-1844 Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
-1843 Pán v tŕní
-1843 Povesť
-1844 Zverbovaný
-1847 Kríž a čiapka
-1865 Skamenelý
Epos
-1843 Výlomky z Jánošíka
Romantická poviedka
-1846 Syn pustiny
Ostatné
-1844 Dráma sveta
-1861 Duma slovenská
Súborné dielo
-1952 Súborné dielo Janka Kráľa – Dráma sveta
Výbery
-1952 Moja pieseň
-1957 Balady
-1961 Balady a piesne
-1969 Zažíhaj svetlá
-1972 Poézia
-1976 Jarná pieseň
-1976 Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa
Ján Botto
Narodil sa 27.01.1829 vo Vyšnom Skálniku otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn a zomrel 28.04.1881 v Banskej Štiavnici.
Bol básnik a najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu.
Pochádzal z roľníckej rodiny. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku, jednotriedna s nekvalifikovaným „precechtorom“ a spĺňala iba nenáročnú úlohu: naučiť najzákladnejšie vedomosti. Janka táto škola nijako nepútala a rád chodil „poza“. Vďaka nadaniu a postaveniu sa rozhodol odísť za vzdelaním. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. V rokoch 1847- 1851 študoval zememeračské inžinierstvo na polytechnike v Budapešti. Neskôr pôsobil ako zememerač, robil komasačné práce. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici.
Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a ani nevieme, či sa niekedy s Ľudovítom Štúrom stretol. Ale stretol sa s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.
Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézií a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči.
Tvorba:
Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošíkova.
