že bude vládnuť inak ako jeho otec. Len do konca roku podpísal 346 dokumentov, ktoré mu predložili štátni sekretári. V nasledujúcom roku ich už bolo 733. Karol ich narozdiel od Jakuba naozaj študoval a korigoval. Na dvore zdvihol Karol I. prísnu disciplínu a skoro sa zbavil nežiaducich parazitov. Väčšina dvoranov a diplomatov bola nadšená Karolom I. a prvé mesiace jeho vlády hodnotili pozitívne. Historici to však hodnotia objektívnejšie. Karol I. poskytol Buckinghamovi plnú moc pri riadení kráľovskej patronáže, tj. pri rozdeľovaní darov, peňazí čo malo osudné následky. Pretože vďačnosť „klientov“ smerovala k Buckinghamovi a nie ku kráľovi. Došlo k narušeniu tradícii spoločnosti. Panovník prichádzal o potenciálnych spojencov, lebo oni sa pri presadzovaní svojich požiadaviek obracali k prvému ministrovi, či k parlamentu, čo sa za vlády Jakuba I. nikdy nestalo. Aj postoj panovníka k náboženským záležitostiam vyvolával znepokojenie. Karol I. poskytol plnú podporu skupine armiánov okolo Williama Lauda, ktorých názory väčšina anglikánskych veriacich i „politický národ“ pokladali za extrémne. Karol neuspel ani ako vládca v Škótsku. Neohrabaná a nepružná politika, ktorú viedol severne od anglických hraníc, mala katastrofálne následky.

V Novembri roku 1624 došlo k uzavretiu anglo-francúzskeho spojenectva, ktoré zahrňovalo aj dohodu o manželstve princa Karla s princeznou Jindřiškou Máriou. Podľa mnohých súčasníkov zaplatilo Anglicko za „bourbonsku alianciu“ neprimerane vysokú cenu. Keď Karol I nastúpil na jar nasledujúceho roku na trón, musel pozastaviť nielen platnosť zákonov proti rekusantom, ale zároveň musel odvolať prisľúbenú pomoc francúzskym hugenotom, ktorí povstali proti centralizačnej a rekatolizačnej politike Ľudovíta XIII. a jeho prvého ministra, kardinála Richelieua. Naviac sa vyčerpali finančné prostriedky, ktoré koruna získala za vlády Jakuba I. Zemi hrozila nová finančná kríza, a tak nebolo možné zaplatiť anglických vojakov, ktorý bojovali vo Falci proti Španielom. K napätiu medzi korunou a parlamentom prispievala aj stále väčšia neobľúbenosť vojvodu z Buckinghamu. Keď sa poslanci zišli 1. augusta 1625, pokúsil sa kráľ a Buckingham uzmieriť sa s nimi, ale oni vytkli Buckinghamovi že zlyhal ako lord najvyšší admirál. Karol I. chcel svojho favorita ochrániť pred ďalšími útokmi a preto 25 rozpustil parlament. Preto mali mnohý potom názor, že kráľ si cení vojvodu a jeho bezpečnosť viac, ako zaujmi štátu. Udalosti z konca roku 1625 a prvých mesiacov nasledujúceho roku potvrdili, že poslanci kritizovali Buckinghama oprávnene.

O nespokojnosti s vládou vypovedal rovnako aj postoj londýnskej City, ktorá Karlovi I. odmietla požičať viac než 20 000 libier, a taktiež „neúspech Koruny v snahe získať peniaze prostredníctvom dobrovoľných darov. Panovník čelil kritickej situácii spôsobom, ktorý bol síce krátkodobo úspešný, z dlhodobého hľadiska však nešťastný. V septembri 1626 vydal nariadenie o nútenej pôžičke, čo prakticky znamenalo vypísanie daní bez súhlasu parlamentu. Koruna behom desiatich mesiacov získala dve tretiny z predpokladaných 350 000 libier. Táto vynútená pôžička ale posilnila protikráľovskú opozíciu. Keď ju sudci označili na nezákonnú, musel predseda najvyššieho súdu opustiť svoj úrad.

Rozhorčenie stále zjavnejšieho príklonu Karla I. k absolutizmu ďalej posilnilo súdne rozhodnutie z novembra 1627, kedy nový najvyšší sudca Nicolas Hyde potvrdil právo panovníka uväzniť bez procesu každého, kto odmietne nútenú pôžičku zaplatiť.

Ďalšia vlna odporu proti kráľovi sa dvihla potom, čo v októbri 1627 stroskotala vojenská operácia proti Francúzsku pri La Rochelle. Panovník sa z neúspechov pri francúzskych brehoch nepoučil a chcel vojnu čo najskôr obnoviť. Problém bol však s peniazmi. Karol I najprv uvažoval o vypísaní zvláštnej dane alebo o novej lodnej dani. Proti takému postupu sa postavili hlavne severné a západné panstva Anglicka. Odpor vzbudila takisto snaha o vytvorenie nového typu milície. Na konci roku 1627 sa situácia ukľudnila a keď sa na začiatku roka 1628 zišiel Karlov tretí parlament, ktorý panovník zvolal, zákonodarci sa prekvapivo rozhodli poskytnúť Korune 350 000 libier pod podmienkou že si kráľ vypočuje a vyrieši ich sťažnosti. Poslanci žiadali Karla aby, uznal nezákonnosť mimoparlamentného zdanenia, ubytovania vojska v súkromných domoch, vyhlásením staného práva a uväznením bez rozhodnutia súdu. Práve posledný bod sa stal problémom. Zástupcovia buržoázie a novej šľachty v dolnej snemovni nadobudli väčší význam ako horná snemovňa so starou šľachtou a odmietali schváliť zvýšenie daní.

Politickú krízu neukončilo ani zavraždenie nenávideného Buckinghama v auguste 1628. Pokračovala aj preto, lebo petícia práv jednoznačne nevyriešila otázku týkajúcu sa tonnage and poundage a nezaujímala sa ani nad rastúcim vplyvom armiánov v anglikánskej cirkvi.

Na začiatku roku 1629 kráľ zvolal parlament k ďalšiemu jednaniu. Hlavným motívom tohto rozhodnutia bolo snaha presadiť zákon, ktorý by skoncoval so spormi okolo Tonnage and poundage, poslanci však namiesto toho otvorili iný prípad. V snemovni lordov panoval úplný kľud, smrť vojvodu z Buckinghamu odstránila hlavnú prekážku, ktorá peerom a Korune bránila v dohode. Niektorý lordi síce povzbudzovali poslancov k odporu voči kráľovi, ale robili to z osobných dôvodov.

Väčšina poslancov ale nechcela o urovnaní ani počuť a naopak zvolila zvláštny výbor, ktorý sa mal zajímať neuspokojivým stavom cirkvi. Jeho členovia navrhli prehlásenia, ktoré by odsudzovali šírenie arminianismu. Karol žiadosť odmietol. Tieto a aj ďalšie skutočnosti rozhorčili kráľa natoľko, že svoj tretí a a mnoho rokov posledný parlament rozpustil. Podľa niektorých historikov sa tak otvorila cesta k revolúcii a občianskej vojne. V roku 1629 a 1630 uzavrelo Anglicko mier s Francúzskom aj Španielom. V Anglicku sa následne nevydaril pokus o reformu štátnej správy.

V nasledujúcich desiatich rokoch sa odpor voči kráľovi stupňuje. Popudil si proti sebe nielen parlament, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. V zásade možno konštatovať že spory medzi court a country boli v 30. rokoch hlboké, ale nie neprekonateľné. Budúci roajalisti i „revolucionári“ mali okrem mnohých rozdielov aj mnoho spoločného, predovšetkým úctu k panovníkovi. Na nej nemohlo nič zmeniť ani to , že v niektorých prípadoch kritizovali jeho politiku, ani obavy o osud anglikánskej cirkvi, parlamentu a o „staré ústavné slobody“, ktoré boli podľa mnohých ohrozené.

Aj v Škótsku došlo k udalostiam, ktoré oslabili Korunu. Rovnako ako v Anglicku sa Karol I. pokúšal vnútiť uniformu aj svojim škótskym poddaným. Okrem toho úplne ignoroval tamojšiu verejnú mienku. Väčšinu Karlových radcov tvorili poangličtení škóti, ktorým nezáležalo na tom, ako budú ich nariadenia prijaté. Najväčšia chyba, ktorej sa Karol I. voči škótsku dopustil, bolo tvrdohlavé presadzovanie laudiánskej cirkvi, ktoré zničilo status quo, ktoré tu v náboženských záležitostiach pretrvával od vlády jeho otca. Jakuba I. včlenil do episkolátu niektoré prvky presbyterianizmu, čím ho učinil prijateľnejším pre väčšinu škótov. Karol I. ďalej zaviedol v roku 1633 v Škótsku knihu modlitieb, nad ktorou sa vzniesla vlna kritiky a protestov. Kráľ na ich požiadavky neustúpil a v roku 1635 vnútil Škótom novú knihu kánonov. O 2 roky nato nariadil, aby sa pri bohoslužbách v celej zemi používala nová kniha modlitieb. Tento nekompromisný postoj prinútil aj umiernených škótov aby sa pridali k radikálom. V novembri 1638, keď sa zišlo Glasgowské zhromaždenie, bol episkopát odstránený. Táto skutočnosť znamenala faktické popretie kráľovskej moci, a bola začiatkom tzv. škótskej revolúcie a obe strany sa začali chystať na vojnu. Keď sa panovník rozhodol zvolať všetky oddiely milície vyvolalo to odpor a záplavu protestov proti nezákonnosti tohto nariadenia. Karol I. ale nemal dostatok peňazí na vedenie vojny a nemal ani prostriedky ako by ich získal. Preto uzavrel zo Škótmi v Berwicku 18. mája 1639 dohodu, v ktorej súhlasil so zvolaním tzv. Škótskeho zhromaždenia a parlamentu a s rozpustením oboch armád. Onedlho sa ale ukázalo, že prímerie nič nevyriešilo. Škóti svoju armádu nerozpustili a ďalej pokračovali v „cirkevnej a ústavnej revolúcii“ a odmietali akékoľvek kráľove zásahy do svojej činnosti. Kráľa presvedčil jeho radca, miestokráľ v írsku, že na úspešnú vojnu bude potrebovať 300 000 libier. Takú čiastku mohol ale kráľ získať iba so súhlasom parlamentu. Keď sa 13. apríla 1640 zišli poslanci a lordi, mali zástanci kráľa v hornej komore parlamentu pohodlnú väčšinu. Kráľ dokonca uznal nezákonnosť lodnej dane, aj tak mu nakoniec parlament neposkytol peniaze na vojnu zo Škótskom. Nato Kráľ rozpustil Krátky parlament (5. mája 1640) a nedošlo ani k likvidácii „starej ústavy“. Aj londýnska City odmietla kráľovi poskytnúť pôžičku, pokým nezvolá znovu parlament. Keď škótska armáda prekročila 20. septembra 1640 rieku Tweed a vstúpila na anglické územie, narazila len na minimálny odpor. Pár dní na to, po porážke pri Newburne a po obsadení Newcastlu sa jasne ukázala prevaha Škótska. Panovníkovi tak neostalo nič iné, ako podriadiť sa a akceptovať ponižujúce podmienky ďalšieho prímeria zo Škótmi. Vzhľadom k atmosfére panujúcej v Anglicku bolo stále zreteľnejšie, že po „škótskej revolúcii“ bude nasledovať taktiež anglická revolúcia.Slávnostné zahájenie Dlhého parlametnu pripadlo na 3. november 1640. Poslanci, ktorý sa vo Westminstere zišli, zasadali s jediným prerušením dlhšie ako dvanásť rokov a po prvý krát v histórii krajiny sa stali rovnocennou alternatívou ku kráľovskej moci. Charakteristickým rysom prvých týždňov a mesiacov Dlhého parlamentu bolo nepriateľstvo voči politikom spojených s Karlovou osobnou vládou. Zákonodarci na počiatku 40. rokov usúdili, že najprv musia odstrániť Karlových zlých radcov. Zbraňou, ktorú chceli použiť bolo už tradične impeachment. Počas novembra a decembra 1640 obvinili z velezrady lorda strážcu tajnej pečate a šesť sudcov, ktorý v 30. rokoch potvrdili zákonnosť lodnej dane. Impeachment schválili aj proti arcibiskupovi Laudovi. V záchvate paniky Karol I. dokonca podpísal zákon, na základe ktorého popravili lorda so Straffordu (Thomas Whitenhall), ktorý roky vykonával kráľovu politiku.

V máji 1640 už nikto nepochyboval o tom, že éra „kráľovského absolutizmu“ končí. Proti Laudovi sa viedol impeachment, Strafford bol mŕtvy a viac ako polovica členov tajnej rady bola zatknutá, utiekla do zahraničia alebo upadli do nemilosti. Poslanci neskôr schválili zásadnú ústavnú reformu a potvrdili tak, že impositions a tonnage and poundage je možné vyberať len so súhlasom dolnej snemovne. Ďalej bola lodná daň prehlásená za nezákonnú a pokutovanie tých, ktorý si odmietli zakúpiť šľachtický titul.

John Pym vystúpil s desiatimi návrhmi, po ktorých splnení by boli ochotný poskytnúť kráľovi natrvalo tonnage and poundage. Karol I. mal odložiť plánovanú cestu do Škótska, kráľovná mala prepustiť katolíckych duchovných. Predovšetkým ale mal panovník prepustiť svojich radcov a menovať takých, ktorým by mohol parlament dôverovať. Snemovňa lordov podporila tieto návrhy, čo dokazovalo, kam až boli peerovia pripravený zájsť, aby kráľovi odňali jeho moc. Ďalším problémom bola otázka odstránenia biskupov. Za a proti odstráneniu biskupov sa viedli rôzne petície na mnohých miestach Anglicka.

V roku 1641 vypuklo v írsku protianglické povstanie, ktoré bolo orientované proti parlamentu a na obranu kráľových práv. Na sklonku roku 1641 vypukli v Anglicku hysterické obavy z invázie írskych povstalcov. V takejto atmosfére chcel Karol I. vytvoriť armádu, ktorá by povstanie v írsku potlačila. Poslanci ale túto kráľovu požiadavku odmietli. Neskôr sa poslanci dohodli, že pomôžu kráľovi vo vojenskom ťažení proti Írom, v prípade, že im prizná právo schvaľovať jeho radcov.

Na počiatku roku 1642 kráľ obvinil z velezrady Johna Pyma, a ďalších, ktorých sa na druhý deň pokúsil zatknúť v parlamente. Výbor dolnej snemovne prehlásil tento čin za porušenie základných parlamentných privilégií. Veliteľom ozbrojených oddielov City, ktorý mali chrániť parlament sa stal Philip Skippon. Panovník, vydesený nenávistnými prejavmi Londínčanov, utiekol aj s rodinou do Hampton Courtu. V očiach časti politikov to potvrdilo kráľovu zbabelosť a stalo sa to jedným z rozhodujúcich faktorov, ktoré priviedli Anglicko k občianskej vojne. 5. februára schválili lordi návrh zákona na vylúčenie biskupov, a 10 dní neskôr aj zákon o milíchiach. Oba zákony vyšli bez súhlasu kráľa. Parlament podnikol útok proti biskupom a privlastnil si právo kontrolovať milíciu, čo doteraz náležalo Korune. Na toto právo si ale nárokoval aj kráľ, preto si museli panstvá vybrať či sa pridajú k parlamentu alebo ku Korune.

Vojna propagandistov rýchlo prerástla k ozbrojeným potýčkam a šarvátkam. Obe strany sa snažili ovládnuť miestne sklady zbraní a munície. Vojna oficiálne začala 22. septembra 1642, keď Karol I. slávnostne vyvesil svoju vlajku v Nottinghame. Anglická spoločnosť sa takto rozdelila na dva tábory, roajalistov a parlamentariánov. Panovníka podporovali tí, ktorý sa obávali príliš veľkej moci parlamentu, náboženského radikalizmu a verejných nepokojov. Parlamentariánov zas spojoval strach z absolutistickej vlády, nedôvera ku kráľovi a v niektorých prípadoch aj presvedčenie, že Karol I. sa stal obeťou pápežských intríg či spiknutí. Niektoré panstvá vyhlásili neutralitu a nepriklonili sa ku žiadnej z dvoch bojujúcich strán. Príklon k niektorej strane niekedy závisel aj od toho, ktorá z bojujúcich strán bola práve v blízkosti. So začiatkom vojny sa však objavila aj túha po miery a pre obnovenie predvojnového status quo sa ku koncu roku 1642 ozývali stále častejšie. Prvé vojenské stretnutia sa končili prevažne zmierlivo. Velitelia i radoví vojaci boli doposiaľ veľmi neskúsený. Neschopnosť vyhrať vo veľkom boji dávala značný priestor už zmieňovaným mierovým aktivitám, najmä v snemovni lordov. Dňa 29. októbra lordi vyzvali k okamžitému jednaniu s panovníkom. Poslanci, ktorý sa ocitli pod tlakom City i svojich vidieckych obvodov, súhlasili. O tom, že parlamentariáni boli ochotní ukončiť vojnu svedčí aj fakt, že volanie po mierových rozhovoroch neutíchlo ani keď Karlovo vojsko zahájilo pochod na Londýn. V decembri 1642 sa poslanci s lordmi zhodli na tom, aké mierové návrhy Karlovi predložia. Komisári oboch strán sa stretli 1. januára 1643v Oxforde. Oxfordské rozhovory nakoniec zlyhali. Vtedajšie úspechy roajalistického vojska umožnili kráľovi prerušiť jednania s vodcami Dlhého parlamentu a dúfať vo víťazstvo. Na jar a v lete 1643 sa naviac po prvý krát a na dlhú dobu zdalo, že sa Karlovi podarilo podriadiť svoje vojsko „celoštátnej vojenskej stratégii“, ako by jeho tri armády jednali vo vzájomnej zhode a s dopredu pripraveným plánom. Severná armáda chcela obsadiť Yorkshire a potom prejsť východným anglickom do Sussexu, druhé dve kráľove armády mali postupovať cez juhozápadné panstva na Londýn. Dôležité bolo aj to, že Karlovo vojsko držalo hlavnú armádu parlamentu, uzavretú v údolí Temže. Kráľove vojská ďalej ovládli skoro celé juhozápadné Anglicko. Parlamentné vojská dosiahli len malé úspechy a preto vyzvali kráľa k ďalšiemu kolu mierových rozhovorov.

Karol I. odmietol, lebo mal víťazstvo už na dosah. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa kráľ znovu ujme vlády. Koruna by si tak udržala rozhodujúcu moc a pokiaľ by sa poslanci a peerovia postavili proti nej, previnili by sa velezradou. Od polovice roku 1643 dochádzalo v parlamentnom tábore k sporom ohľadne povojnového usporiadania pomerov v krajine. Politické frakcie a zoskupenia sa menili doslova zo dňa na deň. Tri hlavné prúdy ku ktorým sa hlásili, boli tieto: „Mierová strana“, ktorá uprednostňovala obrannú stratégiu, „Vojnová strana“, ktorá mala ofenzívnu taktiku a „Stredná strana“, ktorá sa prikláňa skôr k vojnovej strane. Poslanci potrebovali na vedenie vojny veľa peňazí, preto zaviedli množstvo daní, podobných tým Karla I. ale spravodlivejšie rozdelených. Tieto opatrenia sa ukázali ako veľmi efektívne a parlament tak získal veľký obnos peňazí. Parlament nato zvolil nových veliteľov vojsk. Vďaka dostatku peňazí a oddaným vojakom sa Východná asociácia stala najvýkonnejšou armádou od začiatku vojny.

Parlament uzavrel tzv. Slávnu dohodu so Škótskom, na základe ktorej pomohli škóti parlamentu v boji proti kráľovi. Tak sa zrodila prvá väčšia porážka kráľových vojsk pri Marston Moore. V lete roku 1644 vojna dospela do mŕtveho bodu. Parlamentné vojská začali strácať svoju silu, hlavne kvôli dezercii a zlej morálke vojakov. Dôležité bolo rozhodnutie parlamentu, ktoré zakazovalo jeho predstaviteľom podieľať sa na velení vojsk. Armáda nového typu tak získala profesionálne velenie, bola relatívne jednotná a vojaci boli ideologicky motivovaný. Okrem armády nového typu mali na víťazstvo parlamentu podiel aj ďalšie jednotky. Parlament ovládal bohatšiu časť krajiny než roajalisti a dokázal tieto zdroje využiť. Kráľovská strana mala efektívnejšiu iba propagandu. Hlavný význam na výsledok vojny mala bitka pri Naseby, kde bojovalo 7500 kráľovských vojakov proti 14 000 parlamentných. Definitívne kráľa zlomili pri bitke pri Langporte. Karol I neskôr utiekol z mesta Oxford a vzdal sa v Nottinghamshire škótskej armáde. Skutočnosť že sa vydal radšej Škótom ako vojsku parlamentu, naznačovalo, že konflikt nepovažoval za ukončený.

Osudovým protihráčom v druhej polovici 40 rokov sa stal Oliver Cromwell. V roku 1643 dosiahol Oliver nepatrné víťazstvá, no vďaka parlamentnej tlače mu bolo jeho osobe venované viac priestoru ako iným dôstojníkom. Povesť úspešného veliteľa získal Cromwell v roku 1644, vďaka jeho ďalším úspechom. Cromwell mal veľký vplyv v armáde a v parlamente, preto sa mu podarilo obhájiť sa z velezrady, z ktorej ho obvinili. Bitka u Naseby bola Cromwellovým triumfom.

Po konci vojny nastali rozpory a to hlavne medzi presbyteriánským parlamentom a independentskou armádou. Verejnosť sa prikláňala skôr k presbyteriánskej variante urovnania s kráľom ako k radikálnym požiadavkám independentov. Hlavným dôvodom bolo, že opadli obavy z kráľovského absolutizmu, a ľudí sa báli parlamentu, kvôli vláde, ktorú praktizoval počas vojny. V rokoch 1645 – 48 vypuklo mnoho vojenských vzbúr a aj rabovanie. Po vojne sa zase centra politického života dostali náboženské otázky, ktoré už v minulosti patrili k najcitlivejším problémom Anglicka. Predmetom politického boja sa stala otázka, či majú poslanci právo zasahovať do doktríny a liturgie jednotlivých náboženských obcí. Tieto spory bránili v jednotnom postupe parlamentu pri jednaní s panovníkom. Presbyteriáni sa nevzdávali a chceli postupne demobilizovať armádu. Armáde hrozilo rozpustenie, bez toho aby vojaci dostali svojej dlženej mzdy. Volanie po náboženskej a politickej slobode desilo úrady i poslancov. Poslanci schválili vo februári 1647 návrh, a rozhodli, že dôstojníci sa môžu stať iba prebysteriánmi, ktorý niesu členmi parlamentu. Armáda toto nariadenie odmietla, čo parlament označil za velezradu. Karol I. priznal prebysteriánskej väčšine v dolnej snemovni právo riadiť milíciu a nato sa rozišla s armádou. Zákonodarci rozpustili pešie pluky Armády nového typu. Na to sa celé vojsko stretlo v Holdenby v House. Armáda sa odhodlala k politickej akcii prevažne z vôle mužstva. Georg Joyce zatkol kráľa, čo bola jedna z kľúčových udalostí 40. rokov.Anglická revolúcia vstúpila do svojho vrcholného štádia. Armáda v Poníženom proteste a v Slávnom ujednaní oznámila poslancom, že sa nerozíde, pokiaľ jej nebude vyplatená celá dlžná mzda a zodpovedané jej sťažnosti. Potom sa vojsko vydalo k Londýnu a cestou odmietalo všetky malé ústupky parlamentu. Armáda svojimi požiadavkami prispela k obrane práv a slobody celého národa. Dňa 6 septembra 1647 vstúpila armáda do Londýna a za par dni ho obsadila. Nanešťastie však závratne rástol vplyv levellerov v armáde a neskôr armádu vyzvali aby prijala ich variantu ústavného a náboženského urovnania s kráľom. Zanedlho sa začala armáda rozdeľovať a nastali aj vzbury, ktoré boli kruto potlačené. Levellerovia nakoniec neuspeli.

Hlavným dôvodom druhej občianskej vojny bol útek Karla I. na ostrov Wight, odmietnutie ústavných návrhov a podpis spojeneckej dohody so škótmi. O druhej občianskej vojne ale môžeme hovoriť až keď vstúpila škótska armáda na územie Anglicka, no ani tá nepredstavovala veľkú hrozbu. Víťazstvo Cromwella v niekoľkých bitkách prinútilo škótov ku kapitulácii. Nasledujúca výprava do škótska rozhodla definitívne o výsledku vojny. Panovníka zajali na hrade Carisbroke a odviedli ho do Newportu. Parlamentný komisári mu znova zopakovali podmienky urovnania, no panovník odmietal potrestať tých, čo bojovali počas vojny na jeho strane. Veliteľ armády Fairfax dúfal do poslednej chvíle, že sa mu podarí uzavrieť dohodu s Kráľom. Až keď kráľ znovu odmietol návrh, akceptoval Fairfax postup radikálov, ktorý trvali na rozpustení alebo čistke dolnej snemovne, ktorá by Karola I. súdila z jeho zločinov. Karol I. bol označený za hlavného vinníka občianskej vojny a bol prevezený do Londýna, kde ho Oliver Cromwell pred dolnej snemovni označil za „najväčšieho zradcu na zemi“ a následne bol s ním začatý súdny proces. Karol I bol nakoniec uznaný vinným a bol odsúdený na trest smrti.

Popravou Karla I. Stuarta z 30. januára 1649 vyvrcholila prvá fáza anglickej revolúcie. „Revolucionári“ mali o ďalšom vývoji rôzne predstavy. Do politického života sa zapojili široké spoločenské vrstvy, v takom rozsahu, aký Anglicko doteraz nepoznalo. Po Anglicku sa začali šíriť rôzne náboženské sekty. Požiadavky týchto siekt znepokojovali hlavne majetné obyvateľstvo. Medzi najznámejšie patria kvakeri a metodisti. Na anglický parlament za krátko začali útočiť levelléri. Dňa 6 a 7 februára bola zrušená monarchia a snemovňa lordov. Spolu s nimi zmizla aj časť vládneho aparátu. Zákon o premene Anglicka na republiku sa prijal 19. mája. Štátna rada a parlament zasiahol proti radikálom, predovšetkým proti levellerom a ich čelných predstaviteľov dal zadržať. Parlament potom vyplatil armáde dlžené mzdy. Konečný úder zasadil parlament levellerom schválením zákona, ktorý prísne obmedzoval slobodu tlače Dôkazom toho, že sa parlament vzďaľoval revolučným ideám bolo nechuť pokračovať v reformách. Až neskôr zrušil parlament povinnú príslušnosť ku anglikánskej cirkvi, a v súdnictve sa začala používať angličtina namiesto latinčiny.

Parlament sa ale nepustil do ústavných reforiem, ani neupravil volebné právo. Prijal sa zákon o plavbe, , ktorý povoľoval dovážať do Anglicka tovar iba na anglických lodiach, alebo loďami tých zemí, v ktorých boli vyrobené. Aj tento zákon bol dôvodom pre Anglicko-nizozemskú vojnu v rokoch 1652 až 1654. Angličania vojnu prijali s nadšením, Anglicko si chcelo zvýšiť ošrámanú národnú prestíž, a pre obchodníkov to znamenalo možnosť vysporiadať sa s najväčším obchodným konkurentom. Najväčším úspechom parlamentu bolo, že nastolil vládu prijateľnú pre väčšinu Angličanov.

V tom čase mal vrchný veliteľ Oliver Cromwell prakticky neobmedzenú moc a od neho závisel osud Anglicka. Po tom ako 20. marca 1653 vystúpil pred parlamentom vrchný veliteľ armády Cromwell a rozohnal parlament mnohý čakali, že sa rozhodne pre vypísanie nových volieb alebo pre vojenskú diktatúru. No rozhodol sa pre vládu „svätých“. Cromwellove nádeje spojené s týmto zhromaždením sa naplnili len z časti. Radikáli, zastúpený v novom parlamente, zaútočili slovne na Cromwella a chceli obmedziť výdavky na armádu. Armáda reagovala tak, že parlament ešte v ten deň rozohnala. Cromwell sa stal protektorom a republika sa zmenila na protektorát. Moc v štáte sa rozdelila medzi protektora, štátnu radu a parlament. Ústredná vláda plnila v dobe protektorátu to, čo sa od nej v kontexte 17. storočia očakávalo.

Skutočnosť, že protektor a štátna rada postupne zbavovali národ strachu z novej vlády, znamenala nevyhnutne krach „božej reformácie“, ideálov z revolučných rokov. Najväčším úspechom vlády bola organizácia náboženského života v Anglicku. Cromwell aj výrazne obmedzil štátny dohľad nad veriacimi. Na počiatku roku 1655 poslanci odmietli Cromwellovi poskytnúť požadované množstvo peňazí, jeho nespokojnosť s parlamentom vyvrcholila a tak ho rozpustil. Zaviedla sa vláda generálmajorov. V februári roku 1658 Oliver rozpustil aj nový parlament. Krátko na to zomiera.

Po jeho smrti nastupuje na jeho miesto jeho syn Richard. No on bol odsúdený k neúspechu, lebo Olivera armáda rešpektovala, a Richard takýto rešpekt nemohol získať. Preto sa po roku vzdal vlády. Po tom ako odstúpil nastalo v krajine bezvládie ktoré trvalo pól roka. Vojsko nemal kto sponzorovať, a preto sa rozpadlo. K moci sa znovu dostal parlament. Poslanci sa zhodli na tom že moc by sa mala vrátiť do rúk kráľa a dvojkomorového parlamentu a že by sa panovník mal rýchlo vrátiť späť do krajiny. Na tom mal najväčšiu zásluhu generál Monck. Na základe bredskej deklarácie (prísľub zmien vlastníckych, cirkevných pomerov) na trón nastúpil Karol II., syn popraveného Karola I. Vo väčšine rozhodnutí Karla II je badateľné, že sa snažil vyhýbať sa zásadným konfliktom s parlamentom. V roku 1661 ho potom korunovali a krátko na to sa oženil s Katarínou z Braganzy, dcérou portugalského kráľa. V decembri panovník vydal deklaráciu zhovievavosti, ktorou chcel zrovnoprávniť katolíkov a anglikánov. Na jar 1665 vydal Karol II rozkaz k útoku na všetky Nizozemské plavidlá a spočiatku sa im viedlo lepšie ako v predchádzajúcej vojne z Nizozemskom, no neskôr Nizozemsku pomohlo Francúzsko a začali mať vo vojne prevahu. Tieto nepokoje pokračovali aj 70. rokoch, keď anglická flotila znovu napadla nizozemské lode, a nakoniec vyhrala, lebo mala silného spojenca Francúzsko.

Posledný rok vládol Karol II kľudne, vládol bez parlamentu lebo mal dostatok peňazí. Aj Whigovia boli porazený. Jeho nástupcom sa stal Jakub II, ktorý v roku 1685 prepustil všetkých väzňov, ktorí sa previnili iba tým, že odmietli prísahu anglikánskej cirkvi. Týmto naznačil, že nebude pokračovať v politike svojho predchodcu. Počas obdobia jeho vlády, sa snažil na významnejšie funkcie dosadzovať katolíckych predstaviteľov. Rok 1687 patril k najdramatickejším v celých anglických dejinách, Jakub II. sa totiž rozhodol doviesť do konca bol o nastolenie náboženskej tolerancie.

Takzvaná Slávna revolúcia z rokov 1688 až 1689 bola tradične interpretovaná a vnímaná ako zásadný medzník, ktorý zmenil Anglicko na konštitučnú monarchiu, v ktorej získali rozhodujúcu moc „parlamentné triedy“, zatiaľ čo vplyv koruny ustupoval. Dňa 4. mája vydal Jakub II. Druhú deklaráciu o zhovievavosti, čím potvrdil svoj úmysel nastoliť skutočnú a trvalú náboženskú slobodu. Nato anglikánski biskupi spísali petíciu, a kráľ ich chcel odsúdiť, čo sa mu však nepodarilo. Kvôli takémuto priebehu sa Wiliam III rozhodol pre Nizozemskú inváziu. Prvý pokus o inváziu Wiliamovy nevyšiel kvôli počasiu, preto zahájil druhý pokus. Wiliamovej armáde sa podarilo obísť anglickú flotilu a vylodil sa na anglickom pobreží. V roku 1688 sa už Jakub II. zmieril s tým že monarcha i jeho trón je stratený. Jakub II sa nakoniec rozhodne utiecť z Anglicka do francúzska. Jakubovým útekom a Wiliamovim vstupom do Londýna vyvrcholila prvá fáza slávnej revolúcie. V roku 1689 a Wiliam III s Máriou ujal správy krajiny a prebehli voľby do dolnej snemovne. Slávnou revolúciou, ktorá v roku 1689 priniesla na trón Wiliama III. a Máriu sa v Anglicku fakticky skončilo 17. storočie. Po roku 1689 sa nezmenila len zahraničná politika, ale i charakter sporov medzi Korunou a parlamentom. Boj o rozsah kráľovských prerogatív, ktorý bol hlavnou náplňou parlamentných bojov v prvej polovici 17. storočia i za vlády Karola II. a Jakuba II. ustúpil do úzadia. Bolo to preto že práva Koruny i dolnej i hornej snemovne omnoho jasnejšie vymedzil zákon Bill of rights z decembra 1689. Stranícke súperenie pokračovalo ako v predchádzajúcich rokoch. V roku 1694 parlament schválil zákon, podľa ktorého sa voľby do snemovne konali každé tri roky a dlhé obdobie kedy vládli anglický králi bez parlamentu sa definitívne skončilo. . O miesto v parlamente medzi sebou súperili dve strany- toryovia (veľkoburžoázia, konzervatívci) a whigovia (liberáli).V roku 1707 vznikla politická únia Anglicka a Škótska. Pre tento celok sa zaužíval názov Veľká Británia.

Zdroje:
Martin Kovář: Stuartovská Anglie, vydavateľstvo Libri 2001, ISBN 8072770594 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk