Keď sa Jim Pursey, spevák Sham 69 v júli 1979 objavil na obálke Melody Makeru v tričku s hákovým krížom, bol okamžite vykričaný za fašistu, hoci paradoxne práve jeho skupina bola jednou z najaktívnejších protirasistických punk-skin skupín. Sham 69 po tomto zbytočne vydávali akékoľvek pozitívne orientované politické skladby, zbytočne spravil Jim Pursey hocičo, aby radikalizujúcich sa skinheadov obrátil na správnu cestu, ich koncerty sa pravidelne menili na krvavý kúpeľ, kde sa skinheadi bili medzi sebou.
Medzitým pod patronátom mládežníckej organizácie National Frontu vznikla organizácia Rock Against Communism, ktorá si vytýčila za cieľ zjednotiť neonacisticky orientovaných skinheadov. V tom čase už na koncertoch prebiehala doslova vojna a pre každú skinheadskú skupinu hrozilo, že ich vystúpenia budú zrušené. Aby sa tomu predišlo, viacero skupín sa spojilo a zrodil sa plán jednej šnúry Oi-festivalu, na ktorom by podľa plánov organizátorov bolo každému objasnené, že väčšina skinheadov nemá nič spoločné s rasizmom. Na druhom koncerte šnúry v júli 1981 vystúpili tri skupiny v Southalle, centre ázijských prisťahovalcov. V roku 1976 sa v tejto štvrti odohral útok, pri ktorom skupina bielej mládeže ubila na smrť osemnásťročného indického chlapca. Nakoľko polícia vylúčila rasový motív činu, obyvatelia štvrte sa rozhodli, vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Southall sa stal nebezpečným miestom pre bielych krajných pravičiarov. Tamojšia komunita reagovala veľmi citlivo aj na najmenšie neonacistické aktivity a usporiadanie skinheadského koncertu bolo pre nich poriadnym zauchom. V tej dobe vyšiel výberový album nazvaný Strenght Thru Oi!, ktorý obsahoval nielen hudobné nahrávky, ale aj básne Oi-básnikov. Vydavateľom bol Gary Bushell, reportér časopisu Sounds magazin, ktorý neskôr zarobil obrovské peniaze manažovaním neonacistických skupín a vo svojich článkoch kládol dôraz na násilnú stránku hnutia Oi. Nešťastné zvolenie názvu platne (heslo nemeckej národno-socialistickej organizácie voľného času - Kraft durch Freude) vyvolalo opäť obrovský rozruch pre senzáciechtivých novinárov. Vďaka tomu sa všeobecná mienka pomaly priklonila k názoru a prevzala tento veľmi zjednodušený model chápania, podľa ktorého Oi = fašisti.
Krv a česť
V ten konkrétny večer sa v Southalle zišlo asi päťsto priaznivcov, ktorí mali vyholené hlavy, ale len malá časť z nich patrila do reťazca National Frontu. Chystali sa vystúpiť tri skinheadské skupiny - 4-Skins, Business a Last Resort. Medzitým sa v čoraz väčšom počte pred budovou zhromažďovali polícia a ázijská mládež. Počas vystúpenia 4-Skins časť skinheads začala skandovať heslá National Frontu, načo obyvatelia farebnej pleti z okolia reagovali tak, že napadli miestnosť. Výsledkom niekoľkohodinových nepokojov bola totálne zdemolovaná koncertná miestnosť a 110 ťažko ranených. Po koncerte vysvitlo, že spevák skupiny 4-Skins bol niekdajším členom organizácie British Movement. Rozhorčenie bolo také veľké, že po koncerte v Southalle skupinu už v podstate nenechali nikde zahrať a vydavateľstvo so skupinou zrušilo kontrakt. Skinheadské skupiny spravili všetko preto, aby zastavili nárast a vplyv krajných pravičiarov na skinheadskú scénu. Skupiny Blitz, Infa Riot a Business zorganizovali koncertnú šnúru nazvanú "Oi! Against Racism!" a 9. septembra usporiadali koncert v Sheffielde spolu s inými skinheadskými skupinami. Na plagáte stálo: "Oi! Proti rasovej neznášanlivosti a politickému extrémizmu, ale naďalej proti systému!" Všetko toto ale bolo veľmi málo na to, aby to zastavilo nárast nacistických skinheadov vo vnútri hnutia.
Prvé neonacistické skinheadské skupiny vznikali pod záštitou National Frontu (NF). Medzi nimi boli White Noise a chvíľu aj Skrewdriver, ktorých členovia sa neskôr osamostatnili od pre nich príliš legálne fungujúceho NF. Pod vedením speváka skupiny Skrewdriver Iana Stuarta Donaldsona založili novú organizáciu pod názvom Blood and Honour, ktorá sa vďaka početnému množstvu neonacistických hudobných zoskupení a obchodovaniu s ich materiálmi stala pomerne prosperujúcou. Vybudovali si pevný vzťah s americkými White Aryan Movement a tiež s Ku-Klux-Klan. Mýtus skupiny Skrewdriver v skinheadských kruhoch zaznamenal nárast po tom, čo Donaldson v r. 1993 zomrel pri autonehode.
Vojna skinheadov
"Vyvlastnili si našu subkultúru, praví skinheads niesú rasisti!" - s týmito heslami začína prejav newyorkskej organizácie Mayday Skins, podľa ktorého "sa medzinárodná robotnícka trieda čoskoro zjednotí proti nadvláde boháčskych sviní". Táto zľava prichádzajúca odpoveď je ale len jednou časťou na frakcie rozdeleného skinheadského hnutia. Príslušníci krajneľavicového spektra skinheads (Red Skins, Red London) hovoria o vyvlastňovaní majetku štátom a prerozdelení. Časť skinheadov medzitým nahnevane odmieta akékoľvek politické ideológie. Pre nich znamená byť skinheadom, predovšetkým mať svoj vlastný životný štýl, do ktorého spadajú tanec, pitie a keď sa pritrafí aj bitky, ale nikdy na rasovom podklade. Sú hrdí na svoju subkultúru, ktorá vzišla z čiernej hudby, nenávidia nacistických skinheadov, ktorých opovržlivo nazývajú "boneheadmi". Prvá protirasistická skinheadská organizácia S.H.A.R.P. (Skinheads Against Racial Prejudice - Skinheadi proti rasovým predsudkom) vznikla v r. 1986 v USA. Pomocou jedného celoplošného televízneho kanála sa stali známi v r. 1988. Vtedy sa s nimi spojil spevák anglickej skupiny Opressed - Roddy Moreno. Moreno si založil vlastné vydavateľstvo pod názvom Oi!-Records, ktoré vydáva platne jedine protirasistickým skupinám. Založil anglickú sekciu S.H.A.R.P, aby skinheadi "mali možnosť zoznámiť sa so svojimi koreňmi a navrátiť sa ku svoje kultúre".
