Konštruktérom nového zdroja energie, parného stroja, sa stal v roku 1763 James Watt. Tento stroj pracoval na princípe stlačenej pary. Mal oveľa väčší výkon ako predchádzajúce parné stroje a využíval sa vo fabrikách na pohon, valcovaní zdvíhacích strojov a iných zariadení. Nastal vek pary.
Wattov parný stroj odstránil závislosť na vodnej energii, a umožnil tak stavať továrne na miestach s najvhodnejšími podmienkami.

Všetky súčiastky parného stroja bolo potrebné zhotoviť z kovu a vyžadovalo sa ich dokonalejšie opracovanie, pretože museli do seba presne zapadať. Preto sa objavujú ďalšie nové stroje a nástroje, napr. strojná vŕtačka, sústruh so suportom (suport – zariadenie, ktoré samo drží nôž a posúva ho do záberu), ďalej to bol stroj na výrobu klincov, skrutiek. Objavujú sa stále ďalšie stroje, ktoré sú už pevnejšie, presnejšie a majú takú pracovnú účinnosť, aká nebola u ich drevených predchodcov možná.

Ťažný priemysel: Prvé príznaky prevratných zmien sa prejavili v textilnom priemysle. Postupne však boli zasiahnuté i ďalšie odvetvia, predovšetkým tie, ktoré dodávali priemyslu základné suroviny – uhlie a železo. Ťažba uhlia vo Veľkej Británii nepretržite stúpala. 90% svetovej ťažby vtedy dodávali doly v Británii. Získavanie uhlia však zostávalo na manufaktúrnej úrovni.

Vo Veľkej Británii nastal problém s nedostatkom dreva. Lesy sa tu relatívne rýchlo vytratili. Preto sa kládol veľký význam hľadaniu alternatívnych spôsobov tavenia železa, a to viedlo k uhliu. Už koncom 17. storočia boli povrchové zásoby uhlia prakticky vyčerpané. Pre ďalšie uhlie sa muselo teda viac do hĺbky. Teda až pod hladinu spodnej vody. To zase znamenalo nájsť spôsob ako odčerpávať vodu z dolov. Na čerpanie vody z dolov sa používal parný stroj postavený Saverym a Newcomenom v roku 1712. O tomto stroji sa hovorilo ako o „priateľovi horníkov“. Jeho nevýhodou bola malá účinnosť a veľké straty energie. Priaznivý surovinový zdroj v strednom Anglicku, kde sa popri železnej rude nachádzalo i čierne uhlie, umožnil na sklonku 18. storočia vybudovať rozsiahlu sieť železiarní. Veľká Británia potom vyše storočia dominovala vo výrobe železa a ocele.

Dovážaná oceľ však bola lacnejšia než anglická a hrozilo, že anglickí výrobcovia budú závislí na dovoze. Bolo teda potrebné nájsť palivo, ktoré by dokázalo nahradiť drevené uhlie, lebo dovtedy sa na pohon nových strojov používala para získavaná spaľovaním uhlia. Novinku v tomto smere priniesol roku 1709 Abraham Darby, ktorý prišiel na tavenie železa s použitím koksu namiesto dreveného uhlia. Potreba železa mala za následok rozvoj baníctva. Zakladalo sa množstvo baní a železiarní, v ktorých sa ťažili suroviny na výrobu strojov. Výroba strojov si vyžadovala pevnejší materiál. Postupne sa začala uplatňovať liatina a neskôr aj oceľ, pretože bola tvrdá a dostatočne pevná.

Tvrdé železo, známe ako oceľ, bolo objavené pred viac než dvoma tisícročiami, ale proces jeho výroby bol veľmi drahý. V 50. rokoch 19.storočia objavil anglický inžinier Henry Bessemer lacnú metódu spracovania surového železa na oceľ (Bessemerova metóda). Keďže oceľ mala oveľa dlhšiu životnosť ako železo, jej výroba sa za krátky čas rozšírila po celej Európe. Železo sa využívalo na výrobu strojov, koľajníc, mostov, železníc, lokomotív a vagónov.

Doprava: Postupujúca priemyselná revolúcia zvyšovala nároky v ďalšom odvetví, a to v doprave. Na niektorých miestach sa vyberalo mýto, vznikla makadamová cesta, pomocou ktorej sa zrýchlila doprava na kočoch. Existovalo množstvo kanálov, určených na prepravu uhlia, a začali sa rozvíjať aj banky a poisťovne. John L. MacAdam vypracoval novú metódu stavby ciest, pomocou ktorej sa zrýchlila doprava. Tejto metóde sa hovorí makadamovanie. Tatko vybudované cesty mali pevný a mierne zaoblený povrch. Vyspelejšou dopravou bola doprava po vode. Mala dve veľké výhody: bola lacnejšia než cestná doprava a prostredníctvom nej bolo možné prepravovať i veľké a rozmerné náklady. Malo to kľúčový význam pre prepravu uhlia a rúd.

V roku 1770 bolo dokončená stavba Veľkého kanálu medzi riekami Trent a Mersey, čím sa spojili priemyselné centrá stredného Anglicka. Postupne začal stúpať záujem o budovanie prieplavov, a hovorí sa o horúčke stavby prieplavov. Skutočným prevratom bolo, keď v roku 1769 francúzsky mechanik Nicolas Cugnot zostrojil dopravný prostriedok poháňaný parou. Roku 1804 skonštruoval Richard Trevithick prvú parnú lokomotívu, ktorá sa pohybovala po koľajniciach a slúžila na dopravu uhlia. George Stephenson potom zhotovil lokomotívu, za ktorou boli pripojené osobné vozne s cestujúcimi. Nastal obrovský rozvoj železničnej dopravy.

V 30-tych rokoch boli postavené i prvé železničné trate. Konkrétne v roku 1825 vznikla prvá železničná trať zo Stockonu do Darlingtonu.
Parný stroj čoskoro našiel uplatnenie aj v námornej doprave. Roku 1807 Robert Fulton postavil prvý parník – Clermont, ktorý dokázal plávať proti prúdu rieky.

Poľnohospodárstvo: Taktiež vyvrcholili zmeny v poľnohospodárstve. Proces „ohradzovania“ zbavil pôdy takmer všetkých malých vlastníkov. Tieto pozemky sa ocitli v rukách veľkých vlastníkov – landlordov. Hlavnú časť obyvateľstva na vidieku tvorili roľníci, ktorí nevlastnili pôdu, nazývaní tiež bezzemkovia. Sústredenie pôdneho bohatstva v rukách hŕstky landlordov viedlo k presadeniu kapitalistického spôsobu hospodárenia. Napriek všetkým úspechom sa celková úloha poľnohospodárstva v národnom hospodárstve znižovala. Poľnohospodárstvo ako celok stratilo svoj pôvodný význam.
Dôsledky revolúcie: Priemyselná revolúcia výrazne zasiahla do života ľudí. Pokračoval presun masy obyvateľov z dedín do veľkých miest. Vznikli veľké priemyselné centrá, ako Manchester, Birmingham, Sheffield, Newcastle či Glasgow.

Najdôležitejším spoločenským dôsledkom anglickej priemyselnej revolúcie bol vznik moderného priemyselného proletariátu. Do tovární prúdila hromada poľnohospodárskych robotníkov a ožobračených roľníkov, ale i remeselníci a malovýrobcovia, ktorých rozdrvila konkurencia veľkovýroby. Podmienky v továrni postupne vytvárali novú spoločenskú triedu – proletariát. Stále sa zvyšujúci tlak zo strany kapitalistických podnikateľov vyvolal odpor robotníkov, ktorý sa vyvrcholil rozbíjaním strojov. Robotníci totiž v strojoch videli hlavnú príčinu prepustenia z práce. Koncom dvadsiatych rokov Anglicko zasiahla politická kríza. Niekoľko desaťročí vládli konzervatívni politici, ktorí lipli na historických tradíciách. Ich moc sa upevnila v úspešných bojoch proti Napoleonovi. Obyvateľstvo sa však začalo dovolávať volebnej reformy. Hlasy za volebnú reformu sa ozývali hlavne z priemyselného a čoraz ľudnatejšieho severu. Nové veľké priemyselné mestá sa búrili proti tomu, že majú v parlamente rovnaký počet hlasov ako už bezvýznamné malé mestá, či dokonca dediny. Od volebnej reformy očakávali zlepšenie svojho postavenia aj stredné vrstvy a robotníci. Na čele tohto hnutia stáli liberáli zmýšľajúc kruhy whigov, ktoré sa dostali k moci r. 1831 a r. 1832 uskutočnili volebnú reformu. Podľa nového volebného zákona sa počet oprávnených voličov zdvojnásobil. Vo verejnom živote prestal rozhodovať šľachta, pretože značný počet zástupcov v parlamente získali zámožné mestské vrstvy. Tradičné anglické zoskupenia- toryovia a whigovia sa modifikovali, neboli už dve šľachtické oligarchie zápasiace o moc, ale dve politické strany, ktoré sa museli s verejnou mienkou. Whigovia sa začali nazývať liberáli a stali sa stranou priemyselníkov a stredných vrstiev veľkých miest. Toryovia- konzervatívni predstavovali záujmy veľkostatkárov. Po priemyselnej revolúcii obyvateľstvo Anglicka, Škótska a Walesu v rokoch 1750-1831 sa viac ako zdvojnásobilo. Bolo to následkom zvýšenia pôrodnosti a zníženia úmrtnosti vďaka novým poznatkom v medicíne. Vytvorili sa 2 nové triedy, a to trieda bohatých majiteľov manufaktúr a trieda mestských robotníkov. 

Mnohí ľudia sa museli vzdať svojho spôsobu života. Vykonávali pravidelnú, monotónnu a často nebezpečnú prácu, a podrobovali sa nespravodlivému mzdovému systému. Do roku 1840 bola úplne odstránená manufaktúrna výroba zo všetkých odvetví v Anglicku. 75% obyvateľstva pracovalo v priemysle a 25% v poľnohospodárstve. Centrom priemyselnej revolúcie sa stala Británia, kde boli najväčšie ložiská uhlia. Všetky ekonomické a spoločenské zmeny vytvárali vo Veľkej Británii nový systém – svet klasického kapitalizmu. Aj v predkapitalistických hospodárstvach existoval trh, súkromný zisk, rešpekt k súkromnému vlastníctvu. Nový systém k týmto základom pridal továrenský spôsob veľkovýroby, nový nájomný vzťah medzi podnikateľom a slobodným občanom. Predovšetkým však štát prestal zasahovať do hospodárstva. V predkapitalistických hospodárstvach možnosti podnikania určoval štát. Teraz začalo platiť pravidlo, že právo na osobnú hospodársku iniciatívu sa musí nielen chrániť, ale aj podporovať. Kapitalizmus prvýkrát v dejinách priniesol sebestačný nárast bohatstva spoločnosti. Zlepšenie životných podmienok v predchádzajúcich epochách sprevádzal nárast populácie, ktorá nakoniec dosiahnuté zisky spotrebovala. Teraz rástla ekonomika z vnútorných zdrojov a národní bohatstvo i kúpna sila obyvateľstva sa zvyšovali rýchlejšie, než narastal počet obyvateľstva. Súčasne s kapitalizmom začala vznikať aj kritika kapitalistického systému. Najradikálnejšia a úplne nezmieriteľná začala zaznievať z radov tých mysliteľov, ktorí tvrdili, že každý súkromný majetok je krádež hodnôt vytvorených prácou mnohých ľudí- členov spoločnosti. Bohatstvo, ktoré sa vytvára prácou, má teda byť sociálnym vlastníctvom. Takto nasmerovaná kritika však nachádzala malú odozvu. Navyše zástancovia socialistických názorov sa na jednej strane medzinárodne združovali, na druhej strane sa medzi sebou škriepili, ako uskutočniť zmenu. Priemyselná revolúcia v Anglicku neostala bez vplyvu na hospodárstvo iných krajín. Oneskorenie priemyselnej revolúcie v ostatných krajinách Európy vyplývalo z dlhšieho pretrvávania feudalizmu. Feudálne vzťahy obmedzovali formovanie vnútorného trhu i prílev pracovných síl z vidieka. Cechy a manufaktúry úplne postačovali na výrobu priemyselného tovaru pre európsky kontinent.

Vo všetkých krajinách mala priemyselná revolúcia iný priebeh ako v Anglicku. Každá krajina má totiž odlišné historické dedičstvo, inú geografickú polohu a prírodné bohatstvá. Industrializácia vytvorila nové metódy a formy produkcie, premeny v roľníctve i obchode, vplývala na psychický a biologický rytmus života človeka. Priemyselné krajiny začali podliehať rovnakým ekonomickým podmienkam.