Vzhľadom na to, že u malých výkonov je úspešnosť náhrady redukčného ventilu objemovým parným strojom podmienená hlavne nízkou investičnou náročnosťou, bol vyvinutý a skonštruovaný prototyp parného stroja s využitím základných komponentov vznetových motorov (kľuková skriňa, kľukový hriadeľ, ojnica, piesty a valce). Pre riešenie rozvodov bol zvolený originálny patentovaný systém rotačných plniacich a výfukových posúvačov („šúpatiek“) bez možnosti prestavovania rozvodu počas činnosti parného stroja. Vlastná konštrukcia celého rozvodu však umožňuje relatívne jednoduchou výmenou posúvačových („šúpatkových“) sád prispôsobiť parný stroj novým prevádzkovým podmienkam a to tak z hľadiska admisného a emisného tlaku ako aj z hľadiska prietoku pary. Uvedené použitie spaľovacieho motora a použitý princíp rozvodu parného stroja je chránené osvedčením o priemyslovom vzore.

Výhody parného stroja v porovnaní s parnou turbínou spočívajú v nasledovnom:
• pracuje pri nižších prietočných množstvách pary
• nemusí ísť o prehriatu paru
• dosahuje termodynamickú účinnosť až 80%. Pri pomere admisného a emisného tlaku pary 1,9 potrebuje parný motor pre výrobu elektrického výkonu 60 kW len cca 2,5 t.h-1
• obstarávacie náklady sú nižšie

Z hľadiska obsluhy sú nároky parného stroja obmedzené na účasť jedného pracovníka pri nábehu stroja za studeného stavu pri prehrievaní prívodného potrubia, čo je asi 30 min. Počas prevádzky stačí vykonať denne jednu kontrolu. O parnom stroji sa hovorilo stáročia ,ale spoločenské pomery a vhodné konštrukcie mu nedovolili zrodiť sa skôr ako v poslednej tretine 18.storočia.Na pohon vtedajších strojov už nestačila sila zvierat, vetra, vody, bola využívaná až do krajností. Bolo jasné ,že musí prísť nový stroj. Prvý fungujúci parný stroj postavil v roku 1712 Thomas Newcomen a čerpal pôvodne vodu z baní. Práca na jeho konštrukcii mu zabrala desať rokov. Bol to však nedokonalý vynález, o čom svedčí , že mal kotlík ako čajník a zdvih piesta 15 cm.

Okolo roku 1780 James Watt zostrojil výkonný piestový parný stroj s regulátorom rýchlosti. Keď prišiel na myšlienku zhotoviť stroj s kondenzátorom a urobil premenu z priamočiareho pohybu na rotačný, mohol sa parný stroj stať motorom ,ktorý potreboval priemysel. Parný stroj stal univerzálnym motorom a vrcholne prispel k revolúcii v priemysle i doprave. V súčasnosti sa parné stroje používajú len ojedinele, pretože boli nahradené parnými turbínami, spaľovacími motormi a pod.

Parná lokomotíva: Parná lokomotíva je najstaršie hnacie vozidlo. Keď v roku 1814 George Stephenson zostrojil prvú využiteľnú lokomotívu, stala sa náhradou „konských železníc“. Dosiahla vtedy obdivuhodnú rýchlosť 45km/h. Tepelnú energiu z uhlia však využijú lokomotívy len na cca 7 až 8%, preto sa istý čas pokusne vyrábali lokomotívy s kondenzačnou turbínou. Tepelná účinnosť stúpla na 15%, no náklady boli obrovské a tak sa od výroby upustilo. V súčasnosti už sa využívajú motorové a elektrické ťažné vozidlá a para slúži len na vykurovanie vlakovej súpravy.

Vývoj parnej lokomotívy bol umožnený vynálezom parného stroja Jamesom Wattom. Realizácii parnej lokomotívy predchádzali pokusy s parnými vozmi. Prvý voz poháňaný parou určený na ťahanie kanóna zostrojil v roku 1769 Francúz Nicolas Cugnot. Aj keď bolo vozidlo pri prvej jazde zničené, ďalšie parné vozy vznikali v Anglicku.Prvú parnú lokomotívu pohybujúcu sa po koľajniciach zostrojil Richard Trevithick v roku 1803. Najvýznamnejším priekopníkom sa však stal George Stephenson, ktorý sa konštrukciou parných lokomotív zaoberal od roku 1814. Zostrojil známe stroje Locomotion No 1 z roku 1825, ktorý dal lokomotívam meno a taktiež slávnu Rocket, s ktorou 8. septembra 1829 zvíťazil v súťaži na trati Liverpool-Manchester. Na rušni Rocket uplatnil princípy využívané počas celej ďalšej existencie parných lokomotív.

Parník: Loď, poháňaná parným motorom, v súčasnosti parnou turbínou s prevodovým prístrojom, ktorá poháňa lodnú vrtuľu. Para sa vyrába v parných kotloch. Charlotte Dundas bola pravdepodobne prvá úspešná loď s parným pohonom, ktorú od roku 1801 v Škótsku používali ako ťažný čln.
Textilný priemysel: Základ hospodárstva vyspelých zemí tvorí ťažký priemysel. Ale revolúcia v Anglicku nezačala v ťažbe uhlia, rúd alebo výrobe železa a ocele, ale v textilnom priemysle.

Najväčší význam malo spracovanie vlny a výroba vlnených látok – súkien. Vlnené látky sa stali najdôležitejšou položkou vývozu. Zavádzanie strojov do výroby látok bolo podstatne lacnejšie než v textilnom priemysle. Textilný priemysel zabezpečoval rýchle a vysoké zisky, pri textilných strojoch bolo možné zamestnávať ženy a deti, lebo im mohli platiť nižšie mzdy ako mužom, a to umožňovalo podnikateľom znižovať náklady.

Ako prvý z dôležitých vynálezov v textilníctve býva uvádzaný „lietací člnok“ Johna Kaya z roku 1773, ktorý zdvojnásobil výkonnosť tkáčskeho stroja.
Prelom nastal v rokoch 1764-1767 keď bol Jamesom Hargreavsom vytvorený ručný spriadací stroj – „jenny“, ktorý spracúval naraz 8 nití, ale obsluhoval ho len jeden človek. Vyrobená priadza bola tenká a často sa trhala.

V roku 1767 Highsov spriadací stroj – „water-frame“, ktorý bol poháňaný vodným kolesom. Takto vyrobená priadza však bola hrubá. Prednosti týchto dvoch vynálezov potom v roku 1779 skombinoval Samuel Crompton a vytvoril stroj „mule“ – čiže kríženca, ktorý bol 20-krát výkonnejší. Tento stroj mohol naraz spriadať až 1000 nití. Vyrobená priadza bola jemná a zároveň dostatočne pevná. S rozvojom výroby súvisela otázka získavania surovín. Najviac dopytovaná bola surová bavlna. Problémov však bolo tzv. vyzrňovanie bavlny. Čierny otrok odovzdal denne 1 - 6 libier(0,5 – 3 kg) čistého vlákna, čo nebolo postačujúce.

Obrat nastal v roku 1793 s vynálezom Eliho Whitneyho. Jeho vyzrňovačka bavlny – cotton-gin – dávala asi 50 libier vlákna denne. S ďalším vylepšovaním to bolo až 1000 libier denne. Vývoz bavlny začal prudko stúpať. Hromadné využívanie strojov v textilnou priemysle a vznik modernej továrenskej veľkovýroby by nebol možný, keby výrobcovia ostali odkázaní na staré zdroje energie. „Prvý motor feudálnej epochy“, čiže vodné koleso, už nepostačoval. Továrne odkázané na energiu vodného toku sa museli často stavať v odľahlých oblastiach.