8. Vzťah punku k iným subkultúram

Stalo sa tiež samozrejmosťou, že hoci mali obe zložky boľševickej polície - "verejná bezpečnosť" a Štb - v ťažkých rokoch 1988-89 dosť starostí s rôznymi protirežimovými aktivitami (tzn. demonštráciami, petíciami, či vznikom nových občianskych iniciatív - týkalo sa hlavne Prahy), vždy si našli čas zasiahnuť na nejakom podzemnom rockovom koncerte. Takže ako generačne staršie undergroundové máničky, tak aj punkeri, dostávali kvapky v podobe perlustrácií, pokút, rôznych predvolaní k výsluchom, kriminálu aj doporučením k pobytu na psychiatrii, prakticky až do novembra 1989. Tento kolektívny "stav ohrozenia", vyplývajúci z odlišného životného štýlu ako ostatná "zbytková" a konzumná spoločnosť, bol asi jedinou vecou, čo obe subkultúry (underground a punk) spájalo, ale na druhej strane bol natoľko silný a vízia spoločného nepriateľa taká zreteľná a nepochybná, že máničky aj punkeri spolu dokázali celkom dobre vychádzať. Preto tiež punkové kapely hrávali často na androšských podzemných akciách, a na punkových koncertoch bolo zase vidieť mnoho vlasatých undergrounďákov.

Rovnaké osudy mali členovia oboch subskupín aj vo svojom vyhýbaniu sa dvojročnej vojenskej službe, ako základnému zlu, útočiacemu na mladého, slobodne uvažujúceho človeka tej doby. Takže väčšinou tu prevládala snaha získať tzv. "papiere na hlavu", čo znamenalo jediné - dostať od psychiatra potvrdenie "neschopný vojenskej služby" a mať tak nárok na tzv. "modrú knižku". Síce to zahrňovalo občasný pobyt v psychiatrických liečebniach, ale to vôbec nevadilo. Dva roky vojny, ono najjednoduchšie "zákonné" obmedzenie slobody, sa stalo pre Moc tým najúčinnejším nástrojom ku zpacifikovaniu všetkých voľnomyšlienkárov a rebelov, lebo vytváralo veľa priestoru k tomu, vytvoriť z nich opäť poslušné roboty, zaraditeľné k všeobecnému priemeru stádovej spoločnosti. Naopak v blázinci bola možnosť stretnúť sa so skutočne inteligentnými ľuďmi - dobrovoľne aj nútene internovanými intelektuálmi z rôznych odborov ľudskej činnosti - s filozofmi, básnikmi, spisovateľmi, ekológmi.

Celkom jednoznačne vyhranený vzťah mali punks voči niektorým ostatným subskupinám mládeže. O tzv. "diskomládež" sa prakticky nezaujímali, pripadala im smiešna, blazeovaná, nehodná akéhokoľvek komentára (napriek tomu existuje množstvo punkových skladieb, ktoré sa touto tematikou zaoberajú). Zato sa hodne navážali do domácich "metlákov", teda hlavne do tých HM kapiel, ktoré im svojim tichým partnerstvom so SZM a ďalšími orgánmi boľševických štruktúr ("my vám zaistíme organizátora, a vy, keď nebudete robiť problémy, budete môcť hrať"), pripadali tak trochu ako kolaboranti. Vadila im ich skrčenosť, pätolízačstvo a snaha zahrať za každú cenu (účasť na rôznych festivaloch politickej piesne atď.). Tiež padali od smiechu nad niektorými textovými výtvormi českých metalových skupín, ktoré, čo si budeme nahovárať, boli predovšetkým vybavené schopnosťami inštrumentálnými a nie pisateľskými. Metalisti zase punkovým skupinám vytýkali, že nevedia hrať, čo bola vo väčšine prípadov tiež určite pravda, lebo nástrojová virtuozita nepripadala taká dôležitá zase punkerom, ktorým šlo o autenticitu prejavu a energie. Toto vzájomné napádanie samozrejme neplatilo do detailu, pretože ako v punku tak v metale existovali odnože, ktoré sa vzájomne rešpektovali (hard core, thrash metal), a súbory ako Törr, Debustrol alebo Root či Insania sa tešili vcelku zaslúženej úcte obidvoch strán. Je zaujímavé, že punkáči aj metalisti spoločne neznášali jednu subskupinu, ktorá pôvodne vzišla z punku - tzv. "depešákov". Elektronický pop kapiel tohoto druhu (Depeche Mode, u nás Oceán), už tak nejak prekročil onú hranicu tolerancie, a tak keď sa do depešáckeho tábora začali sťahovať skupinky diskotékovej mládeže (hlavne dievčat), nezostalo pravoverným zástancom tvrdej hudby, než tento čierno sa obliekajúci "národ" odsúdiť k úplnému opovrhnutiu.

O kladných vzťahoch s androšskými máničkami už sme sa zmienili, ale na úplnom konci 80-tych rokov sa u nás, aj keď zatiaľ v mizivom počte, pomaly začala vynárať ďalšia, punkerom tentokrát nepriateľská ekipa - skinheadi. Tá prvá skinheadská generácia bola len skupinkou bývalých punkáčov, ktorí si vyholili hlavy, ale zato hneď v počiatkoch o sebe dávala svojim militantným jednaním veľa vedieť. Premenila punkový, aj keď šokujúci, napriek tomu radostný, tanec pogo v akýsi boj o život, kde hlavnou motiváciou bolo niekomu "dať cez hubu". Plešatci totiž začali na rozdiel od punkáčov tiež dbať o svoju fyzickú zdatnosť, ktorú v týchto bitkách mohli využívať. Jedinou povolenou drogou pre nich bolo české pivo, ktorým svoje holé hlavy teda zalievali veľmi hojne. Čo sa týka oblečenia, uniformou a vzorom sa im stal zelený "bomber" (letecká bunda), na trakoch držiace džíny s dole ohrnutými nohavicami. To asi aby vynikli "martensky", vysoké čierne boty s tvrdou guľatou špičkou a ako ináč než "až nahoru zavázaný". Pod bomberom nosili skíni väčšinou biele tričká s národnostným motívom. Svoju pivnú vlasteneckú filozofiu síce povýšili na prvé miesto až v deväťdesiatych rokoch, ale aj pred revolúciou stačili vyvolať niekoľko potýčok s punkermi, ktoré sa ale po novembri ´89 premenili v otvorený a nenávistný boj.
Skinheadi boli a sú myslením asi najjednoduchšia odnož punku. Ich čiernobiele videnie sveta, skladajúce sa z niekoľkých základných atribútov (podpora extrémnej pravice, nacionalizmus, otvorený rasizmus, nadradenie "poriadku nad chaosom a anarchiou"), symbolov (rasa /biela/ - Čech /Švejk/ - šport /futbal/ - národný nápoj /pivo/ - boj /proti "nebielym"/ - zbraň /tonfa, martens/ - uniforma /bomber, martens/ - postavenie /vojak/), a filozofiou vyjadriteľnou sloganom "párky, pivo a nenávisť", je totiž rovnako totalitné ako systém, proti ktorému na konci 80-tych rokov bojovali. Snáď jediným a vcelku zanedbateľným rozdielom v ich snahe po "vláde so silnou rukou" je, že táto snaha prichádzala smerom zprava. Bez toho aby si uvedomovali, že extrémna ľavica (boľševizmus) a extrémna pravica (fašizmus) skoro splývajú. Toľko teda o vzťahu punku k iným subkultúram mládeže.

9. Punkers - žiadne servítky

Samozrejme ani samotný punkáči neboli zrovna chlapci, s ktorými pustíte svoju dcéru na večierok strednej školy. Aj v tejto subskupine sa vyskytovalo množstvo kecálkov, pózerov, hajzlíkov, vygumovaných hláv (alkohol, drogy), parchantov a kriminálnikov. To nakoniec potvrdzuje publicista F. F. v knize Kytary a řev: "Na druhou stranu by nebylo správné si československý punk rock za minulého režimu příliš idealizovat. I když fungoval v nesrovnatelně obtížnějších podmínkách než v západní Evropě, nejednalo se o nějaké společenství Rychlých šípů. To, že byli všichni jakoby ´na jedné lodi´ neznamenalo, že by se lidi nervali na koncertech, nelikvidovali drogama a alkoholem, nehráli si na elitu českého punku, že by se v textech neobjevovalo rasistické svinstvo anebo že by kapely nesahaly k ústupkům vůči oficiálním institucím, když tu možnost dostaly."

Existovali tu punk kapely, ktorých organizátormi bolo SZM (napríklad HNF), alebo iné organizácie národnej fronty (např. Visací zámek, Novodur), skupiny, ktoré túžili po sláve a veľkých koncertoch (Plexis vo svojom "street" období), niektoré texty súborov ako napríklad Oi Oi Hubert Macháně, Šanov 1, či Suicidal Commando mali vyslovene rasistické tendencie, devastácia skupín alkoholom (Tři sestry, Visací zámek, Našrot) a drogami (Michael´s Uncle, Plexis) bola známa a preslávená.
Napriek tomu sa dá prehlásiť, že rola punkerov na našej scéne druhej polovice 80-tych rokov bola dôležitá aspoň z jedného dôvodu. Tak nejak totiž nadviazali na posolstvo androšov zo sedemdesiatych a prvej polovice 80-tych rokov, ktorí svojim životom a kultúrnymi aktivitami mimo oficiálnej štruktúry, vytvárali akúsi paralelnú kultúru, ktorá (aj so svojimi kladmi a zápormi) ako "nezávislá" poskytovala priestor pre slobodnú a spontánnu tvorbu komukoľvek, kto sa nejak chcel vyjadriť. Navyše punkáči tieto androšské spoločenstvá oživili iným duchom, inou hudbou, iným výzorom a iným druhom reakcie na vtedajšiu zatuchnutú spoločnosť. A vytvorili tak podhubie a zázemie pre široké pole rôznych alternatívnych štýlov a s nimi spojených aktivít, ktoré sa u nás objavili v 90-tych rokoch. Nech im je to pripísané k dobru.