Vznik rastafariánstva znamenalo prvé, nielen hudobné odtrhnutie skinheadov od západoindických prisťahovalcov. Rastafariáni začali na hudobnej palete utláčať do úzadia "apolitických" rude boyov a táto zmena zapríčinila, že sa skinheadi odtrhli od pôvodnej čierno-bielej subkultúry. Texty reggae pojednávali skôr o všedných dňoch, problémoch, túžbach černochov a skinheadov zaskočila rastúca politická uvedomelosť rastafariánov. Biela mládež nevedela, čo si počnúť s heslom "Späť do Afriky!" a pred zmätenými skinheadmi sa dvere pomaly zatvorili. Nadôvažok sa tlač čoraz viac snažila medzi mladými šíriť rozdiely medzi rozdielnymi etnickými skupinami.
Toto všetko sa odohralo vtedy, keď rasizmus po prvýkrát v Anglicku dosiahol úroveň vysokej politiky. 20.08.1968 Enoch Powell minister vlády konzervatívcov ostrým jazykom zaútočil na prisťahovalcov. Podľa neho cudzia povaha ne-bieleho obyvateľstva sa nedá vmiesiť do britskej spoločnosti a ak sa túto situáciu nepodarí urýchlene vyriešiť, môžu vypuknúť rasové nepokoje. Hoci po zaznení Powellovho prejavu ten musel kabinet opustiť, očakávaný dopad predsa len prišiel. V East Ende čoraz viac ľudí vzhliadalo na politika ako na hrdinu. Dokonca došlo k takým útokom, kde skinheadi s pokrikom "Enoch, Enoch!" napadli ďalších pakistáncov. V lete r. 1972 prepukol ostrý stret medzi skinheadmi a jamajskými prisťahovalcami z druhej vlny v liverpoolskej štvrti Toxteth. Viacerí považujú práve tento moment v skinheadskej histórii za zlomový, ale je treba podotknúť, že tu nešlo stále ešte o rasovo motivovanú akciu, ale udalosti naznačovali, že skinheadi sú schopní mobilizácie aj kvôli takýmto cieľom. Faktor nevypočítateľnosti násilia na začiatku sedemdesiatych rokov nakoniec prispela k celkovému úpadku hnutia. Skinheadi síce nezmizli úplne z ulíc, ale už nie oni reprezentovali dominantný smer medzi subkultúrami. K tomu im dokonca chýbalo aj hudobné pozadie. Prvá, čisto skinheadom hrajúca skupina bola Slade, ktorá bola založená v r. 1969. Čoskoro sa pridala k táboru vtedajších populárnych šlágrových skupín.
Punkový výbuch
V polovici sedemdesiatych rokov vznikol punk, vďaka ktorému sa skinheadi vrátili k nahnevaným začiatkom. Punk vznikol a stal sa populárnym v takom bode vývoja rocku, kedy už vo svete ošúchaných hudobných štýlov a štýlov správania mohlo priniesť vzrušenie len absolútne prelomenie tabu. Znova išlo o najrozčarovanejšie, najokrajovejšie vrstvy, ktoré pľuli na občiansku spoločnosť, dobré správanie, slušný vzhľad, rodinnú idylu, systém a boha, pretože ich myšlienky sa opierali o skutočné existenčné situácie. Zmenené hospodársko-spoločenské okolnosti sa pričinili o vznik nových hudobných štýlov: punkeri so svojou vedome primitívnou surovou kontra hudbou, správaním bez zábran chceli zbúrať tie ideály, ktoré zaplavovali svojou sladkou a ilúzie plnou hudbou celý svet. Hudobný minimalizmus súčasne súvisel aj s odvrátením sa od možnosti vybudovania si kariéry ponúkanej nahrávacími spoločnosťami. Nenávisť punkerov sa sústredila predovšetkým na hviezdne hudobné skupiny a okolo nich sa točiace umelo vytvorené mýty, aspoň zo začiatku.
Mládež sa odvrátila s dovtedy nevídanou nenávisťou od sveta rodičov, ale ich odzbrojujúca technika sa stala čoraz vypracovanejšia. Manipuláciou symboly vzbury jednotlivých zoskupení a vrstiev ponúkli všeobecnému mládežníckemu trhu a takto integrovali spoločenské protiklady za národné. Vzbura sa stala tovarom a extrémita módou. Tlač sa s pravidelnou periodicitou zaoberala novými protikultúrnymi symbolmi a tým pripravila ich prijatie na trhu. Zo začiatku bolo nemysliteľné, aby sa napríklad Sex Pistols, ktorých môžeme považovať za štartéra hnutia punk stali súčasťou hudobného priemyslu. Zároveň, ako to sformuloval Mary Harron, Johnny Rotten a jeho skupina nemali v úmysle vytvoriť nový hodnotový rebríček "len zahryzli do ruky, ktorá ich kŕmila". Manažér Sex Pistols Malcolm McLaren cez album nazvaný "veľký rock´n´rollový švindel" prijal zákulisnú ponuku nahrávacej spoločnosti, okliešťujúc tým samozvanosť punkáčov. Protikonzumné symboly sa tak stali iba ďalším symbolom konzumu a už neznamenali privilégium spodných vrstiev mládeže - iba veku.
Oi-štýl
V tejto hre boli opäť skinheadi tí, kto prehral na plnej čiare, tí ktorí nedokázali vystúpiť z tieňa punku a ukázať svoju samostatnú tvár. Hoci znovuzrodenie začalo povzbudzujúco: punkom spustená hudobná lavína umožnila niektorým do úzadia odstrčeným zoskupeniam ich znovuobjavenie. Takto mohol vzniknúť aj štýl Oi, ktorý oživil hudbu skinheadov obohatenú prvkami punk-rocku a ska.
Pomenovanie tohto štýlu vzniklo obľúbeným bojovým pokrikom skinheadov. Po prvýkrát odznelo v jednej skladbe skupiny Cockney Rejects. Na znovuobjavení skinhead-reggae mali veľkú zásluhu členovia skupiny Specials a ich malá firmička nazvaná 2-tone. Podľa Jeremy Dammersa lídra Specials sa moderné reggae veľmi líšilo od punku a preto sa vrátili ku ska, ktoré stálo o niečo bližšie k britskému Rhytm and Bluesu. V Anglicku vtedy už existovali dve kultúry a samozrejmosťou teda bolo pokúsiť sa ich zblížiť. Názov 2-tone (dva tóny, alebo dve farby) a tiež používanie čiernobielych šachovnicových vzorov malo symbolizovať stretnutie kultúr odvekých domorodcov a prisťahovalcov, čiže už samotným fungovaním popieralo rasizmus. Propaganda vyvinutá 2-Tone podľa niektorých ohlasov predčila ešte aj výsledky organizácie Rock Against Racism. Ale ani toto nemohlo zabrániť tomu, aby sa anglická krajná pravica nepokúsila infiltrovať najprv do radov punkového a neskôr skinheadského hnutia. Od konca 70-tych rokov National Front na čele s Enochom Powellom a tiež British Movement čoraz hlasnejšie oslavovali nacionalistického ducha anglickej working class. Tlač k tomu úplne opačne pochopila nosenie hákového kríža, ktoré bolo často zdobením punkového imidžu. Nebrali ohľad na to, že často nosenie provokatívnych symbolov nemalo za cieľ propagáciu nejakých neonacistických myšlienok, pre punx boli len prostriedkom provokácie. Cieľom bolo predovšetkým pohoršovanie typického anglického všedného občana s protinacistickým postojom, opačným významom symboliky a prejavom nenávisti voči strednému prúdu.
