9. ZÁKLADNÝ PILIER MOCI

Matejova armáda si vyslúžila obdiv celej Európy. K povestnej sláve viedla dlhá cesta, ktorej míľniky predstavovali takmer sústavné boje a vojny: proti nebezpečnej Osmanskej ríši (1459-1464), proti krajinám Českého kráľovstva (1468-1478) a napokon proti Rakúsku (1477-1487), ktorého hlavné mesto sa Matejovi podarilo obsadiť roku 1485, takže odvtedy najčastejšie sídlil vo Viedni.

Matejovo Vojsko nevzniklo len tak zo dňa na deň. Bolo výsledkom dlhoročného kráľovho úsilia, ktoré mohol realizovať len preto, že sa mu podarilo v maximálnej miere zvýšiť svoje príjmy. Vojsko totiž neraz pohltilo aj polovicu či väčšiu časť kráľovského rozpočtu. Samotné pomenovanie čierne vojsko či čierny pluk sa začalo používať len po Matejovej smrti, a to najprv iba pre časť jeho žoldnierskej armády. Pravdepodobne preto, lebo vtedy žoldnieri začali nosiť čierne stuhy.

V prvom desaťročí Matejovej vlády žoldnierske vojsko tvorilo sotva pár tisíc vojakov, jeho jadrom boli ostrieľaní bývalí bratríci. V začiatkoch uhorsko-českej vojny malo okolo 6 až 8 tisíc žoldnierov, ktorých prvým veliteľom bol Čech František z Hája. Za rakúskeho ťaženia vzrástol počet vojska na 15 až 20tisíc mužov, ba Matejov dvorný historiograf Antonio Bonfini na slávnostnej prehliadke jeho vojska Viedenskom Novom Meste roku 1487 napočítal až 20 000 jazdcov a 8 000 pešiakov. V čase najväčšej slávy predstavovalo toto vojsko jednu z najväčších armád vo vtedajšej Európe. Bolo vlastne prvou pravidelnou a stálou uhorskou armádou.


10. POD DIKTÁTOM DYNASTICKEJ FIKCIE

V manželskom živote Matej nemal veľa šťastia. Jeho prvá manželka Katarína, s ktorou sa zosobášil 1.mája 1461, po necelých troch rokoch spolužitia zomrela pri predčasnom pôrode spolu s dieťaťom. Matej sa druhýkrát oženil až v roku 1476 a Beatricou Aragónskou, dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Tri roky pred týmto sobášom mu jedna z jeho mileniek, rakúska meštianka Barbara Edelpöcková, porodila syna, ktorý dostal meno Ján Korvín. Matej syna zabezpečil darovaním mnohých majetkov, roku 1479 šesťročnému ľavobočkovi udelil titul huňadského grófa a liptovského kniežaťa.

V 15.storočí sa v Uhorsku ustálila predovšetkým zásada voľby kráľa. Matej si uvedomoval, že uhorským kráľom sa stal len vďaka vôli stavov a ich voľbe na sneme. Správne tušil, že uhorská šľachta si právo voliť kráľa nenechá odňať. A nech bol akokoľvek silný, vedel, že jeho syna, navyše nemanželský, kráľovskú korunu nezdedí automaticky. Korvínovská dynastická fikcia, čiže túžba a snaha kráľa Mateja, aby sa syn Ján Korvín stal jeho nástupcom, bola podľa názoru viacerých historikov hlavným motívom Matejových činov najmä v poslednom päťročí jeho panovania, keď sa stávalo čoraz zrejmejším, že od manželky Beatrice sa potomka nedočká.

Už roku 1485 na sneme presadil prijatie viacerých zákonných článkov, podľa ktorých rozhodujúce slovo pri voľbe kráľa prislúchalo palatínovi. Túto najvyššiu krajinskú hodnosť totiž vtedy zastával verný a oddaný prívrženec Huňadyovcov Imrich Zápoľský. Jeho podporou si mohol byť Matej takmer úplne istý. O dva roky však Imrich Zápoľský zomrel, a keďže kráľ nikomu inému už natoľko neveril, funkciu palatína radšej neobsadil. Pár mesiacov pred smrťou Matej zaprisahával každého, kto v Uhorsku niečo znamenal: kapitánov a kastelánov kráľovských i huňadyovských hradov, banderiálnych pánov i veliteľov svojho vojska, stolice i slobodné kráľovské mestá. Ba zachovala sa aj prísaha v maďarčine, kde prosí aby bol princ Ján budúcim uhorským kráľom.

Okrem Uhorska sa Matej snažil o uznanie synových dedičných nárokov aj v zahraničí. Za garanciou nástupníctva Jána Korvína bol ochotný Habsburgovcom vrátiť obsadené územia. Rímsky- nemecký cisár Fridrich III. S tým síce nesúhlasil, no jeho syn, rímsky kráľ Maximilián, bol náchylný uzavrieť s Matejom dohodu. Sľubné rokovanie sa už však neuskutočnilo. Na kvetnú nedeľu roku 1490 sa Matejovi priťažilo. Necítil sa dobre a na obed si vypýtal figy. Boli vraj stuchnuté, čo kráľa rozčúlilo. Vzápätí ho porazilo. Ešte dva dni polomŕtvy bojoval s osudom, chcel čosi povedať, no neartikulovaným zvukom nik nerozumel. Ráno 6. apríla 1490 Matej vydýchol naposledy. Pri smrteľnej posteli vo Viedni sa zhromaždil výkvet uhorských veľmožov, kráľovná Beatrice i kráľov syn Ján Korvín. Každý v duchu spriadal plány, ktoré – ako sa neskôr ukázalo – mali len málo spoločného s vôľou a odkazom veľkého Mateja, ktorý sa stal legendou.


11. POVEDALI O ŇOM

Ľudovít Štúr na zasadnutí uhorského snemu v roku 1847 v Bratislave: „Zomrel kráľ Matej, zomrela i spravodlivosť.“