Bol to boj medzi anglickým kráľom Karolom I. a parlamentnou opozíciou, ktorý viedol k poprave kráľa, zrušeniu monarchie a vyhláseniu republiky. V Anglicku sa silne rozvíjali kapitalistické výrobné vzťahy. V 17.stor. sa politické kráľovské výsady stali pre buržoáziu a novú šľachtu nepotrebnými.

Keď sa Karol I. stal v roku 1625 kráľom, dal od počiatku najavo, že bude vládnuť inak ako jeho otec. Len do konca roku podpísal 346 dokumentov, ktoré mu predložili štátni sekretári. V nasledujúcom roku ich už bolo 733. Karol ich narozdiel od Jakuba naozaj študoval a korigoval. Na dvore zdvihol Karol I. prísnu disciplínu a skoro sa zbavil nežiaducich parazitov. Väčšina dvoranov a diplomatov bola nadšená Karolom I. a prvé mesiace jeho vlády hodnotili pozitívne. Historici to však hodnotia objektívnejšie. Karol I. poskytol Buckinghamovi plnú moc pri riadení kráľovskej patronáže, tj. pri rozdeľovaní darov, peňazí čo malo osudné následky. Pretože vďačnosť „klientov“ smerovala k Buckinghamovi a nie ku kráľovi. Došlo k narušeniu tradícii spoločnosti. Panovník prichádzal o potenciálnych spojencov, lebo oni sa pri presadzovaní svojich požiadaviek obracali k prvému ministrovi, či k parlamentu, čo sa za vlády Jakuba I. nikdy nestalo. Aj postoj panovníka k náboženským záležitostiam vyvolával znepokojenie. Karol I. poskytol plnú podporu skupine armiánov okolo Williama Lauda, ktorých názory väčšina anglikánskych veriacich i „politický národ“ pokladali za extrémne. Karol neuspel ani ako vládca v Škótsku. Neohrabaná a nepružná politika, ktorú viedol severne od anglických hraníc, mala katastrofálne následky.

V Novembri roku 1624 došlo k uzavretiu anglo-francúzskeho spojenectva, ktoré zahrňovalo aj dohodu o manželstve princa Karla s princeznou Jindřiškou Máriou. Podľa mnohých súčasníkov zaplatilo Anglicko za „bourbonsku alianciu“ neprimerane vysokú cenu. Keď Karol I nastúpil na jar nasledujúceho roku na trón, musel pozastaviť nielen platnosť zákonov proti rekusantom, ale zároveň musel odvolať prisľúbenú pomoc francúzskym hugenotom, ktorí povstali proti centralizačnej a rekatolizačnej politike Ľudovíta XIII. a jeho prvého ministra, kardinála Richelieua. Naviac sa vyčerpali finančné prostriedky, ktoré koruna získala za vlády Jakuba I. Zemi hrozila nová finančná kríza, a tak nebolo možné zaplatiť anglických vojakov, ktorý bojovali vo Falci proti Španielom. K napätiu medzi korunou a parlamentom prispievala aj stále väčšia neobľúbenosť vojvodu z Buckinghamu. Keď sa poslanci zišli 1. augusta 1625, pokúsil sa kráľ a Buckingham uzmieriť sa s nimi, ale oni vytkli Buckinghamovi že zlyhal ako lord najvyšší admirál. Karol I. chcel svojho favorita ochrániť pred ďalšími útokmi a preto 25 rozpustil parlament. Preto mali mnohý potom názor, že kráľ si cení vojvodu a jeho bezpečnosť viac, ako zaujmi štátu. Udalosti z konca roku 1625 a prvých mesiacov nasledujúceho roku potvrdili, že poslanci kritizovali Buckinghama oprávnene.

O nespokojnosti s vládou vypovedal rovnako aj postoj londýnskej City, ktorá Karlovi I. odmietla požičať viac než 20 000 libier, a taktiež „neúspech Koruny v snahe získať peniaze prostredníctvom dobrovoľných darov. Panovník čelil kritickej situácii spôsobom, ktorý bol síce krátkodobo úspešný, z dlhodobého hľadiska však nešťastný. V septembri 1626 vydal nariadenie o nútenej pôžičke, čo prakticky znamenalo vypísanie daní bez súhlasu parlamentu. Koruna behom desiatich mesiacov získala dve tretiny z predpokladaných 350 000 libier. Táto vynútená pôžička ale posilnila protikráľovskú opozíciu. Keď ju sudci označili na nezákonnú, musel predseda najvyššieho súdu opustiť svoj úrad.

Rozhorčenie stále zjavnejšieho príklonu Karla I. k absolutizmu ďalej posilnilo súdne rozhodnutie z novembra 1627, kedy nový najvyšší sudca Nicolas Hyde potvrdil právo panovníka uväzniť bez procesu každého, kto odmietne nútenú pôžičku zaplatiť.

Ďalšia vlna odporu proti kráľovi sa dvihla potom, čo v októbri 1627 stroskotala vojenská operácia proti Francúzsku pri La Rochelle. Panovník sa z neúspechov pri francúzskych brehoch nepoučil a chcel vojnu čo najskôr obnoviť. Problém bol však s peniazmi. Karol I najprv uvažoval o vypísaní zvláštnej dane alebo o novej lodnej dani. Proti takému postupu sa postavili hlavne severné a západné panstva Anglicka. Odpor vzbudila takisto snaha o vytvorenie nového typu milície. Na konci roku 1627 sa situácia ukľudnila a keď sa na začiatku roka 1628 zišiel Karlov tretí parlament, ktorý panovník zvolal, zákonodarci sa prekvapivo rozhodli poskytnúť Korune 350 000 libier pod podmienkou že si kráľ vypočuje a vyrieši ich sťažnosti. Poslanci žiadali Karla aby, uznal nezákonnosť mimoparlamentného zdanenia, ubytovania vojska v súkromných domoch, vyhlásením staného práva a uväznením bez rozhodnutia súdu. Práve posledný bod sa stal problémom. Zástupcovia buržoázie a novej šľachty v dolnej snemovni nadobudli väčší význam ako horná snemovňa so starou šľachtou a odmietali schváliť zvýšenie daní.

Politickú krízu neukončilo ani zavraždenie nenávideného Buckinghama v auguste 1628. Pokračovala aj preto, lebo petícia práv jednoznačne nevyriešila otázku týkajúcu sa tonnage and poundage a nezaujímala sa ani nad rastúcim vplyvom armiánov v anglikánskej cirkvi.

Na začiatku roku 1629 kráľ zvolal parlament k ďalšiemu jednaniu. Hlavným motívom tohto rozhodnutia bolo snaha presadiť zákon, ktorý by skoncoval so spormi okolo Tonnage and poundage, poslanci však namiesto toho otvorili iný prípad. V snemovni lordov panoval úplný kľud, smrť vojvodu z Buckinghamu odstránila hlavnú prekážku, ktorá peerom a Korune bránila v dohode. Niektorý lordi síce povzbudzovali poslancov k odporu voči kráľovi, ale robili to z osobných dôvodov.

Väčšina poslancov ale nechcela o urovnaní ani počuť a naopak zvolila zvláštny výbor, ktorý sa mal zajímať neuspokojivým stavom cirkvi. Jeho členovia navrhli prehlásenia, ktoré by odsudzovali šírenie arminianismu. Karol žiadosť odmietol. Tieto a aj ďalšie skutočnosti rozhorčili kráľa natoľko, že svoj tretí a a mnoho rokov posledný parlament rozpustil. Podľa niektorých historikov sa tak otvorila cesta k revolúcii a občianskej vojne. V roku 1629 a 1630 uzavrelo Anglicko mier s Francúzskom aj Španielom. V Anglicku sa následne nevydaril pokus o reformu štátnej správy.

V nasledujúcich desiatich rokoch sa odpor voči kráľovi stupňuje. Popudil si proti sebe nielen parlament, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. V zásade možno konštatovať že spory medzi court a country boli v 30. rokoch hlboké, ale nie neprekonateľné. Budúci roajalisti i „revolucionári“ mali okrem mnohých rozdielov aj mnoho spoločného, predovšetkým úctu k panovníkovi. Na nej nemohlo nič zmeniť ani to , že v niektorých prípadoch kritizovali jeho politiku, ani obavy o osud anglikánskej cirkvi, parlamentu a o „staré ústavné slobody“, ktoré boli podľa mnohých ohrozené.

Aj v Škótsku došlo k udalostiam, ktoré oslabili Korunu. Rovnako ako v Anglicku sa Karol I. pokúšal vnútiť uniformu aj svojim škótskym poddaným. Okrem toho úplne ignoroval tamojšiu verejnú mienku. Väčšinu Karlových radcov tvorili poangličtení škóti, ktorým nezáležalo na tom, ako budú ich nariadenia prijaté. Najväčšia chyba, ktorej sa Karol I. voči škótsku dopustil, bolo tvrdohlavé presadzovanie laudiánskej cirkvi, ktoré zničilo status quo, ktoré tu v náboženských záležitostiach pretrvával od vlády jeho otca. Jakuba I. včlenil do episkolátu niektoré prvky presbyterianizmu, čím ho učinil prijateľnejším pre väčšinu škótov. Karol I. ďalej zaviedol v roku 1633 v Škótsku knihu modlitieb, nad ktorou sa vzniesla vlna kritiky a protestov. Kráľ na ich požiadavky neustúpil a v roku 1635 vnútil Škótom novú knihu kánonov. O 2 roky nato nariadil, aby sa pri bohoslužbách v celej zemi používala nová kniha modlitieb. Tento nekompromisný postoj prinútil aj umiernených škótov aby sa pridali k radikálom. V novembri 1638, keď sa zišlo Glasgowské zhromaždenie, bol episkopát odstránený. Táto skutočnosť znamenala faktické popretie kráľovskej moci, a bola začiatkom tzv. škótskej revolúcie a obe strany sa začali chystať na vojnu. Keď sa panovník rozhodol zvolať všetky oddiely milície vyvolalo to odpor a záplavu protestov proti nezákonnosti tohto nariadenia. Karol I. ale nemal dostatok peňazí na vedenie vojny a nemal ani prostriedky ako by ich získal. Preto uzavrel zo Škótmi v Berwicku 18. mája 1639 dohodu, v ktorej súhlasil so zvolaním tzv. Škótskeho zhromaždenia a parlamentu a s rozpustením oboch armád. Onedlho sa ale ukázalo, že prímerie nič nevyriešilo. Škóti svoju armádu nerozpustili a ďalej pokračovali v „cirkevnej a ústavnej revolúcii“ a odmietali akékoľvek kráľove zásahy do svojej činnosti. Kráľa presvedčil jeho radca, miestokráľ v írsku, že na úspešnú vojnu bude potrebovať 300 000 libier. Takú čiastku mohol ale kráľ získať iba so súhlasom parlamentu. Keď sa 13. apríla 1640 zišli poslanci a lordi, mali zástanci kráľa v hornej komore parlamentu pohodlnú väčšinu. Kráľ dokonca uznal nezákonnosť lodnej dane, aj tak mu nakoniec parlament neposkytol peniaze na vojnu zo Škótskom. Nato Kráľ rozpustil Krátky parlament (5. mája 1640) a nedošlo ani k likvidácii „starej ústavy“. Aj londýnska City odmietla kráľovi poskytnúť pôžičku, pokým nezvolá znovu parlament. Keď škótska armáda prekročila 20. septembra 1640 rieku Tweed a vstúpila na anglické územie, narazila len na minimálny odpor. Pár dní na to, po porážke pri Newburne a po obsadení Newcastlu sa jasne ukázala prevaha Škótska. Panovníkovi tak neostalo nič iné, ako podriadiť sa a akceptovať ponižujúce podmienky ďalšieho prímeria zo Škótmi. Vzhľadom k atmosfére panujúcej v Anglicku bolo stále zreteľnejšie, že po „škótskej revolúcii“ bude nasledovať taktiež anglická revolúcia.