1. Vzťah režimu k punku na prelome 70. a 80.-tych rokov
Boľševikovi samozrejme trvalo dosť dlho, než v punkeroch začal vetriť nejaké väčšie nebezpečenstvo. Na prelome 70. a 80.-tych rokov sa ich u nás pohybovalo iba pár desiatok a režim sa okrem iného koncentroval na likvidáciu undergroundových aktivít spojených s Plastikmi, DG 307 a s nimi sympatizujúcimi folkovými pesničkármi. Keď sa mu androš podarilo skoro rozprášiť (väznenie, donútenie k emigrácii, neustále perzekúcie), zameral sa na tzv. pražskú alternatívnu scénu a súbory typu Extempore, Švehlík, a taktiež Jazzovú sekciu, ktorá na svojich koncertoch tieto kapely sprostredkovávala. Väčšina týchto umelcov nosila dlhé vlasy, produkovala divnú nezrozumiteľnú hudbu, chovala sa značne nekonvenčne a v rámci možností aj slobodne - čo pre Moc pochopiteľne predstavovalo isté ohrozenie. Punkeri pre ňu boli so svojim krátkym zostrihom nezaujímaví, navyše v tých úplných začiatkoch ich výzor nevynikal nejakou prehnanou extravaganciou. Manažér teplických punkových skupín Petr Růžička dokonca v seriáli Bigbít hovorí, že jeho F.P.B. boli zozačiatku chválení za to, že niesú máničky a vyzerajú ako "slušní chlapci".
Situácia sa prudko zmenila až s nástupom novej vlny (1981-82), ktorá dopomohla punk výraznejšie zviditeľniť. Zrodil sa pražský klub Na Chmelnici, zrazu sa objavili súbory so smiešnymi názvami ako Jasná Páka, Dvouletá Fáma, zo zimného spánku sa k životu prebral doposiaľ jazz rockový, po nabraní druhého dychu však jasne novovlnový Pražský výběr. Hudobníci začali vystupovať v podivných úboroch, líčiť sa, hrať jednoduchšiu a priamočiarejšiu hudbu. Texty spadli z nadoblačných básnických metafor "vrbovského" typu do zemitých, krátkych a výstižných sloganov, ktoré dýchali ulicou, sídliskom a generačným protestom. A boli veľmi, veľmi humorné. Ako napísal Vlček: "…Všichni pociťovali, že ve společnosti, která je bez smyslu pro humor a bez schopnosti dělat si legraci sama ze sebe, je smíchová forma a parodie tím nejlepším způsobem, který by jí pomohl k nápravě." Punk sa v tejto konštalácii začal cítiť ako ryba vo vode.
Ibaže to už opäť zapracovala všadeprítomná a vševidiaca Moc ("Big brother´s watching you") a na pevnom "chrbáte" preslávenej Trojanovskej listiny zakázaných skupín, zahájila ťaženie proti novej vlne a punku, so zámerom skupiny oboch týchto žánrov zlikvidovať. Článok "Nová vlna so starým obsahom", ktorý vyšiel v boľševickom plátku Tribuna v marci 1983, a následný rok útokov proti rockovej hudbe vôbec, síce symbolicky ukončil trvanie prvého obdobia punku u nás, ale v žiadnom prípade tento štýl neodstránil. Punk dýchal v najhlbšom podzemí (kde aj tak patril) a iba čakal až si jeho prvá tuzemská generácia odžije nutné zlo v podobe základnej vojenskej služby. Po určitom preskupení síl udrel v druhej polovici osemdesiatych rokov po druhýkrát s oveľa väčšou intenzitou.
"Na punku muselo totiž tehdejší moci vadit úplně všechno - především se příliš nedařilo ho ´zkulturnit´ a cenzorsky upravit (tak jako např. heavy metal) do podoby vhodné pro bezproblémovou konzumaci socialistickou mládeží. Potíže nebyly jen s provokativním vzhledem jeho protagonistů a s tím, že hudba je to ještě míň stravitelná než metal, ale především s texty popisujícími, většinou se syrovou upřímností a bez složitých metafor, reálný život tady a teď. Punk byl vždycky hudbou lidí, kteří se cítili ze společnosti vyřazení, anebo do ní patřit nechtěli, byl a je to prostor, kde má každý možnost se vyjádřit, tvořit podle svého, bez ohledu na konvence a normy. Není třeba dodávat, že něco tak spontánního a autentického bylo pro režim přinejmenším podezřelé až nebezpečné," napísal o českom punku 80.-tych rokov publicista F.F. vo svojej knihe Kytary a řev. S tým sa nedá nič iného ako súhlasiť.
2. Prví punkeri v ČeskoslovenskuPunk sa k nám začal dostávať rôznymi kanálmi tak cca dva roky po svojom prerazení vo Veľkej Británii, tzn. niekedy v roku 1978. Hudobní publicisti sa o ňom dozvedali zo stránok zahraničných hudobných magazínov (Melody Maker, New Musical Express), ktoré si nechali posielať zo Západu, teenageri z im bližšieho nemeckého plátku pre mládež Bravo, kde sa začali postupne objavovať fotografie pankáčov.
Je zvláštne, že prvými skutočnými fanúšikmi tejto hudby nebola ani tak mladá, školopovinná generácia - nakoniec k nahrávkam punku bolo vtedy obtiažne sa dostať, takže vlastne jeho hudbu vôbec nepoznala - ale "starí kozly" nášho androša a alternatívy, tzn. Karel Habal, Pepa Vondruška, Mejla Hlavsa nebo Mikoláš Chadima. Títo v priemere dvadsaťpäťroční mladíci mali za prvé väčšiu možnosť si punkové nahrávky zaobstarať a za druhé ich čokoľvek, čo sa vymykalo vtedajším zakonzervovaným hudobným modelom (hard rock, jazz rock), prirodzene zaujímalo.
Preto tiež aktívny Karel Habal (v tej dobe manažér Classic Rock´n´roll Bandu, v ktorom pôsobil aj Chadima) nadšene zprostredkovával a distribuoval cenné punkové dosky, ktoré priviezol z Anglicka, všetkým, kto o nich mal záujem a zároveň sa stal najväčším propagátorom tejto hudby u nás.
Preto tiež hudobný publicista Josef "Zub" Vlček už v máji 1978 v rámci VI. Pražských jazzových dní pripravil v Divadle hudby už zmienenú prednášku o punk rocku, v ktorej vysvetlil, čo to punk rock je a "o čo mu ide".
Preto tiež bývalý člen undergroundovej skupiny Umělá Hmota Pepa Vondruška prezývaný "Vaťák" zhodil huňu a v roku 1978 založil skupinu Dom, ktorá bola akýmsi neumelým spojením medzi tvorbou Velvet Underground a punkom. Ono tá surovosť a neučesanosť punkových skupín v sebe totiž niečo zo starých Velvetov mala.
Preto v rovnakej dobe tiež Mikoláš Chadima využívajúc svoj krátky vojenský strih, nasadil na oči úzke čierne okuliare, navliekol sa do koženej bundy s množstvom odznakov, a naskúšal so svojou skupinou Extempore celý punkový program peciek od Wire, Generation X, Magazine, Stranglers, či Dr. Feelgood. Josef "Zub" Vlček o tomto programe, ktorý bol po prvýkrát uvedený v sále U Zábranských v Karlíne vo februári 1979, napísal v knihe Excentrici v přízemí: "Po komponovaném bloku ´Zabíjačka´, který v sobě ještě nesl prvky tehdy pomalu doznívajícího jazz-rocku a ´progresivního rocku sedmdesátých let´, přidala skupina několik přejatých skladeb tehdejších anglických módních oblíbenců Generation X, Stranglers, Dr. Feelgood a Wire. Ale pozor! Vše s českými texty. Vyprodaný sál to přijal s nadšením. Nebylo divu, akademická hudba ostatních pražských souborů už lezla veřejnosti krkem, a tady se naskytla příležitost začít znovu jako v hloubi šedesátých let - bez příkras, z energetické prapodstaty rocku. Texty slibovaly humor (někdy až černý a cynický), recesi, parodii. Bláznivost budiž krásná, krása křečovitá."
Existovali samozrejme aj iné cesty, ako sa k punku dostať - veľmi obľúbené vtedy boli napríklad Vlčkove a Rejžkove poslucháčske programy, bol to už zmienený import časopisu Bravo do Česka. Napríklad základná punková osobnosť našej scény, manažér teplických FPB Petr Růžička tvrdí, že niekedy v roku 1976 alebo 1977 navštívil poslucháčsky program Miloša Čuříka, ktorý pustil prvý singel Damned, ibaže iba ako takú raritu, pikantnú perličku.
Milan Jonšta, člen asi prvej punkovej českej kapely Hlavy 2000, hovorí v seriáli Bigbít: "Byl jsem v létě 1977 s rodičema v Jugoslávii, kde jsem si zakoupil německý časopis Bravo, tehdy ještě velmi tvrdý a tam jsem objevil fotografie Sex Pistols, Damned a Clash. Vypadali úplně jinak, byla to naprosto jiná rocková vizáž, než jaká tehdy letěla, protože ty skupiny byly ostřihaný nakrátko. Začal jsem se o ně zajímat, a když se mi ještě téhož roku dostaly do rukou jejich nahrávky, byl jsem v šoku. Kapely hrály jednoduše, 4-5 akordů, a bylo to tvrdé a zároveň melodické. Tehdy mě napadlo, že bysme to mohli vlastně zkusit taky. Okamžitě jsme založili kapelu a někdy v prosinci 1977 se konala v Havířově-Horakůvce první punková zábava." K uvedenému citátu snáď len krátku poznámku - nieje isté či sa jednalo o rok 1977 alebo 1978.
Isté je len jedno - tieto prvé nesmelé impulzy vyprovokovali zatiaľ aspoň u niektorých jedincov záujem o úplne iný druh hudby a úplne iný životný štýl.
3. Punková tvorba tunajších skupínV prvej vlne českého punku sa objavili skupiny, ktoré až na pár výnimiek neboli úplne punkové, ba naopak - skôr využívali punkové skladby iba ako určitú repertoárovú výplň. Typickým príkladom bola legenda čs. alternatívy, skupina Extempore s Mikolášom Chadimom a čiastočne tiež mladá formácia Zikkurat. Pravdou je, že u tej druhej menovanej bol pomer punkových a "iných" skladieb pomerne v rovnováhe, naviac pre užšiu spätosť s punkom a tým aj väčšiu vierohodnosť predvádzaných kúskov tohto štýlu, hovoril aj vek ich členov. To isté sa dá povedať o teplických FPB, ale tam už predsalen prevládal viac punk a ešte k tomu vlastná tvorba (Zikkurati mali vlastných punk skladieb len malé percento, zameriavali sa hlavne na cover verzie spievané v originále). Formácia Dom, androši z UH Pepa Vondrušky sa viezla skôr na vlne starých Velvetov a s punkom ju spojoval snáď len nedostatočný inštrumentálny um. K punku sa na začiatku svojej existencie prihlásila aj Garáž na čele s Karlom Habalom a Ivom Pospíšilom, ale dnes, s odstupom času, sa dá povedať, že sa jednalo skôr o akýsi hybrid punku, novej vlny a rock´n´rollu. Čosi, čo sa blížilo punku, šlo vysledovať aj z hudby ďalšej formácie, tentokrát z Košíř - Rumour Emise Group In Europe, ale tiež to bolo zmiešané s ďalšími odlišnými štýlmi. Jednoznačne punkovými skupinami boli teda pražské teenagerské partie Energie G, Antitma 16 a havírovské Hlavy 2000. A neskôr samozrejme Suchý mozky, Kečup a A 64.
V rokoch 1982 - 85 vzniklo v Prahe ešte niekoľko skupín, hlásiacich sa, či už vážne alebo z recesie k hnutiu punk. Ich hlavné obdobie hrania a "slávy" však prišli o niečo neskôr, takže iba v skratke - išlo o skupiny Visací zámek, Plexis, Mrtvý miminka, V3S, Tři Sestry atď.
V rovnakom čase sa prvé punkové skupiny začali objavovať aj mimo Prahu. V Bratislave to boli Extip a Paradox (z neho neskôr vznikla Zóna A), v Havířove Radegast, IQ:60 a Klec, v Severných Čechách Oi Oi Hubert Macháně, v Plzni Zastávka Mileč a Petr Mach, v Južných Čechách Dural a Novodur, v Stredných Čechách Franta Mast.
Pozn: Hudobný publicista Josef "Zub" Vlček v knihe Alternativa upozorňuje na existenciu informácie, že možno prvou skupinou, ktorá u nás zahrnula do svojej produkcie punkové skladby bola odnož Plastic People Of The Universe, sekcia vedená klávesistom "plastikov" Pepom Janíčkom, ktorý údajne na nejakej utajenej akcii odohrala niekoľko flákov od Clash.
4. Výzor a základné znaky prvých čs. punkerovČo sa týka výzoru, prví českí punkeri vychádzali hlavne z toho, čo im ponúkli vo svojich fotografiách sem dovezené teenagerské magazíny ako napríklad Bravo, alebo z toho, čo otiskli o punku tunajšie boľševické plátky typu Svět v obrazech, Svět socialismu, Vlasta alebo Signál. Len tak mimochodom - ich jazyk a náhľad na problematiku punku boli kupodivu zhodné ako v nenávidených "imperialistických" žurnáloch. Každopádne ako sprostredkovatelia kusých informacií a vzácnych fotografií poslúžili celkom dobre, nakoľko ísť sa pozrieť do Londýna a okukovať punkáčov takpovediac "z prvej lajny" bolo skoro nemožné. Bez výjazdnej doložky ste sa do Anglicka proste nedostali a k jej získaniu ste tam museli buď mať príbuzných (nie však bývalých emigrantov), alebo byť prevereným boľševickým kádrom.
Ale späť k českým punkom. Základnou vecou bolo - mať ostrihané vlasy. Nosili sa lacné saká, na ktorých boli pripevnené odznaky s punkovými motívmi alebo skupinami a čo možno najväčší počet zatváracích špendlíkov. Neskôr sa zicherajskami prepichovali aj uši. Na oči sa nasadili úzke čierne okuliare. Ďalej už klasika - tričko, džíny, tenisky, neskôr sa objavili košele s úzkymi kravatami. Ošúchané kožené bundy, pomaľované punkovými nápismi, potrhané (batikované) tričká, reťaze a (namiesto tenisiek) vysoké nadkotníkové boty sa objavili o trochu neskôr - na začiatku 80.-tych rokov. A prvé účesy typu "mohawk", u nás nazývané nepresne "čerokez", "číro" alebo jednoducho "kohút" bolo možné vidieť až niekedy v rokoch 1983-4 (technická poznámka - vlasy sa tužili cukrovou vodou). Ešte neskôr sa objavili krikľavo zafarbené vlasy, tetovania a náušnicami ozdobené ďalšie časti tela (tzv. piercing).
Z Veľkej Británie sa k nám dostal aj "šialený" punkový tanec, ktorému sa hovorilo pogo. Jeho účastníci okolo seba divoko mávali pažami a kopali nohami, vrážali do seba, strkali sa a nezriedka vypukla aj menšia šarvátka. Tento neučesaný, drsný tanec bol však jedinou adekvátnou možnosťou ako pohybom vyjadriť onen hlasitý, divoký a surový hudobný štýl - punk rock. Na tomto mieste tiež nieje možné nezmieniť aj najobvyklejší punkový vyjadrovací "handtalk" - zdvihnutý prostredník pravej ruky, neznamenajúci nič iného ako "fuck you" eventuálne "fuck off", čo, ako všetci dobre vieme, znamená "seriem na teba" alebo "choď do riti" či "seriem na všetko". Najrozšírenejšou drogou českých punkerov bolo samozrejme pivo, len zriedka si dali trávu, pretože tá sa u nás rozšírila až v úplnom konci 80.-tych rokov. Zaujímavé je aj to, že prvá generácia pražských punkových teenagerov sa stala veľkým propagátorom skateboardingu.
Tu je dôležité poznamenať, že rovnako ako na Západe český punk bol jednoznačne mestskou záležitosťou. Punkové komunity sa objevovali hlavne v Prahe (Zobák, Peterka, Průcha, Limburák, Oblouk, Kačer, Sid Hošek, Bergámo) a veľkých mestských aglomeráciách - v Plzni (Jožžin, Caine, Žufan), Ostravsku (Jonšta, Klec, Semiš), Severných Čechách (Růžička), teda na miestach, kde pôvodná stará zástavba padla za obeť obrovským sídliskám, ktoré znásobovali pocit odcudzenia jedinca v spoločnosti, a ktorá sa spoločne s rapídne zlým životným prostredím (inhalácia v ovzduší, zdevastovaná príroda) stala živnou pôdou pre práve sa rodiaci český punk.
5. Príčiny rozmachu domáceho punku v druhej polovici 80-tych rokov
Roky 1985-6 všeobecne znamenali v českom punku určité preskupovanie síl a personálne obmeny. Prvá punková generácia z prvej pol. 80-tych rokov sa nachádzala v období, keď jej členovia nastupovali na vojnu (mnohí z nich radšej dobrovoľne do psychiatrickej liečebne), do rôznych škôl, odchádzali do emigrácie, takže tieto roky sú v znamení určitého zmätku, konca niektorých kapiel, u iných zase ich začiatku. Mnohé skupiny možno aj prežili, ale s totálne odlišným obsadením. Situácia sa začala trochu kryštalizovať v roku 1987, takže tu môžeme hovoriť o období tzv. druhej vlny českého punku.
Ak prvá vlna z rokov 1980-84 zanechala nezmazateľné odtlačky v tunajšej rockovej histórii tvorbou skupín ako Zikkurat, Energie G, F.P.B., Kečup, A 64 a ďalších, význam tejto druhej vlny spočíval skôr v rozmachu punkového hnutia ako takého. Kým prvá vlna mala svojich zopár skupín, ktoré však hrali pre rôznorodé publikum, nakoľko punkerov u nás zatiaľ nebolo príliš mnoho, po roku 1986 sa situácia dosť zmenila. Vedľa starých punkových matadorov, ktorí prežili temné roky (aj keď po veľkých problémoch - FPB, Visací zámek), sa u nás vyrojilo veľké množstvo punkových skupín a ich priaznivcov. Bolo to spôsobené niekoľkými príčinami:
a) Štýl ale tiež móda punku zasiahli teenagerské publikum v tej najlepšej konštelácii - tj. v správny čas a v správnu dobu. V roku 1987 pätnásť až devätnásťročný chlapec vyjadril svoju nasranosť a hnev z prostredia, v ktorom žil, skôr za pomoci vykričania sa v rýchlej punkovej skupine než zbieraním depresií a smútku v nejakom ponurom pomalom androši. Takže tak trochu generačná záležitosť.
b) S tým tiež súvisí stará známa snaha o odlíšenie sa od ostatných - radšej než chodiť ako máničky, ktoré si svoj vizuálny protest prežili hlavne v sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov (preto nosiť dlhé vlasy už vlastne bola "prežitá" záležitosť), radšej vyzerať ako úplný šialenec, zplodenec z iného sveta - tzn. nahodiť číro, obliecť roztrhanú koženú bundu s desiatkami punkových "odznakov" alebo nápisov a krikľavo zafarbené nohavice. Na nohy natiahnuť vysoké vojenské boty. Ochrana pred okolitým svetom pomocou navonok odpudivého až hororového zovňajšku funguje - poznáme to z prírody.
c) Zo Západu sa sem ľahšie dostávali nahrávky punkových skupín (ale spomeňme si napríklad aj na Poľské kultúrne stredisko - dala sa tam zakúpiť platňa Dead Kennedy´s a tiež poľské punkárne). Navyše tento už zväčša archaický štýl oživilo množstvo nových hardcoreových skupín, ktoré do nej priniesli väčšiu agresivitu a nové hudobné postupy.
d) Punk dostával znovu relatívne viac priestoru v tlači. Naposledy sa o ňom takto hojne písalo (pochopiteľne negatívne) v kampani proti novej vlne počas roku 1983. Potom akoby tri roky vôbec neexistoval. V nasledujúcom období zdanlivého uvolňovania, sa objavili články napr. o HNF, Visacom zámku, či Šanove 1 aj v najčítanejšom denníku Mladá fronta. Občas sa o punku zmieňovali samozrejme hudobné časopisy Melodie a Gramorevue, niekedy aj Mladý svět. Navyše sa začali množiť aj samizdatové punk-undergroundové fanziny, ktoré boli šírené pomocou kamarátov a známych po krčmách a na neoficiálnych hudobných koncertoch.
6. Rozdelenie domácej punkovej scény
S mohutným nástupom punku a narastajúcim počtom jeho priaznivcov sa začala profilovať aj určitá diferenciácia v rámci hnutí. Bola tu možnosť vidieť klasických punkáčov, vyznávajúcich "štýl 77" (vzory Sex Pistols, Clash, UK Subs), už opisovaných "kohútov" - neopunkerov (vzory Exploited), a tiež trochu menej vzhľadovo ortodoxných priaznivcov hard core - nie veľmi melodické ale divokejšie a rýchlejšie formy punku (vzory Dead Kennedy´s, Black Flag, Agnostic Front, Suicidal Tendencies).
Ďalej bolo možné naraziť na šatkami sa zdobiacich vlasatých hardcore-metalistov (vzory Slayer, Voivod, Sepultura), balansujúcich na hrane metalu a punku. A tiež sme mohli stretnúť do tmavého oblečených, ponuro sa tváriacich gotikov, občas s načierno namaľovanými perami a očnými viečkami (vzory Joy Division, Siouxie And The Banshees, The Cure, Birthday Party), či elektronikou zasiahnutých a vždy v čiernom chodiacich tzv. "depešákov" (vzory Depeche Mode, Duran Duran) - avšak hlavne na druhú menovanú subskupinu sa pankáči dívali s pohŕdaním (viď. ďalej). A v úplnom konci 80-tych rokov sa objavili aj reprezentanti najagresívnejšej mutácie punku - prví skinheadi (vzory Sham 69, Cockney Rejects - súbor, ktorý použil po prvýkrát výraz oi!, neskôr Skrewdriver a 4-Skins).
Ďalej - ak v prvej polovici 80-tych rokov boli akcie, na ktorých hrali iba punkové skupiny, skôr úplnou výnimkou (napr. Stará Lysá, 1. Punk parník), v druhej polovici dekády ich značne pribudlo, čo zapríčiňovalo aj zvýšenú pozornosť zo strany represívnych orgánov boľševického režimu. V knihe Kytary a řev píše publicista F. F.: "Prostý fakt, že k provozování punk rocku není zapotřebí virtuózních schopností, že je to skutečná hudba ulice, kterou může dělat v podstatě každý a tím pádem například k organizování neoficiálních koncertů není zapotřebí drahé aparatury či luxusního sálu, měl za následek to, že se punk u nás hrál prakticky všude a většinou na akcích, které si jeho příznivci organizovali sami." A ďalej: "To, že se (punkové) neptali na svolení anebo dělali koncerty polooficiálně pomocí různých úskoků, způsobovalo odpovědným orgánům záchvaty zuřivosti. Nikoliv nestravitelnost hudby či vzhledu příznivců punku, ale právě ony spontánní, oficiálně neorganizované a nekontrolovatelné aktivity, byly nakonec nejčastější represí proti tomuto stylu." Tu je ale treba podotknúť, že aj v tomto období bolo predsa len omnoho obvyklejšie, keď sa punkové koncerty odohrávali v rámci undergroundových akcií, ktoré usporadúvali "zaslúžilé" máničky, vychádzajúce skôr z prostredia "plastikovského" než z punkového.
Každopádne nápor punku na konci druhej polovice dekády donútil niektorých prezieravejších kultúrnych pracovníkov, aby zopár málo koncertov takpovediac posvätili, tzn. pomohli im získať štatút akejsi "oficiálnosti"; spomeňme napríklad samostatný blok Rockfestu 1988, nazvaný "tvrdé jadro", punk akciu v pražskom hotely Tichý, či najväčší punk-hardcore festival, ktorý sa u nás za boľševického režimu podarilo usporiadať - tzv. "Punkeden", ktorý na pražskom Žofíně v októbri 1989 navštívilo skoro dva a pol, podľa niektorých odhadov až tri tisíce návštevníkov. Veľkú rolu v propagácii punku zohrali aj pražské kluby - najviac asi Junior klub Na Chmelnici, potom Opatov, Jahodnice, v úplnom konci dekády ešte strahovský Klub 007. Mimo Prahu sa pogovalo hlavne v brnenskej Křenové a ostravskom Žaláku, v Bratislave to boli Muko klub Družba a Lamač.
Punk sa koncom 80-tych rokov stal pre určitú časť teenagerskej komunity obľúbeným rockovým životným štýlom. Hlavne pre frustrovanú a deprimovanú mládež z miest bol prijateľný vďaka svojej slobodomyseľnosti, nezávislosti, sklonom k anarchii a odmietaniu hmotných či materiálnych statkov. Jednoducho bol programom ľudí, žijúcich na okraji spoločnosti a je jedno či ich na tento okraj ona spoločnosť vytlačila sama, alebo sa na ňu dostali vďaka vlastnému presvedčeniu žiť mimo nej. Navyše zásadnú rockovú myšlienku - byť za každej situácie rebelom - splňoval punk úplne dokonale; jeho rebelantstvo bolo vizuálne jednoduchšie proklamatívne, a aj jeho surová "neumětelská" hudba nebola nič než čírou provokáciou.
A tak sa rozširoval aj do oblastí, kam by sa v prvej polovici 80-tych rokov normálne nemohol infiltrovať - tzn. smerom z veľkých mestských aglomerácií na dediny. Z Prahy (Visací Zámek, Plexis, Tři sestry, SPS, V3S, Michael´s Uncle, P.S., Kritická situace), Brna (Zeměžluč, Vzor 60, Insania, Skimmed, S.R.K.), Plzne (Znouzectnost, O.P.M., Kudy kam, Požár mlýna) a priemyslových oblastí teplicka (F.P.B., Šanov 1, Divize T, Už jsme doma, Do řady!), kladenska (Fabrika) a severnej Moravy (Klec, IQ:60, Radegast, Masomlejn, Brachyblast) napríklad do poľnohospodárskych oblastí Českomoravskej vysočiny (HNF, Našrot), Hané (Alexej P.) do konzervatívnych južných Čiech (Novodur - Telex, Zelení kanibalové, Třetí doba), do kľudných stredomestských celkov na úpätí Brdov (Franta Mast, E!E), alebo napríklad do podhoria Krušných hôr (sokolovsko - Svobodný slovo, Stres, Šišatý kolo) či malých miest Východolabskej tabule (Kmitací Adaptér - N.V.U.), Orlických hôr (Nátěrová hmota). Svojich prvých pankáčov zaznamenali v tomto druhom období aj malé mestá a dediny, čiže teritóriá doposiaľ patriace typickej dedinskej mládežníckej subkultúre - vlasatým, odžínovaným účastníkom hard rockových a heavymetalových tanečných zábav.
7. Samizdaty a nahrávkyAndroši mali svoje Vokno, Revolver Revue a podobné samizdaty, ktoré sa začali objavovať začiatkom 80-tych rokov. Tie sa síce v určitých pasážach a článkoch venovali hudbe - väčšinou alternatívnej a to či domácej tak zahraničnej, ale ich hlavné gró tvorili filozofické, politické, literárne a kritické state a dával sa tiež priestor zakázaným alebo začínajúcim prozaikom a poetom.
Čisto hudebné samizdaty vlastne začali až s nástupom punku a hardcore v druhej polovici 80-tych rokov. Napríklad na přerovského P. Komínka (Mašurkovské podzemné) nadviazal Rosťa "Osel" Bezděk z neďalekého Lipníka nad Bečvou troma číslami asi najkvalitnejšieho predrevolučného fanzinu Oslí uši, ktorý sa venoval punku a hardcore (kvalitná grafika aj informácie o zahraničnej scéne). V tomto ohľade bol aktívny aj brnenský Šot Luboša Vlacha, ktorý sa po počiatočnom zhliadnutí sa v anglo-americkej alternatíve (Nick Cave, Patti Smith, Iggy Pop) začal meniť na čisto punkový a hácéčkový fanzin. Kvalitným punkovým zinom bol aj plzeňsko-pražský Attack, ktorého otcami-zakladateľmi sa stali Václav Žufan a Pepino Maraczi. Bratia Aleš a Jaroslav Ježkové potom v Olomouci začali vydávať punkový časák s príznačným názvom Sračka. Vôbec prvým punkovým zinom je však Punkmaglajz, ktorý už v roku 1985 začali vydávať ľudia z jihlavskej punkovej úderky HNF (Petr "Biafra" Štěpán a spol.). V Bratislave z okruhu kapely Zóna A (Peter "Koňýk" Schredl) vyšiel strojopisný In Flagranti, venovaný ale hlavne punku "štýl 77".
Ďalšími lokálnymi samizdatmi boli napríklad karlovarská Struna a její cihla, ktorá sa venovala heavy metalu a punku, Independent Information z Jeseníka, ktorý prinášal recenzie, rebríčky s novinkami zahraničnej nezávislej scény a diskografie. Potom tu bol tiež pražský zin Za dvě piva, ktorý sa zameriaval na informácie z oblasti novej vlny (Cure, U2), reggae, rapu a hip hopu, nedá sa nespomenúť ani Hadr (Havířovský drbník).
Aj šírenie nahrávok prebiehalo trochu iným spôsobom ako u androšských máničiek. Ak sa v undergrounde pohybovali ľudia typu P. Cibulky alebo O. Šímy, ktorí vybavení kotúčovými magnetofónmi väčšinou nahrávali živé koncerty a postupovali ich ďalej či už zadarmo alebo za menší finančný obnos, u punkerov sa stala hlavným médiom kazeta. Punkeri si svoje nahrávky natáčali sami a sami ich dávali do distribúcie a to väčšinou na androšských akciách, kde hrávali punkáči a HC skupiny - všetko fungovalo na báze výmenného obchodu. O nahrávkach sa rôzne dozvedalo šeptom, ale existovala aj sieť HC-punk fanzinov, ktoré obsahovali recenzie koncertov, demáčov a ďalších informácií. Z nahrávok skupín štýlu, potom najväčší fanúšikovia a nadšenci zostavovali tzv. samplery - výberové kazety, ktoré (podľa ich dramaturgického videnia) predstavovali to najlepšie z Čs. punku a hardcore. Uveďme napr. samplery "Razie", "Bohemia Punk Vol. 1", "Nepříčet" či "Co bylo za zdí" alebo "Stále stejné oběti".
8. Vzťah punku k iným subkultúram
Stalo sa tiež samozrejmosťou, že hoci mali obe zložky boľševickej polície - "verejná bezpečnosť" a Štb - v ťažkých rokoch 1988-89 dosť starostí s rôznymi protirežimovými aktivitami (tzn. demonštráciami, petíciami, či vznikom nových občianskych iniciatív - týkalo sa hlavne Prahy), vždy si našli čas zasiahnuť na nejakom podzemnom rockovom koncerte. Takže ako generačne staršie undergroundové máničky, tak aj punkeri, dostávali kvapky v podobe perlustrácií, pokút, rôznych predvolaní k výsluchom, kriminálu aj doporučením k pobytu na psychiatrii, prakticky až do novembra 1989. Tento kolektívny "stav ohrozenia", vyplývajúci z odlišného životného štýlu ako ostatná "zbytková" a konzumná spoločnosť, bol asi jedinou vecou, čo obe subkultúry (underground a punk) spájalo, ale na druhej strane bol natoľko silný a vízia spoločného nepriateľa taká zreteľná a nepochybná, že máničky aj punkeri spolu dokázali celkom dobre vychádzať. Preto tiež punkové kapely hrávali často na androšských podzemných akciách, a na punkových koncertoch bolo zase vidieť mnoho vlasatých undergrounďákov.
Rovnaké osudy mali členovia oboch subskupín aj vo svojom vyhýbaniu sa dvojročnej vojenskej službe, ako základnému zlu, útočiacemu na mladého, slobodne uvažujúceho človeka tej doby. Takže väčšinou tu prevládala snaha získať tzv. "papiere na hlavu", čo znamenalo jediné - dostať od psychiatra potvrdenie "neschopný vojenskej služby" a mať tak nárok na tzv. "modrú knižku". Síce to zahrňovalo občasný pobyt v psychiatrických liečebniach, ale to vôbec nevadilo. Dva roky vojny, ono najjednoduchšie "zákonné" obmedzenie slobody, sa stalo pre Moc tým najúčinnejším nástrojom ku zpacifikovaniu všetkých voľnomyšlienkárov a rebelov, lebo vytváralo veľa priestoru k tomu, vytvoriť z nich opäť poslušné roboty, zaraditeľné k všeobecnému priemeru stádovej spoločnosti. Naopak v blázinci bola možnosť stretnúť sa so skutočne inteligentnými ľuďmi - dobrovoľne aj nútene internovanými intelektuálmi z rôznych odborov ľudskej činnosti - s filozofmi, básnikmi, spisovateľmi, ekológmi.
Celkom jednoznačne vyhranený vzťah mali punks voči niektorým ostatným subskupinám mládeže. O tzv. "diskomládež" sa prakticky nezaujímali, pripadala im smiešna, blazeovaná, nehodná akéhokoľvek komentára (napriek tomu existuje množstvo punkových skladieb, ktoré sa touto tematikou zaoberajú). Zato sa hodne navážali do domácich "metlákov", teda hlavne do tých HM kapiel, ktoré im svojim tichým partnerstvom so SZM a ďalšími orgánmi boľševických štruktúr ("my vám zaistíme organizátora, a vy, keď nebudete robiť problémy, budete môcť hrať"), pripadali tak trochu ako kolaboranti. Vadila im ich skrčenosť, pätolízačstvo a snaha zahrať za každú cenu (účasť na rôznych festivaloch politickej piesne atď.). Tiež padali od smiechu nad niektorými textovými výtvormi českých metalových skupín, ktoré, čo si budeme nahovárať, boli predovšetkým vybavené schopnosťami inštrumentálnými a nie pisateľskými. Metalisti zase punkovým skupinám vytýkali, že nevedia hrať, čo bola vo väčšine prípadov tiež určite pravda, lebo nástrojová virtuozita nepripadala taká dôležitá zase punkerom, ktorým šlo o autenticitu prejavu a energie. Toto vzájomné napádanie samozrejme neplatilo do detailu, pretože ako v punku tak v metale existovali odnože, ktoré sa vzájomne rešpektovali (hard core, thrash metal), a súbory ako Törr, Debustrol alebo Root či Insania sa tešili vcelku zaslúženej úcte obidvoch strán. Je zaujímavé, že punkáči aj metalisti spoločne neznášali jednu subskupinu, ktorá pôvodne vzišla z punku - tzv. "depešákov". Elektronický pop kapiel tohoto druhu (Depeche Mode, u nás Oceán), už tak nejak prekročil onú hranicu tolerancie, a tak keď sa do depešáckeho tábora začali sťahovať skupinky diskotékovej mládeže (hlavne dievčat), nezostalo pravoverným zástancom tvrdej hudby, než tento čierno sa obliekajúci "národ" odsúdiť k úplnému opovrhnutiu.
O kladných vzťahoch s androšskými máničkami už sme sa zmienili, ale na úplnom konci 80-tych rokov sa u nás, aj keď zatiaľ v mizivom počte, pomaly začala vynárať ďalšia, punkerom tentokrát nepriateľská ekipa - skinheadi. Tá prvá skinheadská generácia bola len skupinkou bývalých punkáčov, ktorí si vyholili hlavy, ale zato hneď v počiatkoch o sebe dávala svojim militantným jednaním veľa vedieť. Premenila punkový, aj keď šokujúci, napriek tomu radostný, tanec pogo v akýsi boj o život, kde hlavnou motiváciou bolo niekomu "dať cez hubu". Plešatci totiž začali na rozdiel od punkáčov tiež dbať o svoju fyzickú zdatnosť, ktorú v týchto bitkách mohli využívať. Jedinou povolenou drogou pre nich bolo české pivo, ktorým svoje holé hlavy teda zalievali veľmi hojne. Čo sa týka oblečenia, uniformou a vzorom sa im stal zelený "bomber" (letecká bunda), na trakoch držiace džíny s dole ohrnutými nohavicami. To asi aby vynikli "martensky", vysoké čierne boty s tvrdou guľatou špičkou a ako ináč než "až nahoru zavázaný". Pod bomberom nosili skíni väčšinou biele tričká s národnostným motívom. Svoju pivnú vlasteneckú filozofiu síce povýšili na prvé miesto až v deväťdesiatych rokoch, ale aj pred revolúciou stačili vyvolať niekoľko potýčok s punkermi, ktoré sa ale po novembri ´89 premenili v otvorený a nenávistný boj.
Skinheadi boli a sú myslením asi najjednoduchšia odnož punku. Ich čiernobiele videnie sveta, skladajúce sa z niekoľkých základných atribútov (podpora extrémnej pravice, nacionalizmus, otvorený rasizmus, nadradenie "poriadku nad chaosom a anarchiou"), symbolov (rasa /biela/ - Čech /Švejk/ - šport /futbal/ - národný nápoj /pivo/ - boj /proti "nebielym"/ - zbraň /tonfa, martens/ - uniforma /bomber, martens/ - postavenie /vojak/), a filozofiou vyjadriteľnou sloganom "párky, pivo a nenávisť", je totiž rovnako totalitné ako systém, proti ktorému na konci 80-tych rokov bojovali. Snáď jediným a vcelku zanedbateľným rozdielom v ich snahe po "vláde so silnou rukou" je, že táto snaha prichádzala smerom zprava. Bez toho aby si uvedomovali, že extrémna ľavica (boľševizmus) a extrémna pravica (fašizmus) skoro splývajú. Toľko teda o vzťahu punku k iným subkultúram mládeže.
9. Punkers - žiadne servítky
Samozrejme ani samotný punkáči neboli zrovna chlapci, s ktorými pustíte svoju dcéru na večierok strednej školy. Aj v tejto subskupine sa vyskytovalo množstvo kecálkov, pózerov, hajzlíkov, vygumovaných hláv (alkohol, drogy), parchantov a kriminálnikov. To nakoniec potvrdzuje publicista F. F. v knize Kytary a řev: "Na druhou stranu by nebylo správné si československý punk rock za minulého režimu příliš idealizovat. I když fungoval v nesrovnatelně obtížnějších podmínkách než v západní Evropě, nejednalo se o nějaké společenství Rychlých šípů. To, že byli všichni jakoby ´na jedné lodi´ neznamenalo, že by se lidi nervali na koncertech, nelikvidovali drogama a alkoholem, nehráli si na elitu českého punku, že by se v textech neobjevovalo rasistické svinstvo anebo že by kapely nesahaly k ústupkům vůči oficiálním institucím, když tu možnost dostaly."
Existovali tu punk kapely, ktorých organizátormi bolo SZM (napríklad HNF), alebo iné organizácie národnej fronty (např. Visací zámek, Novodur), skupiny, ktoré túžili po sláve a veľkých koncertoch (Plexis vo svojom "street" období), niektoré texty súborov ako napríklad Oi Oi Hubert Macháně, Šanov 1, či Suicidal Commando mali vyslovene rasistické tendencie, devastácia skupín alkoholom (Tři sestry, Visací zámek, Našrot) a drogami (Michael´s Uncle, Plexis) bola známa a preslávená.
Napriek tomu sa dá prehlásiť, že rola punkerov na našej scéne druhej polovice 80-tych rokov bola dôležitá aspoň z jedného dôvodu. Tak nejak totiž nadviazali na posolstvo androšov zo sedemdesiatych a prvej polovice 80-tych rokov, ktorí svojim životom a kultúrnymi aktivitami mimo oficiálnej štruktúry, vytvárali akúsi paralelnú kultúru, ktorá (aj so svojimi kladmi a zápormi) ako "nezávislá" poskytovala priestor pre slobodnú a spontánnu tvorbu komukoľvek, kto sa nejak chcel vyjadriť. Navyše punkáči tieto androšské spoločenstvá oživili iným duchom, inou hudbou, iným výzorom a iným druhom reakcie na vtedajšiu zatuchnutú spoločnosť. A vytvorili tak podhubie a zázemie pre široké pole rôznych alternatívnych štýlov a s nimi spojených aktivít, ktoré sa u nás objavili v 90-tych rokoch. Nech im je to pripísané k dobru.
