Anglická občianska vojna

Od začiatku 16. storočia bola v Anglicku rozšírená mienka, že zákon stojí nad kráľom, a ten nemôže bez súhlasu parlamentu nič podnikať. Keď Karol I., syn Jakuba I. nastúpil na trón kráľovstva Veľkej Británie, ktoré sa od roku 1603 začalo utvárať v rámci personálnej únie Anglicka a Škótska, pokúšal sa vládnuť absolutisticky, lenže bol donútený obrátiť sa na dolnú snemovňu ( house of commons ) so žiadosťou o peniaze. Za to jej musel schváliť petíciu práv ( petition of rights ) v r. 1628, ktorá stanovovala, že bez súhlasu parlamentu sa nemôžu vyberať žiadne dane. V roku 1641 musel uznať tzv. princíp Habeas Corpus Act, podľa ktorého bolo neprístupné zatknúť niekoho bez súhlasu sudcu. V roku 1629 Karol l. na takéto obmedzenia odpovedal štátnym prevratom. Dal zatknúť 11 členov dolnej snemovne a vládol 11 rokov bez parlamentu.

Celé to vyústilo do revolúcie, ktorá sa začala v Škótsku. Voľby do dolnej snemovne napomohli prepuknutie revolúcie v celom Anglicku, pričom sa kráľovi nedostalo žiadnej podpory. Vojna vzišla z ústavných, náboženských a ekonomických sporov medzi panovníkom a parlamentom, najmä tzv. dlhým parlamentom. Náboženstvo sa stalo rozhodujúcim faktorom, keď sa arcibiskup Wiliam Laud pokúsil zaviesť jednotný spôsob bohoslužieb pre katolíkov a puritánov, čím stratil sympatie kňazov, vidieckej šľachty a remeselníkov.

Hlavným cieľom kráľa bolo dobytie Londýna, ktorý ovládalo vojsko parlamentu. Po víťazstve v bitke pri Edgehille zriadil kráľ svoj hlavný stan v Oxforde. R. 1643 sa gavalierske armády chystali vyraziť na hlavné mesto, plán sa však nepodaril. Okrúhlohlavci získali pomoc od Škótov a r. 1644 zvíťazili v bitke pri Martson Moore. Karolov pokus zaútočiť na Londýn znemožnila v tom istom roku bitka pri Newbury. Medzitým Cromwel vytvoril tzv. armádu nového typu a uštedril kráľovským silám ťažkú porážku 14. júna 1645 pri Naseby.

R.1646 padol Oxford a Karol, ktorý predtým odmietol podmienky prímeria, sa blízko Newarku vzdal. R. 1647 zabránili kráľovské pokusy využiť spory medzi parlamentnými frakciami dosiahnuť mier. Karol I. utiekol v apríli 1646 do Škótska kde ho jeho presbyteriánski poddaní, ktorí boli voči anglikánskej cirkvi naladení nepriateľsky, zobrali do zajatia. Vo februári 1647 ho vydali vyslancom parlamentu. V roku 1648 ušiel z ostrova Wight a začala sa druhá občianska vojna. Tá pozostávala z neúspešných gavalierskych povstaní vo Walese, Essexe a Kente a z invázie škótskej armády, ktorá bojovala na strane rojalistov a bola porazená v bitke pri Prestone. V tomto čase bola v krajine už len jedna jediná autorita: armáda „okrúhlych hláv“ na čele s Oliverom Cromwelom. Pridová čistka, v dôsledku ktorej boli z parlamentu vyhnaní stúpenci rokovania s kráľom, uvoľnila r. 1649 cestu procesu s panovníkom a vytvoreniu anglického Commonwealthu. Oliver Cromwell s pomocou fanatických poslancov zriadil vysoký súdny dvor, ktorý Karola I. odsúdili a 9. februára 1649 dal popraviť. V rokoch 1650-51 Cromwell znovu dobyl väčšinu Írska a porazil Karola II., ktorý sa spojil so Škótmi. Podľa približných odhadov zomrelo v Anglicku počas občianskej vojny niekoľko desiatok tisíc ľudí.

Oliver Cromwell a republika
(1599-1658)

Anglický politik a generál, ktorý bol ako lord protektor skutočným vládcom Anglicka od r. 1653 až do svojej smrti. V Roku 1640 ho za Cambridgeskú univerzitu navrhli a zvolili do parlamentu. Odstránil kráľovstvo a Hornú snemovňu a vyhlásil „slobodné spoločenstvo“ – a free Commonwealth. Táto republika vládala prežiť 11 rokov, hoci bola ustavične ohrozovaná.

Cromwell, opozičný člen Dlhého parlamentu vynikol ako vojenský veliteľ počas Anglickej občianskej vojny. Vďaka organizačným schopnostiam a majstrovskému ovládaniu taktiky jazdectva založil r. 1644 Armádu nového typu. O päť rokov neskôr stál Cromwell na čele skupiny, ktorá žiadala popravu Karola I. Po vzniku republiky sa stal predsedom štátnej rady. Brutálne potlačil opozíciu voči režimu v Írsku, Škótsku a neskôr aj v Anglicku. S jeho menom sa spájala aj nepopulárna politika Neúplného parlamentu, ktorý v apríli 1653 rozohnal, stal sa lordom protektorom a sám sa ujal vlády. Hoci protektorát – založený na prvej písanej ústave ( tzv. Nástroji vlády ) a podpore vojenskej špičky v grófstvach – nebol populárny, ponúkol mu nový parlament, zvolený r. 1654, kráľovskú korunu. Cromwell to odmietol a strávil zvyšok života márnymi pokusmi dať trvalú ústavnú podobu svojmu vojenskému režimu. Cromwell reformy síce realizoval v duchu puritanizmu, ale zachovával relatívnu toleranciu aj voči katolíkom, anglikánom episkopálneho smeru a dokonca aj voči Židom. Oliver Cromwell pri svojom „železnom“ spôsobe vlády uplatnil vojenskú disciplínu.