Okrem nich tam boli aj skupiny chuligánov prevažne z prostredia Hannover 96 a spolu s nimi obrovské množstvo pravicových a nacistických skinheadov. Takže to bol trochu bizarný sobotňajší večer v Hannoveri. Skoro na každom rohu mesta policajti, zásahy proti punkerom (a iným) robiacim výtržnosti, po celom meste zhromaždenia nepravicových skinheadov, pred ktorými sa znenazdajky vynoril oddiel policajtov, ktorý štítmi chránil zhromaždenie fašistických skinheadov, ktorých odvážali do bezpečia. Mňa sralo predovšetkým to, že až na týchto nepravicových skinheadov prítomnosť "kameraden" nikomu neprekážala. To obrovské množstvo punkerov bolo natoľko zaujatých vyhľadávaním konfliktov s políciou, že si vôbec nevšímali, že za ich chrbtom im ulicami tiahnu fašisti a odchytávajú si jednotlivcov a malé skupiny punkerov. Po týchto Dňoch chaosu punk ďalej prehlboval už rok starý model "united". Niektoré nahrávacie spoločnosti si museli poriadne namastiť vačky, keď stačilo vydať hoc´ aj tú najhoršiu punkovú skupinu a onálepkovať ju značkou Oi!. Ale myslím si, že celý tento blázinec bol predsa len na niečo dobrý. Aspoň malo čoraz viac skinheadov (ale aj punkerov) plné zuby Oi!, asociálneho správania a podobne. Inak si neviem vysvetliť, že po tej amíckej turbo-ska vlne sa zrazu strašne veľa skupín, ktoré s tým vôbec nemali nič do činenia stalo populárnymi: hrali tradičné ska, na každom rohu bolo počuť nové a mladé skupiny, ktorým učarovali korene skinheadskej hudby. Istým spôsobom bolo práve toto dôsledkom všetkého. Človek sa tým mohol v pohode vymedziť spod rasistických vplyvov, pretože to bola samozrejmosť. Takisto aj spod všetkého, čo malo spojitosť s punkom aj toho bez pravicového pozadia. Človek mal opäť svoj malý skinheadský svet. Kto sa na ňom chcel podieľať, ten sa podieľal, stačilo sa držať zopár základných pravidiel. To, či to malo dlhú životnosť, je už iná otázka.
V roku 1996 som si náhodou mal možnosť vypočuť rozhovor dvoch veľmi mladých punkeriek, ktoré sa cestou vo vlaku bavili o blížiacich sa Dňoch chaosu. Obe sa chceli bezpodmienečne zúčastniť, aby konečne zažili poriadne výtržnosti. Možno aj to bol nakoniec ten zásadný dôvod, prečo som do Hannoveru necestoval. Druhým bol enormný nárast dopadu týchto Dní chaosu: v každej zasranej dedine bola na miestnej oznamovacej tabuli upútavka na Dni chaosu. Od Nordfrieslandu po Allgäu, od Sauerlandu až po Lausitz všetci oslavovali Dni chaosu. Niekde s dvestočlennou účasťou, niekde s palestínou na krku a priateľkou a niekde s jej sesternicou na návese. Vo väčších mestách brala často polícia takéto oznamy vážne, dochádzalo k veľkým postupom voči všetkému, čo len trochu zaváňalo Dňami chaosu. Okamžite došlo na upevnenie štátnej moci, v snahe zničiť fantóma Dní chaosu. Srandovné bolo hlavne, ak si náhodou vzali na mušku fanúšikov techna s pestrofarebnými účesmi. V Berlíne mimochodom došlo aj na "návštevu" Love Parade skinheadmi, ktorí to mali namierené na potsdamský ska festival. Po krátkej úspešnej výmene názorov s ľuďmi stadiaľ boli skinheadi policajnou eskortou dopravení späť do Potsdamu. V r. 1996 došlo k usporiadaniu protiakcie pod názvom "Hate Parade", ktorej sa účastnili stovky punks a iných ľudí. Cieľom bolo nejakým spôsobom oponovať Love Parade. Túto akciu v nasledujúcich rokoch navštívilo aj niekoľko "po akcii vyhladovených" mladých ľavičiarov, aby si zmerali silu s políciou.
Každopádne Dni chaosu postupujúcim časom umreli. Istý Karl Nagel, ktorý sa ešte v r.1994 s kamerou na pleci rozhodol natočiť o nich dokument, sa korunoval za kráľa znovuzaloženej APPD (Anarchistiche Pogo-Partei Deutschlands, - recesistická politická strana v Nemecku, ktorá kandiduje do volieb s heslami ako Práca je na hovno, Sprostí a šťastní atď.- pozn. prekl.). Časom sa APPD skutočne rozbehlo, mne osobne to ale nič nehovorí. Je opovážlivosťou tvrdiť, že APPD je permanentná funkčná kultúra chaosu v parlamentárnej forme? Vlastne mi to je jedno. V súvislosti so všeobecnou "miléniovou hystériou" som niekde objavil aj výzvu na uskutočnenie Dní chaosu v Hannoveri. Policajný aparát sa o tom tiež dozvedel, každopádne nikdy sa neobjasnilo, či bola táto výzva myslená vážne. V každom prípade sa neuskutočnili a Hannover ešte stále stojí. Od prvých Dní chaosu v r.1984 a jej "reunion" party v r.1994 uplynulo presne 10 rokov. Dosť času na to, aby na ne štátna moc zabudla. Prvý augustový víkend v r.2004 slávia Dni chaosu svoje dvadsiate jubileum. Až doteraz som nevidel žiadny dôkaz toho, že sa tento rok uskutočnia, ale to ešte nič neznamená. Aj v r.1994 sa myšlienka znovu uskutočnenia zrodila "len" z pivného rozmaru a zverejnenie prebiehalo iba predávaním informácií z ruky do ruky priateľom a známym. Tak bolo aj pre políciu nemožné v predbežnom štádiu akokoľvek zabrániť akcii. Dnes, keď sa na internete môže mediálne prezentovať aj ten najväčší hlupák, si možno zainteresovaní ľudia dobre premyslia či uprednostnia radšej osobné styky kvôli možným následkom. Pre mňa osobne má však záujem o tieto veci tiež viacmenej náhodný charakter. Môj svet a moja vlnová dĺžka to každopádne nebola - bezhraničné násilie by som zredukoval na minimum a miesto toho by som postavil obrovské pódium, kde by vedľa Derricka Morgana a Prince Bustera mali tú česť aj Pioneers a Ethiopians.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie